O čom Morská panna vlastne je?
Malé entrée: Vo Fjällbacke bez stopy zmizol muž. Hoci Patrik Hedström a jeho policajní kolegovia sú v stopercentnom nasadení, nedarí sa im zistiť, či je živý, alebo mŕtvy. Po troch mesiacoch ho nájdu – zavraždeného, zamrznutého v ľade.
Keď vysvitne, že jeden z mužových priateľov, spisovateľ Christian Thydell, dostáva viac ako rok anonymné výhražné listy, situácia sa ešte väčšmi skomplikuje. Celé tajomstvo sa týka knihy, ktorú Thydell píše – volá sa Morská panna a jej obsah je naozaj kľúčový.
Ktosi ho spisovateľa veľmi nenávidí a udalosti nasvedčujú tomu, že ide o človeka, ktorý nezaváha pred uskutočnením vyhrážok. Polícia rýchlo pochopí, že vražda a anonymné listy spolu súvisia a všetky stopy vedú do minulosti...

A tu už je sľúbený megaúryvok z novinky Morská panna.
Príjemné čítanie.

Alice neprestávala vrieskať vo dne, ale ani v noci. Počul, ako sa o tom radia otec s matkou. Vraj malá má niečo, čo sa volá kolika. Nech to bolo čokoľvek, no počúvať jej neutíchajúci rev sa mu zdalo neznesiteľné. Napĺňal mu život a pripravil ho o všetko.
Prečo ju matka nezačala nenávidieť, hoci toľko ziape? Prečo ju nosí na rukách, spieva jej, hojdá ju a hľadí na ňu láskyplným pohľadom, akoby ju ešte aj ľutovala?
On vôbec neľutoval Alice. Lebo to robila náročky. Tým si bol istý. Zavše, keď sa sklonil a nazrel do kolísky, aj ona sa pozrela naňho. Svojím pohľadom mu povedala, že nechce, aby matka ľúbila aj jeho. Preto toľko plače, preto ju k sebe púta. Aby preňho nezostalo nič.
Z času na čas videl na otcovi, že cíti to isté. Aj on vie, že Alice to robí náročky, aby si ani otec nemohol robiť nároky na matku. Napriek tomu otec neurobil nič. Ale prečo? Veď bol veľký, dospelý. Mohol by Alice prinútiť, aby čušala.
Lenže ani otec sa takmer nesmel dotknúť dieťaťa. Chvíľami sa o to pokúsil, jemne zdvihol dcéru na ruky, potľapkával ju po zadočku a chrbátiku, aby sa trochu utíšila. No mama vždy tvrdila, že to robí zle, aby Alice radšej nechal na ňu. Otec sa hneď stiahol.
Jedného dňa sa však otec musel o ňu starať. Alice vrieskala ešte hroznejšie než inokedy, a tri noci za sebou. Nespal, ležal vo svojej izbe a na uši si pritískal vankúš, aby ju nepočul. Pod poduškou sa v ňom znova prebudila nenávisť. Šírila sa, obostierala ho, takmer nevládal dýchať, musel odhodiť vankúš, aby sa nezadusil. Matka bola vyčerpaná. Tri noci prebdela s dieťaťom. Preto pripustila výnimku, išla sa vyspať a malú nechala na otca. Ten sa rozhodol, že ju okúpe, a spýtal sa, či mu chce pomáhať.
Otec napustil vodu do vane a vyskúšal jej teplotu, potom sa na Alice zahľadel rovnakým pohľadom ako matka. Malá výnimočne nevrieskala. Až doteraz otec nebol zaujímavý. Neviditeľná figúrka, ktorá sa strácala v lesku matky, vystrčená na okraj každého záujmu. No odrazu bol dôležitý, lebo keď sa na Alice usmial, urobila to isté.
Otec opatrne ponáral holé telíčko do vody. Položil ju na podložku obtiahnutú frotírovým uteráčikom, pripomínalo to malú hojdaciu sieť. V nej mohla pohodlne polosedieť. Jemnými pohybmi jej umyl ruky, nohy, tučné brucho. Malá nadšene kývala rukami aj nohami. Neplakala, konečne čušala. Na tom mu však teraz nezáležalo. Lebo opäť zvíťazila. Dokonca aj otec opustil svoje útočisko za roztvorenými novinami, aby sa na ňu mohol usmievať.
