Dievča, ktoré musí zomrieť je veľké finále série Millennium z dielne Lagercrantza, plné politických škandálov, mocenskej hry, skúmania DNA, expedícií do Himalájí a dezinformačných internetových kampaní šíriacich nenávisť, ktorých korene siahajú až do ruskej trolej farmy.

Mikael Blomkvist a Lisbeth Salanderová odhalia ruské trolie farmy.
Minister obrany sa stane obeťou internetových kampaní šíriacich nenávisť.
Ruský prebehlík bude dvojitým agentom.
A bezdomovci zostanú bez hrobu...

V štokholmskom parku zomrie bezdomovec. Na prvý pohľad to vyzerá ako bežné tragické úmrtie, no patologičke Fredrike Nymanovej sa čosi nepozdáva a osloví Mikaela Blomkvista.

Blomkvist sa tak trochu nechcene začne zaujímať o prípad. Bezdomovca opakovane počuli blúzniť o švédskom ministrovi obrany Johannovi Forsellovi. Šlo o čisté bludy, alebo mal žobrák naozaj niečo spoločné s vládou?

Mikael požiada o pomoc Lisbeth Salanderovú, no tá po pohrebe Holgera Palmgrena vycestovala z krajiny a teraz akoby sa pod ňou zľahla zem.
Nikto netuší, že odišla do Moskvy, aby si raz a navždy vyrovnala účty so sestrou Camillou. Už ju nebaví byť korisťou, túži byť predátorom.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Prvé tri knihy série Millennium napísal Stieg Larsson, no ich vydania sa nedožil. Čitatelia však chceli pokračovanie príbehov hackerky Lisbeth Salanderovej a novinára Mikaela Blomkvista, a tak ďalšie tri pokračovania napísal David Lagercrantz.
Teraz je tu posledný diel série s názvom Dievča, ktoré musí zomrieť.

David Lagercrantz je švédsky spisovateľ a novinár. Narodil sa do rodiny literárnej vedkyne a vydavateľa. Vyštudoval filozofiu a religionistiku, neskôr žurnalistiku.
Román Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti z roku 2015 je voľné pokračovanie trilógie Millennium od Stiega Larssona. Vyslúžil si veľkú pozornosť médií a zaradil sa medzi svetovo najpredávanejšie knihy roka. V pokračovaní série Muž, ktorý hľadal svoj tieň David Lagercrantz ďalej rozvíja príbeh Lisbeth Salanderovej a Mikaela Blomkvista. Dievča, ktoré musí zomrieť je finále jednej z najúspešnejších knižných sérií všetkých čias.

Začítajte sa do krimi Dievča, ktoré musí zomrieť:

