Je tu voľné pokračovanie úspešného severského krimi MemoRandom. UltiMatum je drsný triler o Štokholme a Švédsku, kde nič nie je také, ako vyzerá, a kde všetky prostriedky na dosiahnutie moci sú dovolené.

Je krátko pred voľbami. V jazere Mälaren neďaleko doškoľovacieho strediska vládnej strany sa potápajú dvaja mladíci a objavia pri tom ľudské telo. Rozporciované a už čiastočne rozložené. Prípad sa dostane na stôl kriminálnej inšpektorky Julie Gabrielssonovej.
Kto je mŕtvy a prečo sa niekto tak namáhal, aby sa telo nedalo identifikovať?
Netrvá dlho, kým si Julia uvedomí, že existujú ľudia pripravení urobiť čokoľvek pre to, aby pravda nevyšla najavo.

Policajta Davida Saraca prenasledujú démoni minulosti. Po tom, čo len o vlások unikol smrti, sa lieči na uzatvorenej psychiatrickej klinike ďaleko od hlavného mesta. Schováva si tabletky na spanie, ktoré dostáva od ošetrovateľov. Už nazbieral dvadsaťdva piluliek a blíži sa čas, aby ich užil a navždy tak umlčal obviňujúce hlasy v hlave. Až záhadná ponuka ho prinúti plán odložiť. Čo tak výmena? Vaše tajomstvá za moje. Šanca vykonať spravodlivosť.

UltiMatum je triler, ktorý šokuje od prvých strán. Ak si spomínate na záver trileru MemoRandom, ten sa skončil krvavou prestrelkou na zasneženom ostrove a mnohí čitatelia čakali, čo sa stane s Davidom Saracom.
„Po troch knihách zo sveta technológií som potreboval trochu oddychu,“ povedal Anders de la Motte. „Aj tak ma však desí, keď sa veci v mojich knihách stávajú realitou.“
K nápadu na MemoRandom sa dostal po tom, čo jeho otec utrpel dočasnú stratu pamäte. Začal sa viac zaujímať o ľudský mozog a o to, ako si ukladáme doň informácie. Ale tiež o tom, ako nám mozog neustále klame, aby sa nám svet zdal zrozumiteľnejší a jednoduchší.

Anders de la Motte sa zaoberá bezpečnostnou analýzou v rôznych nadnárodných spoločnostiach a zároveň sa venuje spisovateľskej práci. Preslávil sa najmä trilógiou z prostredia počítačových hier [hra, [šum] a [bublina].
UltiMatum je druhá časť novej skvelej série. Prvá časť MemoRandom vyšla v roku 2015 a Akadémia švédskych spisovateľov ju vyhlásila za najlepšiu detektívku roka. Predáva sa v dvadsiatich krajinách a počíta sa aj s televíznym spracovaním.

Začítajte sa do novinky UltiMatum:

NAPRIEK TOMU, že mala sotva tridsať rokov, videla kriminálna inšpektorka Julia Gabrielssonová veľa mŕtvych ľudí. Pravdepodobne omnoho viac ako väčšina policajtov, s výnimkou dinosaurov z oddelenia násilnej trestnej činnosti vzadu na chodbe. Tí chlapi mali mätový dych, bez okolkov si ju obzerali, na svojich počítačoch používali ako heslo password a nikdy ste ich nevideli po štrnástej hodine. No silne pochybovala, že by tajní notorici z Tic-Tac klubu videli niečo také otrasné ako telo, čo ležalo pred ňou na pitevnom stole. Ak sa to teda dá nazývať telom.
Prvý raz navštívila súdne lekárstvo tu v Solne pred deviatimi rokmi. Jej prvý mŕtvy nechcel rušiť. Ticho ležal v svojom byte celé leto, kým ho mušie larvy takmer nescelili s parketovou podlahou, a keď otvorili vak na mŕtvoly, podlomili sa jej nohy. Telo, čo spočívalo na stole pred nimi, vyzeralo horšie. Oveľa horšie.
Šibla pohľadom po kolegovi Amantem, ktorý stál po jej boku. Ohryzok mu po čerstvo oholenom krku behal hore-dole ako horská dráha. Nie práve najľahší začiatok. Len aby sa nepovracal. Opatrne ustúpila dozadu, aby dostala topánky a nohavice z rizikovej zóny.