Mlčky postával na prahu. Nevládal odtrhnúť zrak od otcových rúk, čo sa jemne dotýkali detského tela. Otca, ktorý mu zostal, keď ho matka prestala vnímať. Vtom sa pri dverách ozval zvonček a vytrhol ho z úvah. Otec pozrel raz na dvere kúpeľne, raz na Alice, nevedel, čo má robiť. Napokon sa spýtal:
„Môžeš na chvíľu postrážiť sestričku? Len sa pozriem, kto je to. Hneď sa vrátim.“
Na sekundu zaváhal. Potom cítil, ako sa mu hlava sklonila na znak súhlasu. Otec doteraz kľačal pri vani, teraz sa narovnal a požiadal ho, aby pristúpil. Poslúchol, jeho nohy mechanicky kráčali dopredu. Alice sa naňho pozrela. Kútikom oka videl, ako otec odchádza z kúpeľne.
Odrazu tu boli sami. On a Alice.
 
Erika mlčky hľadela na Patrika.
– V ľade?
– Áno. Ten úbožiak, ktorý ho našiel, musel utrpieť šok.
Patrik jej v krátkosti porozprával, čo sa stalo.
– To mi ver! – sťažka dosadla na pohovku a Majka sa jej hneď pokúšala vyliezť na kolená, čo nebolo práve najľahšie.
– Haló! Ahojte! – kričala s pusou prilepenou na Erikino brucho. Odkedy jej vysvetlili, že bábätká ju môžu počuť, využila každú príležitosť, aby sa im prihovorila. No ešte vždy mala pomerne chudobnú slovnú zásobu, takže rozhovory boli jednoduché a najmä jednostranné.
– Asi spinkajú, nezobuď ich, – povedala Erika a priložila si prst na pery.
Majka pochopila posunok a pritisla si k bruchu uško, aby zistila, či detičky naozaj spia.
– Musel to byť hrozný deň, – potichu povedala Erika.
– Bol, – prikývol Patrik a pokúšal sa odplašiť obraz Ciinho výrazu tváre. No vedel, že Ludvigov pohľad, veľmi podobný Magnusovmu, sa mu nadlho zapísal do pamäti. – Teraz už aspoň vedia. Zavše si myslím, že horšie je nevedieť, – sadol si vedľa Eriky. Majka sa hneď veselo štverala na jeho kolená, kde mala pre seba viac miesta, a zaborila nos do jeho hrude. Jemne ju hladkal po svetlých vláskoch.
– Zrejme máš pravdu. Zároveň to však musí byť ťažké, keď sa stratí aj posledná nádej. Tušíte vôbec, čo sa stalo?
Patrik zavrtel hlavou. – Nie, zatiaľ nič. Vôbec nič.
– A Christianov list? – opýtala sa. V duchu so sebou bojovala, či má Patrikovi porozprávať o výlete do knižnice a o svojich úvahách o Christianovej minulosti. Napokon sa rozhodla mlčať. Radšej s tým počká, možno neskôr na niečo príde.
– Nemal som čas zapodievať sa listom. Čakajú nás rozhovory s Magnusovou rodinou a priateľmi, rozhodne sa o tom zmienim.
– Včera sa ho na to vypytovali v rannom magazíne, – povedala Erika a znova ju zamrzelo, keď si uvedomila, čomu bol Christian vystavený v živom vysielaní, a to najmä jej pričinením.
– A čo povedal?
– Zahovoril to, hoci bolo na ňom vidieť, že sa ho to dotklo.
– Ani sa mu nečudujem. – Patrik pobozkal dcérku na čelo. – A čo mi povieš ty? Uvaríme niečo dobré mamičke a bábätkám? – vstal a schytil Majku do náruče. Horlivo prikyvovala. – Čo budeme variť? Z koláča dieru?
Majka sa až zachádzala od smiechu. Na svoj vek bola dosť chápavá, niektorým vtipom naozaj rozumela.
– Nie, – upokojoval ju Patrik. – Urobíme si rybie prsty so zemiakovou kašou. Súhlasíš? Tú dieru si odložíme na zajtra.
Jeho malá pomocníčka chvíľu uvažovala, potom veľkodušne prikývla. Pečenú rybičku mala veľmi rada.

Sanna sa bezcieľne prechádzala po byte. Chlapci v obývačke sledovali vysielanie pre deti, ale ona nevládala len tak sedieť. Blúdila po dome s mobilom v ruke. S malými prestávkami vyťukávala to isté číslo.
Márne. Christian sa jej celý deň neozval a v hlave sa jej premietal jeden hororový scenár za druhým. Najmä teraz, čo sa po Fjällbacke rozšírila šokujúca správa o Magnusovi. Od tej chvíle už asi desaťkrát nazrela do manželových e-mailov. Trápil ju narastajúci nepokoj, ktorý si žiadal, aby ho niečím podložila alebo vyvrátila. V najtajnejšom vnútri takmer túžila niečo naňho nájsť. Aspoň by vedela, na čom je, a mohla by prejaviť žiaľ aj strach, čo ju vnútorne zožierali.