V LETE SA V BLOKU ZJAVIL nový bezdomovec. Nik nevedel, ako sa volá, a nikoho to ani nezaujímalo. Mladý pár, ktorý okolo neho chodil každé ráno, ho prezýval šialený trpaslík, čo voči nemu nebolo celkom spravodlivé. Nebol trpaslík v lekárskom zmysle slova. Mal stopäťdesiatštyri centimetrov a súmernú postavu, no bol pomätený. Niekedy z ničoho nič vstal a vrhol sa na okoloidúcich, pričom bľabotal piate cez deviate.
Väčšinu času však presedel na rozloženej škatuli na námestí Mariatorget vedľa fontány so sochou Thora a vtedy v okoloidúcich vzbudzoval rešpekt. So zdvihnutou hlavou a vystretým chrbtom pripomínal upadajúceho náčelníka kmeňa. To bolo jeho posledným zdrojom obživy. Ľudia mu sem-tam hodili nejakú tú mincu alebo bankovku, lebo vycítili jeho niekdajšiu vznešenosť – a nemýlili sa. Kedysi si ho ľudia naozaj vážili.
Tým časom však dávno odzvonilo a čierny fľak na líci pripomínajúci blížiacu sa smrť situáciu nezlepšil. Jediné, čo ho odlišovalo od iných bezdomovcov, bola drahá modrá páperová bunda značky Moncler Aureal. Vyzeral v nej ako ešte väčší čudák. Bola pokrytá vrstvou špiny a zvyškami jedla a okrem toho to bola bunda do arktického podnebia, pričom v Štokholme vrcholilo leto. Nad mestom sa vznášala úmorná horúčava, a keď mužovi po lícach stekali kvapky potu, ľudia zazerali na bundu, akoby im už pri pohľade na ňu ešte viac liezlo teplo na nervy. Odmietal si ju však vyzliecť.
Tento svet už preňho nebol tým správnym miestom. Vyzeral neškodne, no začiatkom augusta z neho sršala istá rozhodnosť a poobede jedenásteho augusta načarbal komplikovaný príbeh na riadkovanú A4, ktorú ešte v ten večer nalepil na autobusovú zastávku Södra station.
Príbeh pripomínal halucinačný opis šialenej búrky. Mladá doktorka Else Sandbergová, ktorá čakala na linku číslo štyri, dešifrovala úvod a všimla si, že sa v ňom spomína nejaký člen vlády. Potom ju trápilo už iba stanovenie autorovej diagnózy. Tipovala by, že trpí paranoidnou schizofréniou.
Keď však o desať minút nastúpila do autobusu, na celú príhodu zabudla, zostal v nej iba nepríjemný pocit. Bolo to ako Kassandrino prekliatie. Nikto mužovi neveril, pretože pravda, ktorú formuloval, bola taká popretkávaná šialenstvom, až bola neuveriteľná. Napriek tomu sa posolstvo nejako muselo dostať do sveta, pretože už na druhé ráno vystúpil z modrého audi mladý muž v bielej košeli a papier strhol.
V noci z piatka na sobotu sa bezdomovec presunul na námestie Norra Bantorget, aby si zaobstaral domácu pálenku. Narazil tam na ďalšieho ožrana, starého robotníka Heikkiho Järvinena z Österbottenu.
„Ahoj, bratku. Už ti vysmädlo?“
Najprv neprichádzala žiadna odpoveď. Potom nasledoval dlhý príhovor, ktorý Heikki považoval za čisté chválenkárstvo a klamstvo a okomentoval ho slovami „debilina“. Vzápätí zbytočne dodal – to sú jeho slová –, že muž vyzeral ako „ting-ťong Číňan“.
„Ja Khamba-chen, nenávidím Čínu,“ zabručal žobrák.
Týmto sa strhlo peklo. Rukou bez prstov vrazil Heikkimu, a hoci to nevyzeralo ako čin profesionálneho alebo vytrénovaného muža, v jeho brutalite bola akási nečakaná autorita. Heikki krvácal z pery a cestou k zastávke metra T-Centralen hrešil po fínsky ako pohan.
Keď sa žobrák znova rozhliadol, bol vo svojej štvrti opitý na mol a bolo mu zle. Z úst mu tiekli sliny, držal sa za hrdlo a čosi mrmlal.
„Hrozne unavený. Musieť nájsť dharamsala a Lhawa, veľmi dobrý Lhawa. Poznať nejaký?“
Nečakal na odpoveď, iba prešiel cez ulicu Ringvägen ako nevybuchnutá munícia, hodil fľašku alkoholu bez etikety na zem a stratil sa v poraste v štvrti Tantolunden. Nikto presne nevie, čo sa stalo, no ráno jemne mrholilo a fúkal severný vietor. O ôsmej vietor stíchol, vyjasnilo sa a muž kľačal opretý o brezu.
Poniže sa chystal polnočný maratón. V štvrti vládla slávnostná atmosféra. Žobrák bol mŕtvy, vo vzduchu sa šírilo vzrušenie a nikoho nezaujímalo, že jeho život bol plný neuveriteľných dobrodružstiev a hrdinských činov, ba ani to, že v živote miloval iba jednu ženu, a aj tá zomrela sama ako prst.

PRVÁ ČASŤ
NEZNÁMI

Mnohí ľudia zomrú a nikto netuší, kto to bol, niektorí dokonca nemajú ani hrob.
Iným sa ujde biely kríž medzi tisíckami ďalších, ako napríklad na cintoríne amerických vojakov v Normandii.
Niektorým je venovaná celá pamiatka, napríklad Víťazný oblúk v Paríži alebo Hrob neznámeho vojaka v Alexandrovskom sade v Moskve.