Amante si zrejme všimol jej pohľad. Otočil hlavu a trochu ospravedlňujúco sa usmial. Oči za tmavými rámami okuliarov boli hnedé, vľúdne aj smutné zároveň, čo Juliu prekvapilo. Očakávala by podstatne viac hnusu. Alebo rovno záchvat starej poctivej paniky: ber ma odtiaľto. Bolo by to úplne pochopiteľné. Jej nový kolega nebol ozajstný policajt, ale civilný zamestnanec, vyšetrovateľ. Väčšmi by mu vyhovovalo, keby sedel v pokojnej kancelárii, obklopený štatistikami, než aby sa venoval policajnej práci v teréne. Otázka je, prečo jej tučný šéf bez varovania hodil na krk precitliveného byrokrata. Rozhodla sa, že tú malú záhadu vyrieši, skôr než sa deň skončí.
Plešivejúci súdny lekár, ktorý stál oproti nim, listoval v hrubom spise, zdalo sa, že nevie nájsť potrebný formulár. Alebo hľadal správne slová, ktorými by začal svoj výklad. Niekde vnútri budovy súdneho lekárstva sa spustila klimatizácia. Vydávala tlmený zlovestný zvuk.
Amante znova prehltol. Julia kývla jeho smerom a silene sa pousmiala, teda pripomínalo to úsmev.
Pozeraj sa chvíľu mimo, pomyslela si. Je to ľudské. Žijúci sa neradi dívajú na mŕtvych. Nechcú si pripomínať, čo ich čaká. Chudobný, bohatý, dobrý či zlý. Skôr či neskôr tu budeme ležať všetci so stuhnutými chladnými údmi. Pred smrťou sme si všetci rovní. Preto väčšina ľudí odvracia zrak od mŕtvych, povie niečo bezvýznamné alebo vytiahne nejaký debilný vtip, len aby prerušila ticho.
Ona nie. Patrila k podstatne menšej skupine ľudí. K takým, ktorí využívajú ticho okolo mŕtvych. Pozorujú. Počúvajú. Vnímajú.
Všetci ľudia majú svoj rytmus, spôsob, akým sa pohybujú po celý život. Naučila sa to už počas prvého roka na oddelení násilnej trestnej činnosti. U niektorých ľudí ten rytmus odhalíte ľahko, u iných si to vyžaduje väčšie sústredenie. Najmä ak sa človek usiluje pochopiť ten rytmus až dodatočne. Vyčítať ho z bydliska, majetku, z tela a v neposlednom rade z miesta činu. Je ľahké nechať sa rozptýliť. Robiť to, čo väčšina jej kolegov, a sústrediť sa na niečo, čo hneď udrie do očí. Pištoľ, príležitostná zbraň, krvavé škvrny, odtlačky prstov. Jasné stopy násilia a smrti.
Zvyčajne s tým vystačia dosť dlhý čas, ale občas si prípad vyžaduje niečo navyše. Občas je potrebný človek ako ona, ktorý stojí úplne potichu a pozorne počúva. Hľadá drobné detaily, ktoré narušujú rytmus. Chýbajúci pohár v skrinke, zle zapnutý opasok, malá modrina na nevšednom mieste alebo možno pretrvávajúca vôňa. Maličkosti, ktoré sú pre všetkých ostatných okrem nej absolútne nepodstatné, ale zasadené do kontextu sa ukážu ako pravý opak.
Tak Julia si získala povesť na oddelení násilnej trestnej činnosti. Nie tým, že by hovorila, vykrikovala rozkazy alebo viedla krížové výsluchy podozrivých. Len počúvala.
Mŕtvy na vyšetrovacom stole jej vlastne ešte nič nepovedal, neodhalil, kto je ani ako žil. Čo teda nebolo veľmi zvláštne, lebo niekto sa naozaj snažil uistiť, že bude mlčať.
Mohla začať tým, že telo bolo nahé. Navyše rozkúskované na štrnásť častí. Dvanásť z nich ležalo pred nimi na kovovom stole. Súdny lekár uložil všetky časti na ich správne miesto. Hlava, trup, ramená a predlaktia, stehná, predkolenia a chodidlá. Keďže časti neboli spojené, pripomínalo telo príšernú vystrihovaciu bábiku, príliš absurdnú, aby bola ľudská.
Pokožka, ktorá len kde-tu pokrývala časti tela, bola sivá a napoly rozložená. Na viacerých miestach z nej vykukovali kosti. Tuk, šľachy a svaly, ktoré by mali byť okolo nich, buď chýbali, alebo sa zmenili na bledú mazľavú hmotu, z ktorej pórov stále presakovala voda. Na antikorovom povrchu stola vytvárala malé kaluže, kým gravitačný zákon nepresvedčil vodu, aby pomaly vyhľadala niektorý z odtokov v rohoch stola.