V skutočnosti si uvedomovala, že nekoná správne. Ustavičnou kontrolou, nekonečnými otázkami, s kým sa stretol a na čo myslí, ho ešte väčšmi odplašila od seba. Rozumom to chápala, ale premohli ju city. A tie jej navrávali, že mu nemôže veriť, že niečo pred ňou tají, že mu nestačí. Že ju neľúbi.
Táto myšlienka ju tak zabolela, až sa zosunula na dlážku, sedela smutne, objímajúc si kolená. Za jej chrbtom bzučala chladnička. Ani si to nevšimla, vnímala len bolesť vo svojom vnútri.
Kde je? Prečo sa neozval? Prečo ho nemôže zachytiť? Znova odhodlane vyťukala jeho číslo. Telefón zvonil dlho, ale neohlásil sa. Napokon vstala a pristúpila k listu, čo ležal na kuchynskom stole. Prišiel dnes. Ďalší. Hneď ho otvorila. Rovnaký rukopis ako v predošlých. Vieš, že neunikneš. Som v Tvojom srdci, preto sa predo mnou neskryješ, aj keby si šiel na kraj sveta. Známe písmo. Sanna chytila list a trasúcou sa rukou si ho priložila k nosu. Voňal papierom a atramentom. Nijakým parfumom či vôňou, ktorá by niečo prezrádzala o odosielateľovi.
Christian so zaťatosťou blázna jednostaj opakoval, že pisateľa nepozná, ale neuverila mu. Ani trochu. Odrazu ju pochytila zúrivosť, list šmarila na stôl a vybehla na poschodie. Starší syn na ňu čosi zakričal, ale ignorovala ho. Musí sa to dozvedieť, musí nájsť odpoveď. Správala sa, akoby jej telo riadil niekto iný, akoby si sama nevedela rozkázať.
Zašla do spálne, povyťahovala zásuvky Christianovej skrinky a vysypala ich obsah. Zadívala sa naň, najprv však rukou prehmatala celé dno, aby si bola istá, že sú prázdne. Nič, iba tričká, ponožky a slipy.
Poobzerala sa po izbe. Šatník. Podišla ku skrini, ktorá pokrývala bočnú stenu, a metodicky ju začala prezerať. Všetky Christianove veci vyletúvali na dlážku. Košele, nohavice, opasky aj topánky. Nenachádzala nič osobné, nič, čo by jej niečo prezradilo o manželovi, čo by jej pomohlo prekonať múr, ktorý si okolo seba vystaval.
Oblečenie vyhadzovala čoraz rýchlejšie. Napokon v skrini zostali iba jej šaty. Sťažka dosadla na posteľ a zúfalo hladkala prikrývku, čo ušila jej mama. Mala veľa vecí, ktoré prezrádzali, kto je a odkiaľ prišla. Prikrývka, toaletný stolík, ktorý používala ešte babička, náhrdelník od mamy. Listy od priateľov a rodiny, ktoré mala odložené v škatuliach. Školské ročenky v úhľadnom štôse na poličke, študentská čiapka v klobúkovej škatuli spolu s vysušenou svadobnou kyticou. Hromada drobnôstok, ktoré sa spájali s minulosťou aj so súčasnosťou.
V tej chvíli si uvedomila, že jej muž nemá vôbec nič. Nebol taký sentimentálny ako ona, ani ho nenadchýnalo odkladanie vecí na pamiatku. Ale niečo predsa musí mať! Nikto neprežije život bez niečoho, čo by v ňom vzbudzovalo spomienky.
Udrela päsťou do prikrývky. Nevedomosť ju ubíjala. Kto je vlastne Christian? Odrazu jej v mysli skrsla myšlienka, pri ktorej zamrela. Jestvuje ešte jedno miesto, ktoré neprehľadala. Povala.

Erik krútil pohárom medzi prstami. Pozoroval tmavočervenú farbu vína, pri okrajoch svetlejšiu. To bol znak mladého moku, ako sa naučil na jednom z mnohých kurzov o víne, kam rád chodil.
Rúcal sa mu život, celá existencia. Nechápal, ako sa to stalo. No teraz sa cítil, akoby ho strhol silný prúd, proti ktorému je bezmocný.
Magnus je mŕtvy. Zlé správy nasledovali tak rýchlo za sebou, že ich spočiatku nebol schopný spracovať. Prvú mu oznámila Louise, keď sa dozvedela, že Magnusa našli mŕtveho. Takmer súbežne mu Cecilia oznamovala, že je v druhom stave. Dve udalosti, ktoré ním otriasli a ktoré sa dozvedel v priebehu pol minúty.
