Kedy zabije Harryho Holea?
15. 05. 2015
Spočiatku Jo Nesbø neplánoval, že život Harryho Holea a jeho vlastný sa tak prepletú. Napokon do policajného inšpektora zo seba vložil viac, ako chcel. Vraj to prišlo automaticky.
(Exkluzívny rozhovor pre mesačník Život)
Keďže som už počula veľa verzií jeho mena, čakala som, ako sa predstaví. „Hi, som Džou,“ podával mi ľavú ruku, pretože pravá ho bolela. „Mám pravidlo, že vždy absolvujem len jedno interview,“ povedal s tým, že po rokoch sa preňho rozhovory stávajú náročné. Hm, určite kvôli tomu, že všetci mu kladú tie isté otázky dookola, pomyslela som si a v duchu tŕpla. Lenže čo sa spýtate niekoho, kto dáva desiatky rozhovorov ročne? Nuž, v tej chvíli by mi nenapadlo, že sa budeme rozprávať aj o prdení.
Čo sa vám stalo s rukou?
Lezenie.
A to sa chystáte podpísať dnes ani neviem koľko kníh a zajtra liezť v Tatrách?
Podpisy zvládnem a pri lezení si budem dávať pozor. Vyberiem si menej náročný terén.
To vaše lezenie je vážne veľká vášeň.
Áno, už nejakých šesť rokov. Veľa cestujem a rozhodol som sa, že nebudem na cestách len pracovať. Preto som zaviedol pravidlo – jeden deň práca, jeden deň lezenie. Aj po návšteve Prahy som liezol v neďalekých skalách a v Maďarsku budem tiež loziť. Mám rád lezenie po nových miestach. Keď stojíte pod skalou, pozeráte sa hore nad seba do výšky a pýtate sa: Je vôbec možné, aby som sa tam dostal len pomocou mojich rúk a nôh? Práve tá zvedavosť je pre mňa hnacím motorom, je to fyzická, ale aj mentálna výzva.
A zakaždým zdolávate väčšie výšky?
Nie, nie. Na novú skalu si vždy musíte zvyknúť, preskúmať terén, takže tieto lezenia popri cestovaní sú vždy len rekreačné. Prirovnal by som to k degustačnému menu v reštaurácii, je to len taká ochutnávka.
Ale vy ste vôbec známy ako veľký športovec. Vraj aj behávate a bicyklujete.
Vlastne som dosť lenivý na to, aby som pravidelne cvičil. V mladosti som hrával futbal, teraz je mojou vášňou lezenie. Ale nejde mi nikdy o športovanie... Skrátka, nerobím to kvôli cvičeniu, ale preto, že mám z toho potešenie.
A máte aj nejaké zlozvyky? Fajčíte? Alebo si nestrážite cholesterol?
Mám veľa zlozvykov, ale, pochopiteľne, vám ich neprezradím, aby som si zachoval imidž (smiech).
Vždy som sa chcela spýtať, ako sa vyslovuje vaše meno v nórčine?
Iu Nesbôa (alebo tak nejako :) ).
Ale predstavili ste sa ako Džou...
(Smiech.) Je to jednoduchšie. Mimo Nórska som Džou Nesbou.
A Harry Hole? Ten má pomerne medzinárodné meno, vyslovuje sa u vás rovnako?
V nórčine je Háry Húl.
Francúzi ho zas vyslovujú bez H na začiatku, takže u nich je Ary Oul... Inšpektor Hole má rád jazz, rock osemdesiatych rokov, má neporiadok v osobnom živote, problémy s autoritami... Čo z toho ste mu darovali z vás?
Určite hudobný vkus. A postupne aj trochu viac... Viete, neplánoval som dať do Harryho toľko zo mňa, ale keď nejakú postavu rozvíjate tak dlho, je to automatické. Postupne sa Harryho a môj život začali prepletať. To, čo sa mi práve dialo, sa objavilo aj v knihách... Prvýkrát som si to uvedomil až spätne a bolo to zvláštne. Vôbec som nad tým neuvažoval, prišlo to akosi samo od seba a ja som to napísal do Harryho príbehu.
Nikdy ste neskrývali, že jedného dňa Harry zomrie a že to bude definitívne.
Áno, žiadne zmŕtvychvstanie.
Kvôli Harrymu dúfam, že bude starý, s drinkom v ruke, po jeho boku bude nejaká milovaná žena a že zomrie spokojný. Zaslúži si to!