Tam, kde mal mať mŕtvy tvár, nezostalo takmer nič. Len pichľavý povrch z úlomkov kostí, kože a chrupiek. Očné jamky zívali prázdnotou, nos chýbal úplne a z toho, čo zostalo zo znetvorených čeľustí, vytŕčalo niekoľko drobných pahýľov zubov. Akoby sa na nich ten mŕtvy usmieval. Uškŕňal sa nad svojím hrôzostrašným výzorom. 
Julia znova pozrela úkosom na Amanteho. Hlúpo sa vrátil k zízaniu na telo. Zdalo sa, že sa núti, aby udržal pohľad na tvári mŕtveho. Premýšľala, či ide o prejav mužskej samoľúbosti, aby pred ňou a súdnym lekárom nevyzeral ako slaboch. V takom prípade bol ešte hlúpejší, ako sa ukázalo počas ich krátkej konverzácie v aute cestou sem.
„Telo našli v jazere Mälaren hneď pred Källstavikom v takmer dvadsaťmetrovej hĺbke. Ale to už viete.“ Zdalo sa, že súdny lekár s frizúrou Robina Hooda konečne našiel to, čo hľadal.
„Usudzujúc zo stavu tela, by som povedal, že ležalo vo vode približne štyri mesiace. Viac vám poviem po analýze tkanív. Ako vidíte, zvieratá na dne jazera mali dosť času. Väčšina je...“
Ukázal na mŕtveho, zdalo sa, že zvažuje výber slov.
„Zjedená,“ konštatovala Julia, skôr než sa stihol rozhodnúť. Amante slabo zakvílil. Rýchlo to zakryl kašľom.
„Muž alebo žena?“ spýtala sa Julia, aj keď si už bola dosť istá odpoveďou.
„Ťažko určiť v tomto stave,“ odvetil súdny lekár. „Môj prvý dojem je, že ide o muža. Okrem toho je na mojej strane aj štatistika. Ale nebudeme si istí skôr, ako odkryjeme panvu.“
„A n-nástroj...“ Amanteho hlas znel duto. Niekoľko ráz si oblizol pery, ale nedostal so seba zvyšok vety. Napriek chladnému vzduchu v miestnosti sa mu na pravom spánku objavila kvapka potu, hneď pod stranicou okuliarov.
„Môžete povedať niečo o nástroji, ktorý bol použitý na rozporciovanie?“ dopovedala zaňho Julia.
„Silný motorový nástroj s veľmi hrubým ozubením.“
„Motorová píla?“ Amante sa znova pokúsil komunikovať, pričom hľadel na súdneho lekára namiesto vyšetrovacieho stola, zdalo sa, že to pomáha.
„Pravdepodobne chvostová píla. Viac budem vedieť, až keď dôkladnejšie preskúmame rezné plochy.“
Súdny lekár znova ukázal na stôl, ale tentoraz bol Amante natoľko múdry, že ho nesledoval pohľadom. Namiesto toho si chvatne utrel kvapku potu na spánku. Učí sa dosť rýchlo, to je plus, pomyslela si Julia.
„Ani príčinu smrti nie je možné teraz určiť,“ skôr konštatovala ako sa spýtala Julia. Súdny lekár presne podľa očakávania už v polovici jej otázky pokyvkával hlavou, čo spôsobilo, že jeho prehadzovačka začala viať ako zástava.
„Vzhľadom na stav tela je veľmi otázne, či vôbec zistíme príčinu smrti,“ poznamenal. „Ten, čo urobil toto tu...“
Zatiaľ čo súdny lekár premýšľal, ako pokračovať, napravil si frizúru.
Julia rýchlo šibla pohľadom na Amanteho, chcela sa uistiť, že nebude nasledovať inštinktívne vyplnenie medzery v konverzácii. No dosť vhodne držal zobák a vyčkával na pokračovanie. Druhé plus, nie najhoršie na civilistu.
„Teda...“ Súdny lekár sa zaškľabil, akoby slovo v jeho ústach chutilo horko. „Pracujem tu už dvadsaťtri rokov, Gabrielssonová. Presne ako vy si nahováram, že som už videl takmer všetko, čo dokážu ľudia spraviť, aj sebe, aj druhým. Počas tých rokov som mal pochybnú výsadu prezrieť najmenej tucet rozštvrtených obetí vrážd. Ale toto tu... Tento páchateľ je iný. Iný ako takmer všetko, s čím som sa stretol. Pozrite sem, napríklad.“
Súdny lekár ukázal na medzeru medzi torzom a jedným stehnom, potom na obdobnú štrbinu medzi nadlaktím a lopatkou.