– Aspoň by si na to mohol nejako zareagovať, – chladne ho pokarhala Louise.
– Čo? – spýtal sa, lebo pochopil, že Louise mu zrejme povedala niečo, čo prepočul. – Čo si povedala?
– Pýtala som sa, kde si bol dnes v tom čase, keď som ti posielala správu o Magnusovi. Najprv som ti volala do kancelárie, ale nebol si tam. Potom som ti niekoľko ráz volala na mobil, ale mal si zapnutú odkazovú schránku. – Bľabotala, pravdepodobne začala nasávať už predpoludním.
Pocítil k nej odpor, chuť v ústach mu zhorkla a víno malo odrazu železitú pachuť. Hnusilo sa mu, že sa takto opúšťa. Prečo sa nepozbiera, načo naňho zíza tým svojím trpiteľským pohľadom? A pritom má telo presiaknuté lacným škatuľovým vínom!
– Bol som niečo vybavovať.
– Vybavovať? – Louise si odpila z pohára. – Viem si predstaviť, čo to asi bolo.
– Prestaň, – povedal unavene. – Dnes nie. Preboha, aspoň dnes nie!
– A prečo nie? – z jej hlasu vycítil chuť hádať sa. Dievčatá už spali, a tak v obývačke zostali iba oni dvaja.
– Jedného z našich najlepších priateľov dnes našli mŕtveho. Nemohli by sme dnešný večer stráviť bez hádok?
Louise mlčala. Zdalo sa, že sa zahanbila. Na okamih v nej videl dievča, s ktorým sa zoznámil na univerzite – pekné, bystré a pohotové. Obraz sa však rýchlo vytratil, pred sebou mal ženu so zvädnutou pokožkou a so zubami, čo sa od vína farbili dofialova. V ústach mal opäť odpornú pachuť.
A k tomu Cecilia. Čo s ňou? Nespomínal si, že by doteraz niektorá z jeho mileniek otehotnela. Možno mal šťastie. Ibaže teraz sa minulo. Oznámila mu, že dieťa si nechá. Stála tam v kuchyni a hovorila s ním veľmi odmerane a chladne. Nepripúšťala nijakú diskusiu, nijaké rady. Hovorila s ním len preto, že mu to chcela oznámiť a dať mu možnosť podieľať sa na tom. Alebo aj nie.
Odrazu akoby dospela. Uchichotaná naivka zmizla ako šibnutím čarovného prútika. Stál tam oproti nej a z jej pohľadu vyrozumel, že prvý raz ho vidí takého, aký je v skutočnosti. Nepáčilo sa mu to. Ani najmenej netúžil vidieť sa jej očami. Vlastne sa vôbec nechcel vidieť.
Celý život pokladal obdiv a uznanie za samozrejmosť. Tak ako úctu a strach, lebo tie ho tešili rovnako. No ona naňho pozerala pohľadom plným pohŕdania, rukou akoby si chránila brucho. Ich románik sa skončil. Jednoducho mu vymenovala možnosti, čo mu zostávali. Alebo nikomu neprezradí, kto je otcom dieťaťa, a každý mesiac jej na účet naskočí konkrétna suma, a to od narodenia dieťaťa až po jeho osemnáste narodeniny. Alebo zájde za Louise a postará sa, aby ho pripravila o dobré meno aj česť.
Pri pohľade na svoju ženu Erik zaváhal, či sa rozhodol správne. Louise už neľúbil. Podvádzal ju, zraňoval a vedel, že bez neho by bola oveľa šťastnejšia. No zvyk je železná košeľa. Vôbec ho nelákala predstava, že by žil ako starý mládenec, kopil by sa mu špinavý riad aj bielizeň, v chladničke by mal polotovary, pred televízorom by sa napchával čipsami a s dcérami by sa vídal iba cez víkendy. Louise zvíťazila, no len vďaka jeho vlastnej pohodlnosti. A preto, že mala nárok na polovicu majetku. Taká bola pravda. A za svoje pohodlie teraz bude celých osemnásť rokov platiť krutú daň.

Takmer hodinu sedel v aute neďaleko domu. Videl Sannu, ako po ňom blúdi. Podľa pohybov a držania tela vedel, že je nepokojná.
No teraz nemal dosť síl vystaviť sa jej hnevu, plaču a výčitkám. Keby nebolo chlapcov... Christian naštartoval a odviezol sa pred dom, aby sám sebe nedovolil domyslieť vetu. Zakaždým, keď si uvedomil veľkosť svojej lásky k synom, hneď ho premkla hrôza. Zo všetkých síl sa usiloval nepripúšťať si ju. Udržať zlo a nebezpečenstvo čo najďalej. Ale listy ho nútili priznať si, že zlo už dorazilo. Nebolo návratu.