Nechcem byť špecifický, ale čo môžem prezradiť je, že – áno, mám pripravený koniec série. Čo viem s istotou povedať a sľúbiť – keď príde koniec, bude to definitívny koniec a Harry sa už nevráti. Ale Polícia nie je posledná kniha, ako si niektorí myslia.
Vy sa ho vlastne chystáte – nadnesene povedané – zavraždiť. Pripravujete jeho úkladnú vraždu a podľa všetkého ju máte už aj premyslenú.
Možno áno, možno nie (s tajomným úsmevom). Uvidíte.
Nikdy som nechápala, prečo séria o Harrym vyšla tak zmätene. Teraz vlastne vychádza druhý príbeh Šváby. Navyše, nebolo to tak len u nás, viem, že aj v Česku a aj vo Francúzsku.
Spočiatku som totiž nechcel predať práva na prvé dve knihy. Dôvodom bolo, že sa odohrávali v Austrálii a Thajsku a Harry bol nórsky policajt, takže by mal vyšetrovať doma. Nechcel som, aby pôsobil exoticky, že stále len cestuje po svete a vyšetruje v zahraničí.
No potom čitateľovi chýbali niektoré informácie, okamihy z Harryho života.
Áno, ale krimipríbehy sú samostatné, takže sa dajú čítať aj v pomiešanom poradí.
Dlho ste odolávali predaju filmových práv na jeho príbehy, ale napokon ste ich predali Hollywoodu. Už sa chystá film?
Je to Hollywood a tam nič nie je na sto percent. Chcú nakrútiť Snehuliaka a občas sa ku mne dostane nejaká správa, ale nie som do toho prípravného procesu nijako zapojený. Keď začnú nakrúcať, ozvú sa mi, zatiaľ sú to len také dohadovačky. Vraj sa má na tom produkčne podieľať Martin Scorsese a režírovať by to mal Švéd Tomas Alfredson.
A kto stvárni hlavnú postavu, viete?
Nie.
Pôjdete sa pozrieť na nakrúcanie?
(Smiech.) Asi nie. Asi radšej zostanem mimo.
Vyzeráte, že vám postačí, ak bude na konci napísané „Based on the novel by Jo Nesbø“.
Asi tak.
To pôsobí, že nie ste veľký fanúšik filmov podľa svojich predlôh. Koľko ich bolo?
Lovci mozgov, to bola samostatná kniha, nie o Harrym. Potom som napísal krátku poviedku, ktorá nikdy nevyšla, a podľa nej vznikla snímka Jackpot. A tiež nakrútili rozprávky podľa mojich detských knižiek. Ale o Harrym zatiaľ nebol žiadny film.
Aký je to pocit vidieť vlastné príbehy ožiť?
Lovci mozgov mali veľmi dobré kritiky, neviem, či to bežalo aj u vás v kinách alebo v TV. Ťažko sa to opisuje, je to iné. Ja som to vlastne nepozeral ako film, ale skôr som vnímal technickú stránku, snažil som sa vytlačiť emócie a sledovať, či herci vystihujú moju predstavu postáv, či pochopili ich povahy... Keď som videl film prvýkrát, tak sa mi nepáčil. Ale potom som ho videl ešte raz v Austrálii v prekrásnom nočnom kine v prírode, vtedy som bol opitý a celkom sa mi páčil (smiech).
To je možno kľúč!
Haha, asi áno.
Robili ste predtým viacero zamestnaní, ale už takmer dvadsať rokov ste spisovateľ z povolania. Je to váš vysnený džob?
Určite áno. Nemusíte ráno vstávať, nemáte šéfa a vlastne som platený za niečo, čo mi robí takú radosť, že by som to robil aj zadarmo. Áno, rozhodne je to najlepší džob, aký som kedy mal.
Nikdy nemáte stres? Netlačia vás termíny z vydavateľstva?
Ani nie. Termíny si väčšinou stanovujem sám a môj vydavateľ na mňa nemá dôvod tlačiť, pretože som pomerne produktívny. Píšem veľa, pretože ma to baví. Prvá kniha bola vlastne hobby a dodnes to tak beriem, nikdy som nepísal pre peniaze, hoci ma to živí. Vlastne, ak mám byť úprimný, tak som na svoju doterajšiu tvorbu hrdý.
To je pekne povedané a nie každý autor to dokáže o sebe vyhlásiť.
