Helene Flood novou hviezdou severskej detektívky? Vydala len jednu knihu, debut Terapeutka, a nórske denníky chrlia samé superlatívy. Ešte pred vydaním sa kniha rozchytala – predali ju do dvadsiatich troch krajín.

„Napínavý príbeh vyvoláva úzkosť, ktorá je v tomto žánri taká potrebná. Vykreslenie postáv je fantastické a vidno, že autorka je zároveň aj etablovaná psychologička,“ píšu severské médiá.

Hrdinkou jej krimi Terapeutka je psychologička Sara. S manželom architektom Sigurdom zdedili obrovskú vilu, ktorú sa rozhodli zrekonštruovať. Nad garážou si otvorila súkromnú ambulanciu pre mladistvých. Pracovne sa jej veľmi nedarí a ani úprava domu nepostupuje podľa plánu a tak rýchlo, ako by si želala.

Jej ambiciózny a prácou zahltený muž jej jedného dňa nechá na záznamníku zvláštny odkaz. A zmizne. V starom dome sa začínajú strácať rôzne veci, ktoré znova nájde na miestach, kam patria. Po nociach sa z povaly ozývajú kroky. Skutočne? Alebo sa to Sare iba zdá?

Terapeutka je vynikajúci psychologický triler so severskou atmosférou. Príbeh o tom, ako zisťujete, že váš život nie je ani zďaleka taký, ako ste si mysleli...a že vlastne ani nepoznáte toho, koho ste mali pre sebe najbližšie.
Premyslená zápletka, kvalitný príbeh, čítavý štýl a dobre vykreslené postavy – aj to urobilo z knihy taký žiadaný artikel. A neprekvapilo by, keby sa do kín dostala sfilmovaná verzia.

Helene Flood je profesiou psychologička, z odboru má aj doktorát. Pracuje ako terapeutka v Nórskom centre pre štúdiá násilia a traumatického stresu, v ktorom skúma pocity viny a hanby po traumatických zážitkoch. A píše o tom, čo sčasti spoznala aj pri vlastnej praxi. Aj preto je jej postava Sary taká uveriteľná.

Začítajte sa do novinky Terapeutka:

Piatok 6. marca: Odkaz

Keď odchádzal, vonku bola ešte tma. Zobudila som sa na to, že sa nado mnou sklonil a pobozkal ma na čelo.
Už idem, zašepkal.
V polospánku som sa otočila. Mal na sebe vetrovku. Na pleci prehodenú cestovnú tašku.
Už ideš, zamrmlala som.
Ešte si pospi, povedal šeptom.
Vzápätí som ho počula schádzať po schodoch, ale zaspala som skôr, ako zabuchol vonkajšie dvere.

—

Keď sa zobudím, ležím v posteli sama. Cez štrbinu medzi roletou a okenným rámom preniká dnu slabý svetelný lúč, dopadne mi na tvár a zobudí ma. Je pol ôsmej. Celkom dobrý čas na vstávanie.
Bosky prebehnem do kúpeľne, nedám sa rozčúliť drevotrieskovými pilinami na koberci v chodbe ani mokrými paletami na hlinenej dlážke v kúpeľni. V kúpeľni nemáme stropné svetlo, ale keď Sigurd vytrhával zo zeme dlaždice, namontoval tam pracovnú lampu. Lampa je odvtedy tam a vytvára hrozivý dojem, že tam ostane navždy. Našťastie sa už natoľko rozvidnelo, že ju nepotrebujem. Ako všetky pracovné lampy, aj táto svieti ostrým bielym svetlom a jamám pocit, akoby som sa sprchovala v obnažujúcej školskej šatni. Pustím vodu v sprche a čakám, kým sa zohreje, medzitým sa vyzliekam. Musíme vymeniť bojler, ale Sigurd sa sprchuje krátko a ja si dnes nebudem umývať vlasy, vody teda bude dosť.

Sprchovací kút je z plastu. Aj ten je len provizórny. Sigurd pre nás navrhol novú sprchu, murovaný výklenok so sklenenými dverami a s drobnými bielymi obkladačkami s modrými škárami. Zo všetkých miestností v dome je stav nedokončenosti najzreteľnejší práve v kúpeľni. Staré obkladačky sú preč, nové ešte nie sú nalepené. Nemáme tu poriadnu lampu ani poriadny záves. Chodíme po paletách, aby sme nepoškodili dlážku, voda nám priteká z diery v stene a sprchovací kút je zaprášený relikt po Sigurdovom dedkovi. Dom vyzerá ako opustené stavenisko, ale spočiatku som si predstavovala, že je už dostavaný: videla som hotové obkladačky s modrými škárami, hladké steny, zapustené lampy, pod nohami som cítila teplé dlaždice, predstavovala som si, ako z modernej sprchovej hlavice s viacerými funkciami dokonale strieka teplá voda. Teraz vnímam len čas, ktorý rekonštrukcia ešte potrvá. Kým rukou skúšam, či sa už voda zohriala, uvedomím si, že som viac-menej prestala veriť, že dom raz dokončíme.

Teplá sprcha ma preberie. Je tu chladno. V spálni to ujde, v kúpeľni ma však oziaba. Tohtoročná zima trvá už pridlho a ja každý deň nahá netrpezlivo strkám ruku pod teplý prúd vody. Ešteže sa pomaly schyľuje k jari. Sprcha mi robí dobre, bubnuje mi na stuhnutú pokožku. Naberiem si vodu do dlaní a ponorím do nej tvár, úplne ma to vyduríz noci, začína sa deň.
Je piatok. Traja pacienti, zvyčajná piatková skupina. Najprv Vera, potom Christoffer a nakoniec Trygve. Je odo mňa hlúpe, že Trygveho vždy objednám na piatok ako posledného. Neviem si však pomôcť. Opäť si do dlaní naberiem vodu, ponorím do nej tvár a pretriem si líca. Sigurd má byť s kamarátmi na horách v Norefjelli až do nedele. Som sama celý víkend...