Synov chcel ochrániť za každú cenu. Už sa nesmie dopustiť nijakej chyby. V opačnom prípade by sa celý jeho život a všetko, v čo veril, navždy zmenilo. Sklonil hlavu, čelo si oprel o volant a čakal, kedy sa otvoria dvere domu. Sanna však zrejme nepočula prichádzať auto, takže získal niekoľko sekúnd, aby sa pozviechal.
Veril, že im zaistí bezpečnosť, ak navždy uzavrie tú časť svojho srdca, ktorá bila len pre nich. Mýlil sa. Pred zlom sa totiž nedá utiecť. A nemohol ich ani prestať ľúbiť. Nezostáva mu nič, len sa zlu postaviť zoči-voči a biť sa s ním. V konfrontácii, ktorú spôsobila kniha. Prvý raz pripustil, že ju nemal napísať. Nebyť knihy, všetko by bolo inak. Zároveň však vedel, že to nebolo jeho slobodné rozhodnutie. Musel ju napísať, musel písať o nej.
Vtom sa otvorili dvere. Sanna sa triasla od zimy, aj keď si pevnejšie pritiahla sveter. Zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu. Svetlo z haly ju osvetľovalo zozadu, vyzerala ako madona, i keď v obyčajnom svetri a v papučiach. Ona bola v bezpečí, tým si bol istý, lebo ho nijako neovplyvnila, nezmenila, nepretvorila, neprenikla do jeho vnútra. Ani sa jej to nepodarí. Preto vedel, že ju nemusí ochraňovať.
Zato teraz jej musí čeliť. S ťažkými a stŕpnutými nohami vystúpil. Gombíkom na kľúči zamkol auto a vykročil k svetlu. Sanna zaspätkovala do haly a civela naňho. Bola veľmi bledá.
– Pokúšala som sa ti dovolať. Mnohokrát. Volám ti od obeda, ale nenamáhal si sa mi odpovedať. Radšej mi hneď povedz, že ti ukradli mobil alebo že sa pokazil, povedz čokoľvek, čím by si rozumne vysvetlil, prečo som sa ti nedovolala.
Christian mykol plecom. Nijaké také vysvetlenie nejestvovalo.
– Nemám ti čo povedať, – odvetil a vyzliekol si bundu. Aj ruky mal ako z olova.
– Nemáš... – zopakovala s drkotajúcimi zubami, a hoci za sebou zatvoril dvere a vymkol chlad, prekríženými rukami si neustále pritískala k telu sveter, akoby mrzla.
– Bol som unavený, – zmohol sa na slová, ktoré aj podľa neho zneli ako chabá výhovorka. – Ráno som absolvoval to hrozné interview, potom som sa stretol s Gaby a... jednoducho som bol vyčerpaný. – Nevládal jej vyrozprávať, ako prebiehal rozhovor s majiteľkou vydavateľstva. Najradšej by si šiel rovno ľahnúť, schúlil sa pod perinu, zaspal a zabudol.
– Chlapci spia? – spýtal sa, keď prechádzal okolo Sanny. Drgol do nej, až sa zapotácala, ale neustúpila mu z cesty. Neodpovedala na jeho otázku, preto zopakoval:
– Chlapci spia?
– Áno.
Vyšiel po schodoch a zamieril do izby synov. V posteliach vyzerali ako spiaci anjeli. Mali červené líca a husté dlhé mihalnice, akoby to boli čierne vejáre. Sadol si na peľasť Nilsovej postieľky a pohladkal ho po plavých vlasoch. Počúval, ako pokojne dýcha Melker. Potom vstal, oboch dobre poprikrýval a vrátil sa dolu. Sanna sa za ten čas nepohla z miesta. Pochopil, že toto nebude bežná hádka, nijaké zvyčajné výčitky. Vedel, že ho kontroluje všetkými možnými spôsobmi, že mu číta maily a vyvoláva mu do práce pod rôznymi zámienkami, len aby zistila, či je naozaj na pracovisku. To všetko vedel a akceptoval. No teraz jej išlo ešte o niečo.
Keby si mohol vybrať, zvrtol by sa na päte a znova by odišiel na poschodie. A keby naozaj mohol, najradšej by sa hodil do postele. Tušil, že by mu to neprešlo. Sanna sa mu chystala niečo povedať, a to aj urobí, či bude postávať v hale, alebo ležať v posteli.
– Stalo sa niečo? – spýtal sa a v duchu zamrel. Čo ak niečo urobila? Veď ju poznal, bola schopná všetkého.
