MÔŽE ZMIZNÚŤ 900 ĽUDÍ BEZ STOPY?
Záhadou nie je iba samotné zmiznutie 900 ľudí, ale aj nedostatočná snaha udalosť adekvátne vyšetriť. Bola to nehoda, masová samovražda alebo zohralo svoju úlohu oživenie fanatického náboženského hnutia?
Alice je mladá ambiciózna dokumentaristka a do mŕtveho mesta Silvertjärn prichádza odhaliť pravdu. Túži po nej už od detstva, kedy jej stará mama rozprávala nevysvetliteľné príbehy, pri ktorých stratila celú rodinu. Spoločne so skupinou priateľov sa rozhodnú stráviť päť dní v izolovanom meste, aby nazbierali dostatok materiálu na film. Komplikácie však začnú hneď po príchode. Odvšadiaľ sa ozýva desivý neidentifikovateľný zvuk a všetci vidia podivné, nadprirodzené veci... Kde je hranica medzi realitou a krutou hrou našej vlastnej predstavivosti? Čoskoro si však musia položiť otázku, či je minulosť skutočne minulosťou a či tajomné zlo nepohltí aj ich.
Mesto je klaustrofobický triler o zle, ktoré by nemalo jestvovať, a záhade, ktorá by sa možno nikdy nemala objasniť...
Ukážka z knihy:
Panuje horúce popoludnie, nezvyčajne dusné na apríl. Cestou domov sa Elsa pod blúzkou potí. Rada chodí pozdĺž riečky. Cesta pod nohami je hladká a jemná, a keď človek zdvihne zrak, vidí, ako sa v diaľke trbliece jazierko. Dole brehom sa valí a klokoce voda z rozpusteného snehu. Až sa človeku chce ponoriť si do nej nohy.
Elsa to nespraví, samozrejme, že nie. Ako by to vyzeralo, keby si vykasala sukňu a špľachotala sa vo vode ako bezstarostné dievča? To by mali ženy v meste o čom klebetiť!
Až keď Elsa nad tou myšlienkou mykne ústami, dôjde jej, že niečo nie je ako zvyčajne. Poobzerá sa, kto by ju mohol vidieť skočiť do riečky, a uvedomí si, že tam nikto nie je.
Riečka je lemovaná domami. Ide o starú štvrť zo začiatkov Silvertjärnu. Else sa táto časť páči oveľa viac ako nové domy. Keď sa so Staffanom prisťahovali do mesta, sama bola takmer dieťa. Bývali v jednom z nových domov, ktoré postavila baňa. Bol chladný a bez duše. Elsa je doteraz presvedčená, že biele steny zo štiepky boli príčinou všetkých jej ťažkostí počas prvého tehotenstva. Postarala sa, aby sa odtiaľ čo najskôr odsťahovali.
Domy pri riečke sú staršie a majú osobnosť. Elsa pozná všetkých, čo tam bývajú. Niežeby sa chcela chvastať alebo vyťahovať, Elsa však môže tvrdiť, že v Silvertjärne pozná všetkých. No susedia okolo riečky, pod kostolom, sú jej vlastní, a preto sa zvlášť stará o tých, ktorí tam bývajú. Rada chodí popred dom so šikmou strechou na rohu a pozdraví sa s malou Piou Etterströmovou a jej chlapcami dvojičkami, pristaví sa pri verande Emila Snälla a vyzvedá, ako je to s jeho dnou, obdivuje ružové kríky Lise Marie.
No dnes ju nikto nezastavil ani jej nemával.
Napriek teplému počasiu nikto nesedí na záhrade alebo na schodoch na priedomí ani nemá otvorené okná. Nikto nevyšiel z kuchyne, aby ju pozdravil. Elsa vidí za kuchynskými záclonami a zatvorenými oblokmi pohyb. Zdá sa, že všetci sa zavreli doma.
Zovrie jej žalúdok.
Neskôr sa bude zaujímať o to, či je to tak, že jedna jej časť už chápe. Potom sa pustí do behu a spotená a rozstrapatená vojde do kuchyne, kde zbadá Staffana sedieť pri jedálenskom stole, na tvári nijaké prekvapenie.
Ale nespraví to. Nechápe, netuší. Nikdy by to nevytušila.
Keď jej Staffan oznámi námesačným hlasom:
„Ležia v bani, Elsie. Dnes nám to povedali. Prikázali nám, aby sme šli domov,“ tak na mieste omdlie, prvý a posledný raz v živote.
Eva Samcová