„Na rezoch nie sú nijaké znaky po zaváhaní, ani keď páchateľ oddeľoval hlavu.“ Premiestnil ukazovák nad hladké pahýle nad plecami. „Vziať niekomu ľudskosť tak brutálne sa zvyčajne nedá bez určitej námahy a to na tele jasne vidieť. Povrchné rezné rany, prerušené alebo nepodarené pokusy, ktoré poukazujú na technické problémy pri ovládaní píly, ale dokonca aj na zhnusenie páchateľa. Úzkosť nad tou hrôzou, čo on či ona stvára. Chápete, čo tým chcem povedať, Gabrielssonová?“
Julia prikývla. „Ale to nie je prípad tohto páchateľa. Tento neváhal.“
Súdny lekár opätovne prejavil horkosť v tvári.
„Nie, pozrite. Trinásť rozhodných rezov, jeden na každý kĺb. Celou cestou rovno cez svalové vlákna a kosti. Ten, čo toto spravil, úplne kontroloval nielen seba, ale aj situáciu.“
„Ale čo tvár?“ Julia pokrčila čelo a kývla smerom k ťažko poškodenému telu. „Zdá sa, že pri nej sa páchateľ podstatne menej kontroloval. Ako to zodpovedá vašej teórii?“
Súdny lekár váhavo pokrútil hlavou.
„Teraz síce špekulujem, ale som si istý, že stav tváre nesúvisí s prejavom emócií. Páchateľ sa chcel proste ubezpečiť, že telo nebude identifikovateľné.“
Ukázala na jedno predlaktie, potom na hlavu mŕtveho.
„Stále chýbajú obe ruky a črty tváre a zuby sú takmer celkom zničené. Je teda nemožné porovnať odtlačky prstov, zubnú kartu alebo ukázať obrázok tváre obete. Síce zostáva ešte identifikácia pomocou DNA, ale aj keď sa nám podarí nájsť nejaké čisté vzorky tkanív, predpokladá to, že je profil obete už v policajnej evidencii alebo že neskôr počas vyšetrovania nájdete novú vzorku.“
Na niekoľko sekúnd zostalo ticho. V pozadí bolo stále počuť bzučanie klimatizácie. Tlmený zvuk pripomínal búrku, ktorá sa pomaly blížila.
„Prirátajte k tomu tie čierne vrecia na odpadky, v ktorých boli časti tela zabalené,“ pokračoval súdny lekár. „Začnem tým, že boli uzavreté sťahovacou páskou a nie lepiacou. Nijaké lepkavé plochy, kde by kriminalistickí technici mohli nájsť vlasy alebo vlákna. Ako závažia použil páchateľ úplne obyčajné sivé kamene z akéhokoľvek zemiačniska alebo kamenného múru. Tadiaľ cesta ďalej nevedie. Okrem toho som v plaste našiel tu a tam malé otvory, ktoré pravdepodobne pochádzajú od úzkej čepele. Ak smiem ešte raz hádať, nachádzajú sa rovnaké diery aj v brušnej dutine mŕtveho. Uvidíme, keď natiahnem to, čo zostalo z kože, cez brucho, ale som si tým dosť istý.“
„Ako si môžete byť istý?“ Amanteho hlas znel pridusene. „Ako viete, že páchateľ bodol...“
„Pretože všetky časti tela sa našli v ohraničenom priestore,“ ozvala sa Julia. „V najhlbších miestach zálivu. Zrejme presne tie isté miesta, kde páchateľ potopil časti tela minulú zimu.“
Súdny lekár prikývol.
„Hnilobné plyny zvyčajne po týždni alebo dvoch vynesú telá na hladinu. Trvá to dlhšie, ak je voda studená, vtedy to môže trvať mesiace. Naproti tomu, čo si myslí väčšina ľudí, skončia potopené telá skôr či neskôr niekde na brehu, kde sa spravidla nájdu. Váš páchateľ spravil otvory vo vreciach a pravdepodobne prebodol aj brušnú dutinu tela, kde je hnilobný proces najväčší. Tak boli odvedené plyny z tela a jeho časti zostali na dne. Okrem toho otvory uľahčili mrchožrútom, aby vykonali svoje. Máme tu za pol vedra rôznych zvierat z dna, ktoré sa dostali do plastových vriec. Ešte niekoľko mesiacov tam dole a nezostalo by toho veľa.“
„Chcete tým povedať, že páchateľ je osoba, ktorá presne vie, čo robí,“ konštatovala Julia. Súdny lekár zdvihol ruky pred seba, to gesto bolo rovnako súhlasné, ako aj odmietavé.