– Dnes ti prišiel ďalší list, – povedala Sanna a konečne sa aspoň pohla. Vošla do kuchyne, a preto usúdil, že ju má nasledovať.
– List? – Christian si vydýchol. To ešte nie je také hrozné.
– Rovnaký ako zvyčajne, – pokračovala Sanna a hodila pred neho obálku. – Kto ti ich vlastne posiela? A nepovedz, že nevieš. Neverím ti ani slovo, – odrazu sa rozkričala. – Christian, kto je to? Tá, s ktorou si sa dnes stretol? Preto som ťa nemohla zastihnúť? Prečo sa takto správaš? – otázky a obvinenia sa z nej priam sypali. Christian unavene dosadol na stoličku pri okne. V ruke držal list, ale neotvoril ho.
– Sanna, nemám tušenia, – povedal, hoci v najtajnejšom kútiku srdca takmer zatúžil priznať všetko. Ibaže nesmel.
– Klameš, – vzlykla Sanna. Zvesila hlavu a nos si utrela rukávom svetra. Potom zdvihla zrak. – Viem, že klameš. Je tu niekto, alebo aspoň bol. Dnes som blúdila po byte ako šialená a hľadala som čokoľvek, čo by ma doviedlo k odpovedi na otázku, za koho som sa to vlastne vydala. A vieš čo? Nemám nič. Nič! Vôbec netuším, kto si!
Sanna kričala, ale chápal jej hnev. Veď mala pravdu. Všetko nechal za sebou, zamlčal, kým bol a kým je. Oni a ona. Mal si uvedomiť, že mu nedovolí, aby ju nechal upadnúť do zabudnutia, zatlačiť do minulosti. Mal s tým rátať.
– Tak už niečo povedz!
Christian sa strhol. Sanna kričala, až jej z úst lietali sliny. Pomaly zdvihol ruku a utrel sa. Vzápätí však stíšila hlas, no priklonila sa ešte bližšie k jeho tvári. Jej hlas prešiel takmer do šepotu.
– Hľadala som ďalej. Každý má niečo, čoho sa nechce vzdať. A preto chcem teraz vedieť... – odmlčala sa a on sa naozaj začal báť. Zrazu sa tvárila spokojne, a to bolo čosi nové a desivé. Už nechcel počuť ani slovo, odmietal ďalej hrať túto hru, no uvedomoval si, že Sanna sa nemilosrdne uberá za svojím cieľom.
Zobrala čosi, čo ležalo na kuchynskej stoličke na druhej strane stola. Z očí sa jej dali vyčítať všetky city, ktoré ňou lomcovali po celé roky, čo spolu prežili.
– Preto chcem teraz vedieť, komu patrí toto, – pokračovala a rozprestrela čosi modré.
Christian okamžite pochopil, čo je to. Premáhal náhly popud vytrhnúť jej to z rúk. Sanna nemá právo dotýkať sa týchto šiat! Chcel jej to povedať, vynadať jej, aby si uvedomila, že prekročila všetky medze. No v ústach mu vyschlo a nedostal zo seba ani hláska. Načiahol sa za modrou látkou, ktorá bola taká jemná na dotyk a ktorú teraz držala ona. Predbehla ho však, mykla rukami a skryla ju za chrbát.
– Komu to patrí? – šepkala, takmer ju nepočul. Sanna vyrovnala a vystrela látku, priložila si ju k telu, akoby stála v obchode a pozerala sa, či jej pristane takáto farba.
Christian to nevnímal, civel iba na šaty. Nezvládal pohľad na to, ako sa ich dotýkajú cudzie ruky. Napriek tomu rozmýšľal prekvapujúco chladnokrvne a triezvo. Hranice dvoch svetov, ktoré tak úzkostlivo strážil, sa začali rúcať, no pravdu nesmie odhaliť. Tá sa nikdy nesmie vysloviť nahlas. Najlepšie je klamstvo, ktoré obsahuje čiastočky pravdy.
V tej chvíli sa upokojil. Dá Sanne, po čom túži, ukáže jej kúsok svojej minulosti. A tak sa pustil rozprávať. Po chvíli Sanna dosadla na stoličku. Započúvala sa do príbehu, z ktorého sa smela dozvedieť len časť.

Dýchala trhane. V manželskej posteli na poschodí nespávala už niekoľko mesiacov. Choroba totiž časom spôsobila, že spať hore nebolo praktické. Preto pre ňu upravil hosťovskú izbu. Tak pekne, ako sa len dalo. Hoci sa veľmi usiloval, izbička pôsobila stále ako nocľaháreň pre hostí. Terajším hosťom sa stala rakovina. Okupovala priestor svojím pachom, húževnatosťou a predzvesťou smrti.