Možno moje knihy nie sú dokonalé, ale mňa napĺňajú šťastím. A tento postoj – písať pre potešenie – si chcem naďalej zachovať. A ak príde moment, že budem unavený a nebudem mať nápady, tak s tým prestanem. Inak by som mal pocit, že zrádzam sám seba, knihy, ktoré som doteraz napísal a aj mojich čitateľov.
Čiže niečo rovnako definitívne ako tá Harryho smrť...
Ja dúfam, že nič také sa nestane, ale máte pravdu. Ak vyhorím, prestanem. Je aj možné, že po skončení Harryho série zmením žáner, že moje knihy budú sklamaním pre fanúšikov a že aj to ma donúti prestať.
Autor krimirománov musí mať asi veľký zmysel pre logické myslenie, nie? Boli ste dobrý v matematike?
Vždy som mal rád logické hádanky a logické hry. Aj v matematike som bol dobrý, ale riešenie logických úloh bolo pre mňa vždy výzvou. Išlo mi aj analytické myslenie. To, čo ma však fascinuje najviac, je človek – prečo sa správa niekto tak, ako sa správa? Čo ho k tomu vedie? Čo chce dosiahnuť tým, čo práve robí? Rád sledujem šach, Nórsko má jedného z najlepších šachistov sveta Magnusa Carlsena. Keď pozorujem jeho hru, nezaujíma ma ťah, ale skôr to, ako sa pri tom cíti, aké to je, keď sa pripravuje na hru. Tak nejako je to aj v mojich knihách – čitateľov manipulujem postupným odhaľovaním jednotlivých častí deja, usmerňujem ich pozornosť, pripravujem im chytáky.
V jednej knihe vaše obete umierali, keď im v ústach explodovala guľa veľkosti tenisovej loptičky. Ale normálny človek, ak nie je Mick Jagger alebo Annie Lennox, si do úst nenapchá tenisovú loptičku.
Vy ste to skúsili?
Nie, preboha, tenisová loptička je špinavá.
A keby nebola špinavá?
Vadili by mi tie chlpy...
(Smiech.) Tak možno som sa zmýlil a mal som ju spraviť menšiu. Aká veľkosť by sa vám páčila?
Pingpongová?
Nie, tá je príliš malá. Tá guľa musela vyplniť ústa. Biliardová by to mohla byť.
Mimochodom, vo svojich knihách pravidelne opisujete osloskú políciu ako skorumpovanú. Asi v ich kruhoch nie ste obľúbený.
Ja o polícii v Oslo píšem ako o Gotham City. Je to fikcia, a tak to treba brať. Našťastie, naša polícia to chápe. Dokonca to vyzerá, že im popularita, ktorú im priniesli knihy, lichotí. Podľa Harryho Holea pomenovali zasadačku.
Nestalo sa vám, že nejaký policajt o sebe vyhlásil, že to on je Harry Hole?
Vlastne áno! Mám jedného známeho policajta, ktorý mal obdobie, keď bol nešťastný v osobnom živote. Opustila ho priateľka, veľa pil a vtedy mi povedal: „Vieš čo, asi sa mením na Harryho Holea.“ (Smiech.)
U nás sú veľmi často v televízii kriminálky. Kadejaké CSI a iné vyšetrovacie úrady. Aj u vás je to tak?
Áno.
A sledujete ich?
Nie.
Nehľadáte v nich inšpiráciu?
Práveže nie. Na jednej strane mám tak málo voľného času, že si starostlivo vyberám, ako ho trávim. Na druhej strane, ak chcem, aby moje nápady boli originálne, tak sa práve zámerne vyhýbam krimiseriálom a knihám. Lebo inak s hrôzou zistím, že všetko už bolo napísané alebo natočené. Takže, ak neviem o tom, že nejaký nápad už bol použitý, tak je to pre mňa jednoduchšie a nemusím sa tým trápiť. Ale inak sledujem filmy aj seriály a čítam knihy. Len nie s kriminálnou zápletkou.
A kde teda hľadáte inšpiráciu?
Vlastne všade okolo mňa. Stačí mi pozorovať ľudí, počúvať útržky rozhovorov vo vlaku, rozprávať sa s kamarátmi. Pri Snehuliakovi som mal napríklad najskôr názov. Snehuliaka všetci vnímajú ako niečo milé, detské. Hral som sa s tým slovom, menil jeho kontext a vznikol okolo toho temný príbeh.
Máte dcéru, pre ktorú ste napísali detské knižky.
