Ročne zmizne na svete množstvo osôb a veľa z nich sa nikdy nenájde. Zmiznú bez akejkoľvek stopy a nepomôže ani poctivé a svedomité vyšetrovanie. Spravodlivosť dostala na frak. Rodina a blízki prežívajú najhoršie chvíle, pretože nemôže svojho drahému, svoju milú ani pochovať...

V centre tohto príbehu stojí starý prípad, ktorý spustí sériu dramatických udalostí...
Zmiznutie Felicie je nový prípad zo série William Wisting. A ako sme u autora zvyknutí, opäť je to vynikajúce krimi čítanie, ktoré si vychutnáte do poslednej strany.

Pri výkopových prácach nájdu robotníci v dvojmetrovej hĺbke starú skriňu a v nej telo v pokročilom štádiu rozkladu. Inšpektor Wisting sa púšťa do vyšetrovania tejto vraždy a bojuje s časom.
Hrozí totiž, že zločin bude premlčaný a vrah unikne. Pri svojej práci naráža na sieť mlčania, klamstiev a poloprávd  a má čo robiť, aby sa z nej vymotal.

Ročne pribudne v Nórsku takmer dvetisíc nezvestných osôb. Väčšinu prípadov polícia vyrieši, ale niekoľko stoviek ľudí zmizne navždy. Za každým z týchto zmiznutí sa ukrýva príbeh, záhada a tajomstvo.
Zmiznutie Felicie je klasická detektívka, aké píše bývalý vyšetrovateľ Jorm Lier Horst a získal si milióny fanúšikov po celom svete. Práve jeho zasvätenosť a rozprávačský talent robí zo série William Wisting výnimočné knihy. Napínavé, výborne vyskladané zápletky, uveriteľné postavy, autentické prostredie.

Wisting si nebol istý, na čo sa to vlastne pozerá. V starej skrini bolo čosi neidentifikovateľné, čosi, čo nikdy predtým nevidel. Celé to bolo obrastené lepkavou plesňou so zelenkastým nádychom. Spod toho presvitali zvyšky látky, z ktorých vyrastali bledé a takmer priesvitné huby. Dlhé sivobiele spóry sa povpletali do hnedastých hrčí tkaniny. Tu i tam vytŕčali z tejto masy vápenato biele kosti obalené voskovitým slizom. Z vrchnej časti skrine na nich civela prázdnymi očnými jamkami sinavá lebka s niekoľkými chumáčmi vlasov. Wisting sa nevdojak striasol pri pohľade na to, čo bolo kedysi dávno človekom, a cítil, ako mu po chrbte prebehol mráz. Otvoril ústa, ale akosi sa mu nepodarilo nájsť vhodné slovo.

Výborne vygradované napätie, dynamika a spád, skvelý jazyk a obľúbené postavy. Doslova budete cítiť bolesť a blízkosť k obetiam. Horst v novinke Zmiznutie Felicie bravúrne vykreslil spiace mestečko v lete a je dobré, že stále venuje toľko pozornosti postupnému vyšetrovaniu. Žiadne skoky, prekvapujúce zvraty, ktoré nesadnú a vy by ste sa začudovane zastavili: čo to dopekla bolo?
Nie. Jorn Lier Horst si ide za svojím: skutočné vyšetrovanie pozná zvnútra a neponúka čitateľom žiadne lacné triky a filmové strihy, lebo potrebuje novú stopu, či pohnúť sa ďalej. V tom sú jeho detektívky výnimočné. A preto si ich obľúbili čitatelia, ktorí majú radi naozaj kvalitné a poctivé krimi.

Jørn Lier Horst pôsobil ako hlavný vyšetrovateľ v Larviku, študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu. Debutoval detektívnym románom Kľúčový svedok, ktorý bol založený na skutočnom prípade. Uviedol ním dnes už deväťdielnu sériu kníh s inšpektorom Williamom Wistingom a jeho dcérou pracujúcou v novinách.
Je držiteľom Ceny nórskych kníhkupcov, za knihu Poľovné psy pomenovanú po rovnomennom súhvezdí získal Rivertonovu cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj Sklenený kľúč, cenu pre najlepšiu škandinávsku detektívku.

Začítajte sa do novinky Zmiznutie Felicie:

Wisting bol vždy toho názoru, že do ornice sa má siať obilie a nie golfové loptičky. Hľadel na synteticky pôsobiaci trávnik a triasol sa od zimy, zatiaľ čo premýšľal, čo tu vlastne robí. Cez plátenné topánky mu presakovala ranná rosa a cítil, ako mu vlhnú ponožky. Bolo sychravo a zima mu zachádzala pod kožu. Od mora vanul južný vietor a prinášal so sebou guče sivých mračien.
Už štvrtý raz bol prinútený vybrať sa na golfové ihrisko a vždy mu napadlo, aké je tu ticho a pokoj. Začínal chápať, prečo toľkých tento šport fascinuje, a vlastne im aj závidel, že majú na podobné rekreačné aktivity čas.
„Vôbec to nechápem,“ ozvalo sa mu spoza chrbta. „Jednoducho to nechápem.“
„Ale ja nie som presvedčený o tom, že je to niečo, čo by sa týkalo polície,“ nadhodil Wisting a pozrel sa na Finna Habera, ktorý okolo nich pobehoval s fotoaparátom a zápisníkom. Starý kriminalistický technik pokrútil hlavou vždy, keď presunul meracie pásmo.
„Niekto predsa musí zistiť, čo sa stalo, nie?“ namietol drobný muž, ktorý sa im predstavil ako greenkeeper. Wistinga tak zarazil názov jeho profesie, že si ani nezapamätal jeho meno.
„Je to záhada,“ dodal muž.
Mal pravdu. A záhady zvyčajne rozdúchali vo Williamovi Wistingovi zvedavosť a túžbu vedieť, čo sa stalo, ale domnieval sa, že zopár metrov štvorcových zoschnutej trávy nie je ani tak vecou polície. Skôr by to mal riešiť záhradnícky spolok, ktorý to zrejme spracuje do bezvýznamnej poznámky v štatistike týkajúcej sa životného prostredia. V najhoršom prípade ide o bežný vandalizmus. V porovnaní so zložkami k prípadom, ktoré sa vŕšili na Wistingovom stole, bol toto bagateľ a určite by tu nestál, keby policajného riaditeľa náhle nezachvátila golfová horúčka.
Wisting sa striasol a pozrel sa na sivé mračná, ktoré nad nimi viseli. Čoskoro sa malo začať leto, ale nevyzeralo to tak. Pohol skrehnutými prstami v topánkach a dúfal, že Haber čoskoro skončí s obhliadkou.
Začalo sa to v posledný májový týždeň. Na trávniku sa objavilo päť vyschnutých fľakov, ktoré boli rozmiestnené ako bodky na kocke. O sedem dní sa objavilo ďalších päť koliesok zhnednutej trávy. Tretíkrát sa vybrali na golfové ihrisko minulý týždeň a mohli len skonštatovať, že im pribudli ďalšie fľaky − tiež ich bolo päť.
„Asi nehráte golf,“ povedal greenkeeper a vytrhol Wistinga z úvah.
„To nie,“ pripustil Wisting.
„Mali by ste s tým začať, je to pekný šport.“
„Zvážim to,“ odpovedal Wisting a nenápadne vtiahol brucho.
„Ale keďže nehráte, tak asi nechápete, aká je to pre nás tragédia,“ ozval sa opäť greenkeeper. „Trávnik bol vždy našou pýchou.“
„Chápem,“ ubezpečil ho Wisting. Upieral pohľad na zelenú plochu a skutočne chápal, že pre tohto muža to bola otázka cti udržiavať ju v perfektnom stave.
„Niekto predsa musí zistiť, čo je vo veci.“
„Čo si o tom myslíš, Finn?“ spýtal sa Wisting a obrátil sa ku kriminalistickému technikovi, ktorý práve skončil s obhliadkou.
Aj on už riešil počas svojej dlhoročnej kariéry väčšie a zaujímavejšie úlohy ako povädnutý trávnik. Svoju prácu mal však rád a ku každému prípadu pristupoval s rovnakou vážnosťou.
Haber bol pokojný muž. Wisting ho považoval za jedného z naj vyrovnanejších ľudí na oddelení. Dalo sa naňho spoľahnúť, nech už šlo o čokoľvek.
„To keby som vedel,“ povzdychol si Finn. „Ale nejde o žiaden prírodný úkaz.“
„Len mi nepovedz, že aj ty si za tie teórie o ufo, o ktorých píšu v novinách!“
„Ale nie,“ usmial sa Haber. „Napadlo mi, či to nespôsobili mravce alebo krtkovia, jednoducho nejaké živočíchy, ktoré sa zahrabávajú pod zem, ale to je vylúčené.“
„Vylúčené?“ spýtal sa Wisting.
„Tie kruhy sú úplne rovnaké,“ vysvetlil mu kriminalistický technik.
„Každý má priemer presne jeden meter. Kruhy sú umiestnené do tvaru štvorca a medzi jednotlivými kruhmi je päť metrov. Ten, čo je v strede, má stred presne v priesečníku uhlopriečok tohto štvorca. Jednoducho ide o zarážajúco dokonalú symetriu.“
„Inými slovami dokonale symetrický kanadský žartík,“ poznamenal Wisting.
„Áno, ale zvláštne je to, že navyše presne kopírujú tri predošlé zoskupenia kruhov. Sú identické čo do veľkosti aj rozstupov.“
„Čo teraz spravíte?“ spýtal sa takmer triumfálne greenkeeper, keď počul, že aj pre technika je to záhada. „Som greenkeeperom už dvadsať rokov a nikdy som nič podobné nevidel.“
„Popýtam sa odborníkov, ktorí toho vedia o zemi a tráve viac,“ povedal Haber.
Muži zmĺkli a zahľadeli sa na kruhy v tráve. Wisting počul, ako sa greenkeeper nadychuje a pripravuje sa im znova vysvetliť, aká je to pre golfový klub tragédia, keď sa z parkoviska ozval klaksón. Wisting sa otočil. Pri aute s otvorenými dverami stál muž a mával oboma rukami. Nils Hammer bol kus chlapa, bez problémov ho identifikovali aj na takú diaľku.
„Pochybujem, že ste dostali služobné mobily na to, aby ste ich nechávali na stole v kancelárii,“ utrúsil Hammer, keď k nemu dorazili.
„Prepáč,“ usmial sa Wisting. „Niečo dôležité?“ dodal, hoci tušil odpoveď, keďže Hammer meral cestu až sem, aby po nich prišiel.

Milan Buno, literárny publicista