Rakovina, neželaný hosť, ich čoskoro opustí, no keď Kenneth počúval Lisbetin nepravidelný trhaný dych, želal si, aby u nich radšej zostala. Lebo tá nikdy neodchádza sama, aj teraz si so sebou zoberie to najdrahšie, čo má.
Zlatožltá šatka ležala na nočnom stolíku. Obrátil sa na bok, rukou si podoprel hlavu a v slabom svetle pouličnej lampy, čo prenikalo cez okno, pozoroval svoju ženu. Vystrel ruku a nežne pohladkal páperie na jej hlave. Trochu sa pohla, preto rýchlo stiahol ruku, lebo sa bál, že ju zobudí zo spánku, ktorý potrebovala ako soľ a ktorý ju navštevoval zriedkakedy na dlhší čas.
Dokonca už pri nej nemohol ani spávať. A už vôbec nie v tesnej blízkosti, ako to robievali, lebo to mali radi. Spočiatku sa o to ešte pokúšali. Pritúlili sa k sebe a on ju objal, tak to robieval od prvej spoločnej noci. No choroba ich pripravila aj o túto radosť. Dotyky boli pre ňu priveľmi bolestivé. Strhla sa zakaždým, keď sa jej dotkol. Vtedy si vedľa rozložil skladaciu posteľ. Nezniesol ani pomyslenie, že by mal spať v inej miestnosti. A predstava, že by spal na poschodí v manželskej posteli, mu vôbec nezišla na um.
Na skladacej posteli sa mu spalo zle. Chrbát ho bolel čoraz väčšmi a ráno mal čo robiť, aby si povystieral údy. Uvažoval, že si kúpi poriadnu posteľ a postaví ju vedľa Lisbetinej, a hoci po tom túžil, rozum mu navrával, že je to zbytočné. Ďalšiu posteľ by si užil iba krátko. Už čoskoro bude spávať sám na poschodí.
Kenneth žmurkal, aby premohol slzy, a sledoval, ako Lisbet s námahou lapá dych. Pod viečkami sa jej pohybovali oči, zrejme sa jej niečo snívalo. Zaujímalo by ho, čo sa teraz odohráva v jej sne. Je v ňom zasa zdravá? Behá po lúke a dlhé vlasy jej zdobí zlatožltá šatka?
Odvrátil sa. Musí sa pokúsiť spať, veď chodí do práce. Už priveľa nocí prebdel, prehadzoval sa na nepohodlnej posteli a hľadel na ňu, lebo nechcel prepásť ani jedinú minútu. Preto ho jednostaj morili únava a vyčerpanosť.
Zistil, že potrebuje ísť na toaletu. Takže predsa len musí vstať, lebo kým si nevybaví potrebu, aj tak nezaspí. S námahou sa obrátil, aby si nejako sadol. Pukala nielen posteľ, ale aj stavce jeho chrbtice, chvíľu musel iba sedieť, aby sa mu prekrvili zmeravené svaly. Tackajúc sa vyšiel do haly. Pod nohami ho chladili studené dlaždice. Toaleta bola naľavo, a keď rozsvietil, na chvíľu oslepol. Zdvihol dosku, stiahol si pyžamové nohavice a vydýchol si, keď tlak ustal.
Odrazu mu okolo nôh zavial studený vzduch. Prekvapene zdvihol hlavu. Dvere kúpeľne boli otvorené a cez ne ťahalo. Pokúsil sa obzrieť, ale ešte vždy močil, a keby sa priveľmi obzeral, zašpinil by misu. Napokon to mal za sebou, vytiahol si pyžamové nohavice a vykročil k dverám. Zrejme si to všetko len namýšľal, lebo studený vzduch už necítil. Napriek tomu ho niečo nabádalo k opatrnosti.
V hale sa nesvietilo. Lampa v kúpeľni stačila osvietiť iba kúsok pred ním, no zvyšok domu bol ponorený do tmy. Zvyčajne Lisbet už v novembri zavesila do okien adventné hviezdy, ktoré tam viseli až do marca, lebo mala rada ich svit. No tento rok už nemala sily a on sa do toho takisto nepustil.
Kenneth sa po prstoch prešmykol do haly. Nie, nenamýšľal si to. Bolo tu chladno, akoby zostali otvorené vchodové dvere. Podišiel k nim a stlačil kľučku. Nezamknuté. Na tom však nebolo nič čudné, zabúdal ich zamykať, dokonca aj na noc.