„Ako som povedal, iba špekulujem. Môžem konštatovať jedine to, že tento scenár sa nepodobá ničomu inému, čo som doteraz videl. Ak by tie dve plachetnice neboli stratili kotvy v zálive a nerozhodli sa, že sa po ne potopia, nikdy by sme tohto chudáka nenašli.“ Kývol smerom k vyšetrovaciemu stolu. „Len si pomyslite, ako boli chlapi šokovaní, keď zbadali, na čo v tej temnote tam dole narazili.“
Amante si znova odkašlal, očividne nemal problém predstaviť si zdesenie mužov.
Julia ho ignorovala a namiesto toho sa vrátila pohľadom na stôl, kde sa mŕtvy na ňu uškŕňal svojou dokatovanou tvárou. Teória súdneho lekára bola dobrá, to musela uznať. Logická, keď človek zbadal všetky tie dôkazy. Zdá sa, že páchateľ je nanajvýš metodický, chladnokrvný nielen pre svoju presnosť, ale aj znalosť detailov. Aj tak sa však nevedela zbaviť dojmu z toho úškrnu mŕtveho. Pocit zúrivosti, nenávisti.
Niekto chcel, aby si zmizol, pomyslela si. Aby ťa nikto nikdy viac nenašiel. Niekto, koho si tak naštval, že ti zničil tvár. Bolo to tak, však?
Mŕtvy neodpovedal. Naďalej sa na ňu len usmieval, akoby ho jej slová pobavili.

DVADSAŤDVA TABLETIEK, dvadsaťdva podlhovastých bielych piluliek, za ktoré zaplatil rovnakým množstvom nočných môr.
David Sarac si lieky na spanie vygúglil potajomky. Vzal do úvahy svoje vychudnuté telo, zlý celkový stav a vyšlo mu, že na to, čo chce urobiť, dvadsať piluliek postačí. No s dvadsiatimi piatimi by to bolo bombovo isté a získal by aj tri noci navyše, aby sa tým prebojoval. Tri noci, počas ktorých by ležal skrčený v posteli, zmietal sa na zahmlenom pomedzí sna a bdelosti, zatiaľ čo by sa všetko to, čo sa stalo na ostrove, znova odohrávalo v jeho hlave. Všetko v tom istom poradí: Najprv sneženie. Ťažké vločky nad zamrznutým lesom. Tichý tmavý starý dom. Potom tlmený basový tón, výhražné dunenie na obzore, ktoré je čoraz silnejšie, keď sa blíži zimná búrka. Náhle sa kužele svetla reflektorov predierajú pomedzi stromy. Zvuk silných motorov, streľba dávkami a vykrikovanie rozkazov. Záblesky plameňov z ústí zbraní, ktoré vytvárajú strašidelnú hru tieňov, zatiaľ čo výkriky zlosti, bolesti a strachu sú čoraz hlasnejšie.
V pozadí je čoraz zreteľnejšie dunenie búrky, prehlušuje všetky ostatné zvuky, kým sa nepremení na hukot plameňov, čo pohlcujú starý dom. K nočnej oblohe vytryskne dážď iskier a pach strelného prachu, sadzí a horiaceho mäsa ho štípe v krku. Vo chvíli, keď si myslí, že sa všetko skončilo, že sa už konečne zbaví nočnej mory, ocitne sa uprostred nej. Cíti horúčavu tlakovej vlny, ktorá ho odhodí. Guľku, čo ho trafí do krku, naplní jeho dýchacie cesty tekutým železom. Krv na bielej zemi. Jeho krv. Krv iných. Všetko vpijú snehové kryštály okolo neho, až napokon leží na chrbte v karmínovočervenom mori. Počuje, ako sa smeje. Šialený smiech, ktorý pripomína skôr plač. Hlava mu padne naspäť do snehu. Svet sa pomaly od okrajov rozpúšťa. Zmršťuje sa ako horiaca fotografia, skôr než sčernie.
Toto všetko je tvoja práca, David, šepkajú hlasy.
Bol to tvoj plán. Tvoja chyba.