KAPITOLA 1
15. augusta

PRVÁ SA K STROMU odvážila spisovateľka Ingela Dufvová, lebo pochopila, že ten muž je mŕtvy. Bolo pol dvanástej doobeda. Smrdelo to tam, lietali okolo neho muchy a komáre a Ingela Dufvová nevravela celkom pravdu, keď sa neskôr vyjadrila, že na ňom bolo čosi dojemné.
Muž sa povracal a mal silnú hnačku. V žene nevzbudil rešpekt, skôr nepríjemný pocit a strach z vlastnej smrti. Aj policajti Sandra Lindevallová a Samir Eman, ktorí dorazili na miesto o štvrťhodinu neskôr, vnímali tento prípad skôr ako trest.
Odfotografovali muža a prehľadali okolie, no dostali sa iba po svah na ulici Zinkensväg, kde sa povaľovala poloprázdna fľaša alkoholu s tenkou vrstvou štrku na dne. Ani jeden z nich nemal pocit, „že by prišlo k násiliu“, no aj tak dôkladne prešetrili jeho hlavu a hrudný kôš. Nenašli stopy po násilí ani iné známky zjavnej príčiny úmrtia, ak nepočítali hustú slinu, ktorá mu vytiekla z úst, a po prediskutovaní postupu s nadriadenými sa rozhodli, že miesto neohradia policajnou páskou.
Kým čakali na sanitku, prehľadali vrecká neforemnej páperovej bundy. Našli nejaké zdrapy priesvitného papiera zo stánkov s hotdogmi, mince, bankovku v hodnote dvadsiatich švédskych korún a účtenku z obchodu na ulici Hornsgatan, no žiadny občiansky preukaz alebo doklad, ktorý by prezrádzal jeho identitu.
Nepochybovali však o tom, že bude hračka ho identifikovať. Nechýbali mu totiž pozoruhodné poznávacie znamenia. To však bol, ako mnoho iného, mylný predpoklad. V Ústave súdneho lekárstva v Solne vykonali pitvu a vyhotovili röntgenové snímky zubov. No nenašli žiadnu zhodu v registri, či už so zubami, alebo s odtlačkami prstov. Patologička Fredrika Nymanová poslala vzorky Národnému forenznému centru a preverila niekoľko telefónnych čísel, ktoré našla na pokrčenom papieri vo vrecku nohavíc, aj keď to bolo nad rámec jej pracovnej náplne.
Jedno patrilo Mikaelovi Blomkvistovi z časopisu Millennium, no o pár hodín jej to vyšumelo z hlavy. Neskôr večer, po vyčerpávajúcej hádke s dcérou v pubertálnom veku, si spomenula, že len za posledný rok vykonala obdukciu troch mŕtvol, ktoré pochovali bez zistenia identity, a zanadávala. Potom zahrešila znova, lebo mala dosť takéhoto života.
Mala štyridsaťdeväť rokov, sama vychovávala dve deti, trápili ju bolesti chrbta, nespavosť a chýbal jej zmysel života. Napokon vytočila číslo Mikaela Blomkvista, hoci nevedela, čo ju k tomu doviedlo.

ZABZUČAL TELEFÓN. Mikael ho ignoroval, lebo hovor prichádzal z neznámeho čísla. Práve vyšiel z bytu a kráčal po ulici Hornsgatan smerom k zastávke Slussen do starého mesta, hoci nemal jasný cieľ. Mal na sebe ľanové nohavice a pokrčenú rifľovú košeľu a dlho sa bezcieľne túlal úzkymi uličkami, kým nenašiel reštauráciu s terasou na ulici Österlånggatan, kde si objednal guinness.
Bolo sedem hodín večer, stále však bolo horúco a z ostrova Skeppsholmen sa niesol smiech a potlesk. Nadvihol zrak k modrej oblohe a pocítil jemný vánok od mora. Navrával si, že život predsa len za niečo stojí, no neúspešne. Nepomohlo mu ani jedno či dve pivá, takže napokon si iba niečo zašomral popod nos, zaplatil a vybral sa domov, aby pokračoval v práci alebo zabudol na svet pri televíznom seriáli či detektívke.
Zrazu si to však rozmyslel a impulzívne sa vybral k vŕšku Mosebacke a ulici Fiskargatan. V dome čísle 9 totiž bývala Lisbeth Salanderová, no nedúfal, že by bola doma. Po pohrebe jej poručníka Holgera Palmera cestovala po Európe a iba sporadicky odpovedala na Mikaelove e-maily a esemesky. Napriek tomu chcel skúsiť šťastie, a tak sa vybral po schodoch z námestia. Prekvapene pozrel na fasádu domu oproti námestiu. Pokrývalo ho nové grafiti. Vôbec sa mu nevenoval, hoci to bola kresba popretkávaná surrealistickými detailmi a človek by ju mohol obdivovať hodiny. Bol na nej napríklad komický mužíček v škótskych kockovaných nohaviciach, ktorý stál bosý na zelenom vozni metra.
Namiesto toho zadal kód od brány, vstúpil do výťahu a pozrel sa do zrkadla. Na jeho tvári nebolo ani stopy po teplom, slnečnom lete. Bol poblednutý, mal tmavé kruhy pod očami a znovu si spomenul na pád burzy, ktorému sa venoval celý júl. Nebolo pochýb o tom, že to je dôležitá story. Pád nespôsobili iba nadhodnotené akcie a nafúknuté očakávania, ale aj hackerské útoky a dezinformačné kampane. V súčasnosti sa však v tejto téme hrabal každý slušný investigatívny novinár a Mikael síce čo-to zistil – napríklad pochopil, ktorá trolia farma v Rusku šírila najhoršie klamstvá –, no mal pocit, že svet by sa zaobišiel aj bez jeho objavov. Zrejme by si mal vziať voľno, začať športovať a viac sa zaujímať o Eriku, ktorá sa rozvádzala s mužom Gregerom.
Výťah pribrzdil, Mikael zdvihol mrežu, vystúpil a už vtedy bol presvedčený, že jeho návšteva nemá zmysel. Lisbeth bola určite odcestovaná a nemala ho ani v päte. V ďalšom okamihu sa zľakol, lebo dvere bytu boli otvorené dokorán. Vtom pochopil, ako sa celé leto bál, že sa na ňu vrhnú nepriatelia. Keď preskočil prah kričiac „haló, haló“, udrela mu do nosa vôňa maliarskej farby a čistiacich prostriedkov.

Milan Buno, literárny publicista