Pre istotu zvrtol kľúčom a znova sa presvedčil, či je zamknuté. Obrátil sa, že si pôjde ľahnúť, ale premohol ho zvláštny pocit. Čosi nebolo ako zvyčajne. Pozrel sa smerom do kuchyne. Ani tam sa nesvietilo, iba pouličná lampa dodávala miestnosti trochu svetla. Kenneth žmúril, aby lepšie zaostril zrak. Na kuchynskom stole čosi žiarilo, čosi, čo tam nebolo, keď pred spaním upratoval. Vykročil dopredu. Telo mu zaplavila vlna strachu.
Uprostred stola ležal list. Ďalší list. A vedľa bielej obálky sa zablysol jeden z ich kuchynských nožov. Čepeľ sa leskla vo svite pouličnej lampy. Kenneth sa poobzeral. No vopred vedel, že votrelec či votrelkyňa tu nie je. Zostal iba list a nôž.
Kenneth si veľmi želal pochopiť, čo to má znamenať.
 
Usmiala sa naňho širokým bezzubým úsmevom, pri ktorom jej videl ďasná. No on sa nedal oklamať. Dobre vedel, o čo jej ide. Chcela iba brať a brať, kým ho nepripraví o všetko.
Odrazu mu do nosa udrel zápach. Sladkastý a odporný. Cítil ho vtedy a cítil ho aj teraz. Určite vychádzal z nej. Pozrel na jej malé, mokré a biele telo. Všetko na nej sa mu hnusilo. Tučné brucho, zárezy na nohách aj tmavé vlasy, čo rástli na hlave akoby v trsoch.
Priložil jej ruku na hlavu. Na pokožke dlane cítil jej pulz. Bolo to celkom blízko a bolo to odporné. Pritlačil a ona skĺzla nižšie. Ešte vždy sa smiala. Voda jej prikryla celé nohy a vyšplechla, keď pätami narazila o dno vane.
Za dverami, akoby z obrovskej diaľky, počul otcov hlas. Stúpal a klesal, nezdalo sa, že rozhovor by sa mal o chvíľu skončiť. Pod dlaňou vnímal iba tep. Začala mrnčať. Chvíľami sa ešte usmievala, akoby sa nevedela rozhodnúť, či má byť šťastná, alebo smutná. Možno cez jeho pokožku vycítila, ako veľmi ju nenávidí, ako nenávidí každú sekundu jej blízkosti.
Bez nej a bez jej večného revu by bolo všetko oveľa lepšie. Nemusel by sa dívať na matkin šťastný výraz pri pohľade na ňu, a znechutenie, keď sa pozrela naňho. Priam to bilo do očí. Keď matka prešla pohľadom z Alice naňho, akoby jej v očiach vyhaslo svetlo. Pomaly začínal chápať, že sa stratilo navždy.
Znova sa započúval do otcovho hlasu. Alice sa zrejme rozhodla, že tentoraz nebude ziapať, a tak sa na ňu usmial. Potom jej opatrne podložil ruku pod hlavu, aby jej ju podoprel, ako to vídal robiť matku. Druhou rukou odtlačil podložku, o ktorú sa opierala. Nebolo to jednoduché. Celý čas sa čulo hýbala a mrvila.
Napokon uvoľnil podložku a odsunul ju. Alice celou váhou spočívala na jeho ruke. Sladkastý odporný zápach bol čoraz prenikavejší, odvrátil hlavu, lebo sa mu zdvíhal žalúdok. Na tvári cítil jej pohľad, jej mokrá pokožka sa mu kĺzala na ruke. Nenávidel ju už len zato, že musel dýchať takýto vzduch, lebo ho tým nútila spomínať.
Veľmi pomaly si vyťahoval ruku a sledoval ju. Hlava jej padala dozadu a tesne predtým, než klesla do vody, stihla sa nadýchnuť, aby sa rozkričala. Neskoro, jej malá tvár zmizla pod hladinou. Spod rozvlnenej vody naňho civeli jej oči. Rozhadzovala rukami aj nohami, ale nevedela sa dostať hore, na to bola primalá a prislabá. Ani ju nemusel stlačiť pod vodu. Alice ležala na dne vane a sa zmohla iba na to, že hlavou krútila zboka nabok.
Čupol si, lícom sa oprel o okraj vane a pozoroval jej neúspešný boj. Nemala ho pripraviť o jeho krásnu matku. Zaslúžila si zomrieť. Sama si bola na vine.
Po chvíli sa jej ruky aj nohy prestali hýbať, klesali na dno. Pomaly ho začal obostierať pokoj. Zápach sa stratil, už zase mohol dýchať. Všetko bude ako predtým. S naklonenou hlavou, opretý o studený email vane, uprene pozoroval Alice, ktorá sa nehýbala.