Vychádzajú z príbehov, ktoré som jej hovoril pred spaním. Diktovala mi, kto v nich má vystupovať. Pekné dievčatko, ktoré sa na ňu malo podobať, potom chlapec, no v tom období sa bála chlapcov, tak musel byť menší ako dievčatko, dinosaurus a aj zemiak. Vždy chcela v rozprávke nejakú zeleninu. (Smiech.)
Jedávala v detstve zeleninu?
Už ani neviem. Kedysi som jej rozprával príbeh o zelenine, ktorá sa snaží dostať z chladničky späť do zeme, kde sa cíti najlepšie. Predpokladám, že tá historka ju tak fascinovala, že si ju svojím spôsobom takto pripomínala. No a ešte chcela v príbehu bláznivého profesora. A tak vznikli rozprávky o profesorovi, ktorý pomocou prdov čaroval.
Aha. Predpokladám, že prdiaca časť bol váš prínos do príbehu. Žiadne dievča by nikdy nechcelo, aby sa v jej rozprávke prdelo.
(Smiech.) Nemýlite sa. Vždy sme sa kvôli tomu naťahovali. „Oci, však dnes nebudeš prdieť?“ „Len trošku...“ „No dobre, ale fakt len trošičku.“ A zakaždým ma zastavovala: „Už dosť! Už stačilo!“ A vidíte, napokon z toho vznikli štyri knihy.
Jeho rozprávky boli aj sfilmované.
Dcéra je dnes v komplikovanom tínedžerskom veku. Ako vás vníma? Vy ste taký „cool“ typ otca – spisovateľ, hudobník, športovec, nie?
Myslím si, že dcéra ma vôbec takto nevníma. Pre ňu som v prvom rade otec. A každý otec má svoje limity, ako veľmi „cool“ môže byť. Ale možno som aspoň trochu „cool“. Dúfam. (Smiech.)
Keď bola malá a písali o mne v novinách, tak mi hovorila: „Oci, videla som Jo Nesbøa v novinách.“ Vlastne to nikdy nehovorila ako meno a priezvisko, ale ako jedno slovo „jonesbø“. Ako keby Jo Nesbø bol len nejaká postava z novín a nie jej otec.
Kolegovia novinári, ktorí vás zažili na tlačovke, a aj fanúšikovia, ktorí na vás čakali v kníhkupectve, boli z vás nadšení. Ste veľmi priateľský, priam necelebritný.
Odhadujem, že nórski novinári si to nemyslia. Niežeby som k nim nebol priateľský, ale nie som až taký otvorený. Beriem to tak, že to, že sa o mňa zaujímajú či už novinári, alebo čitatelia, je privilégium. Ja som im za to vďačný.
Aj knihy podpisujete napriek boľavej ruke a vôbec sa nesťažujete.
Kedysi som nechápal filmové hviezdy, že sa hnevajú, keď im novinár položí nepríjemnú otázku, napríklad o drogovej minulosti. Ale pred rokmi v Moskve som robil asi tridsiate interview po sebe a na konci toho maratónu som nenávidel každého novinára a každú otázku, ktorá im vyšla z úst. Vtedy som pochopil tie hviezdy, ktoré sa stávajú priam agresívne. Skrátka, majú toho dosť. Preto dnes už nedávam toľko rozhovorov a tipujem, že práve vďaka tomu som stále priateľský. (Smiech.)
Narazila som na jeden článok zahraničného novinára, ktorý s vami strávil viac dní, dokonca ste ho pozvali k sebe domov a varili ste mu. To ma veľmi prekvapilo. Akoby ste absolútne nič neskrývali.
Aha, asi myslíte článok, ktorý vyšiel v magazíne New Yorker. Ten novinár bol sám v Osle, vtedy bol v Nórsku sviatok a všetky reštaurácie boli zatvorené. V podstate mi ho bolo ľúto, preto som ho pozval k sebe, inak by som to neurobil. Najskôr som nechcel, aby o tom písal, ale povedal mi: „My nie sme žiadny bulvár, my sme The New Yorker.“ Bola to nová skúsenosť, dnes viem, že už by som to nezopakoval.
Škoda, svojím spôsobom som sa práve z toho článku o vás dozvedela najviac. Napríklad, že váš otec bojoval na strane nacistov, nikdy to neľutoval a vy to vôbec neskrývate.
A prečo by som sa mal? Môj otec mal vtedy 19 rokov, nemal rád komunistov, Stalina považoval za väčšie zlo ako Hitlera. On si za svojím rozhodnutím stál, ja ho za to nesúdim.
Rozhovor pripravila Katarína Abeille, Život (20/2015)