Potom sa začína film odznova. Ak len nebude mať šťastie a nezobudí sa. Zobudí sa zavretý v liečebni uprostred ničoho. „Vo vašom vlastnom záujme, David,“ povedal mu primár pri ich prvom rozhovore.
Nesťažoval sa, nevidel nijaký dôvod, aby tak spravil. Myslel si, že zopár dní nechá všetko za sebou: Skarpö, nočné mory a toto miesto.
Poškriabal si červenú jazvu na krku. Použil nechty, až to začalo páliť. Šepkajúci mali pravdu. Mal tam vonku umrieť v snehu ako tí ostatní. Utopiť sa vo vlastnej krvi. Bol by to vhodný trest za jeho hriechy. Niektoré veci sú priveľmi poškodené, aby sa dali opraviť.
Namiesto toho napriek všetkým vyhliadkam prežil. Stal sa potupou spravodlivosti, ktorú sa snažil vykonať. Hrdinský policajt David Sarac. Hrdina, ktorý musí byť zatvorený na uzavretom oddelení, vo vlastnom záujme. No aké boli v podstate možnosti? Že povie pravdu o tom, čo sa stalo na Skarpö. Dôvod, prečo všetci tí muži zomreli tam vonku na snehu. Sotva nejaká možnosť, ani preňho, ani pre jeho šéfov. Katastrofálne public relation, ktorému sa treba za každú cenu vyhnúť. Preto tu sedí. Plánuje si svoj vlastný odchod.
Chvíľu to trvalo, kým si nazhromaždil pilulky. Prvý týždeň si personál dával pozor. Do bodky sa riadil postupmi, nútil ho otvoriť ústa a vystrčiť jazyk zakaždým, keď zhltol tabletku na spanie. Bol opatrný. Hral s nimi a získal si ich dôveru. Nemohol si dovoliť neúspech. Stačilo, aby sa jedného z ošetrovateľov zmocnilo podozrenie, a skončil by v krídle pre samovrahov a jeho plán by vyšiel navnivoč.
Pozrel cez okno. V diaľke medzi stromami prebleskovalo jazierko. Park preskúmal počas niekoľkých krátkych prechádzok, vtedy ešte zvažoval iné možnosti než tabletky. No svetlo a dojmy tam vonku boli príliš ostré. Vyčerpávali jeho poškodený mozog a nútili ho dovliecť sa naspäť do bezpečia. Vedel však, že pri móle je plot a ozajstné mrežové dvere. No aj reflektory, poplašné zariadenie a kamery, tak isto ako pozdĺž vysokého tehlového múru pri ceste a pozdĺž dvojitého plota, ktorý viedol do tmavého lesa na druhej strane. Prekážky, ktorých prekonaniu sa chcel vyhnúť. Pretože teraz mal pilulky. Prstami zovrel plastové vrecúško. Preberal jednu po druhej. Znova ich prerátal. Nepárna a párna.
Odds and evens.
Saraca striaslo, pretiahol si deku cez nohy. Napriek teplu v tmavej malej izbe mal končeky prstov a špičku nosa ustavične studené. Nazrel do poznámkové bloku, ktorý mu ležal na kolenách, snažil sa zaodieť svoje myšlienky do slov. No ako zvyčajne sa vzpierali. Bol to primárov nápad, že má skúsiť zapísať, čo cítil, dostal to ako úlohu pred ďalším terapeutickým sedením. Samozrejme, že sa mohol na všetko vykašlať, poslať psychiatra do pekla a zavrieť sa v izbe, ako to urobilo zopár pacientov. No bavilo ho hrať sa na poddajného, aspoň ešte niekoľko dní.
Janus, napísal. Nebolo toho veľa a navyše nič, čo by mohol niekomu porozprávať.

Odniekiaľ začať vraj to chce,
tak začnem nad hrobmi,
my rátali sme kroky po ceste,
dohadovali sa o krste,
i o svadobnom dni..

V hlave mal naspäť hudobnú slučku. Riadky textu, ktoré mu minulé Vianoce postupne pomohli otvoriť mozog poškodený mŕtvicou. Odhaliť vlastné tajomstvá. Jeho hriechy.
Úzkosť mu zovrela hrudník, tesne sa stiahla okolo srdca a pľúc.
A nesmiem uniknúť, kým nevezme ma smrť.
Odložil blok a z vrecka na svetri vytiahol vrecúško s pilulkami. Znova sa preberal tabletkami ako korálikmi na ruženci.
Dvadsať, dvadsaťjeden, dvadsaťdva. Zostávajú len tri predstavenia. Potom sa film o jeho živote skončí.