Prvýkrát vyšla v roku 1994. Knihy sfilmovala švédska televízia, aj u nás ich však preslávila britská verzia s Kennethom Branaghom v hlavnej úlohe.

Severský detektívny triler sa pomaly stáva samostatnou žánrovou kategóriou. Chladné počasie, studený dážď, biela hmla, ktorá človeku svojou pochmúrnou belobou naplní všetky telesné otvory, neprístupné ľadové more a nekonečné prázdne pláže. Atmosféra ako stvorená na chladnokrvnú vraždu. Henning Mankell ale nepatrí k autorom, ktorí by pracovali s atmosférou. Jeho opisy sú chladivo okúzľujúce, len je ich málo.

„Polovica januára, od Baltického mora fúkal silný vietor, čoskoro malo začať snežiť. Do reštaurácie vstúpil opálený chlap v tmavomodrom obleku. Nemohol mať viac než päťdesiat. Nehodil sa ani do januárového počasia, ani do Ystadu. Cudzinec s úsmevom, čo neladil s jeho opálenou tvárou. Prvá spomienka na muža z Farnholmu, ktorý akoby ani nepatril do tohto sveta, predstavoval samostatný vesmír. Jeho centrum tvoril úsmev človeka v modrom obleku ušitom na mieru, okolo úsmevu krúžili jeho tiene naháňajúce strach ako planéty bez života.“

Možno je nedostatok atmosférotvorných opisov spôsobený práve žánrom. Kým detektívka je žáner, kde sa v určitom prostredí vyšetruje zločin a pre čitateľa je výzvou odhaliť páchateľa skôr, než to spraví samotný autor, triler je predovšetkým filmový žáner, kde dominuje akcia. Napätie vyplýva z akcie, nie z odhaľovania záhady. Práve tajomstvo a výzva je to, čo môže priaznivcom detektívky v trileri chýbať.

Netuším, aký je Mankell ako človek, ale ako autor pôsobí uhladene, zdržanlivo a jeho úsporný štýl vyjadrovania môže niektorých čitateľov iritovať. Krátke a strohé vety, štylistický minimalizmus, striktne chronologické zápisky. Nuda.

„Piateho novembra prišiel Wallander na policajú stanicu čosi po ôsmej, oddýchnutý a plný chuti do práce. Urobil časovú a logickú schému známych faktov a pokúšal sa načrtnúť ďalšie kroky. (…) Po štvrťhodinovej porade Wallander pochopil, že dosiahli prelom vo vyšetrovaní a konečne sa na obzore črtá náznak stopy. Ešte nevedeli, ktoré nitky vedú k podozrivým.“

Teda, bola by to nuda, keby sa v knihe stále niečo nedialo. Hore dole výbuchy, zľava sprava výstrely, sem tam vražda. Príťažlivá akcia a napínavá akcia je ako dobrá omáčka, ktorá zachráni aj zlého kuchára. Čo nám teda Henning Mankell navaril? Osamelý a tajomný detektív Wallander sa v ústraní spamätáva z toho, že v sebaobrane zabil človeka. Na vynútenej dovolenke ho vyhľadá priateľ Sten, ktorý má podozrenie, že autonehoda jeho otca bola iba narafičená a niekto ho zavraždil. Wallander sa chce policajného povolania vzdať, ale obeťou vraždy sa stane aj Sten. Pri dvojitom vyšetrovaní pomáha mladá kolegyňa Ann-Brit, ktorej síce nikto neverí, ale Kurt odhalí jej potenciál. Nechcem prezrádzať pointu. Ani nemusím. Autor to už v prvej kapitole (či dokonca v samotnom názve knihy) spravil aj sám… Pozoruhodné však je, že aj taký geniálny zločinec robí elementárne chyby ako lupič, ktorý si zabudol okuliare a namiesto banky chce vylúpiť policajnú stanicu. A jeho vycvičené gorily (špičkoví špecialisti) majú toľko rozumu ako opice a zanechávajú za sebou banánové šupky v podobe čudných stôp. Všetko sa však odohráva tak rýchlo, že čitateľ sa ani nemá kedy čudovať.

Je škoda, že autor odhalil záhadu už na začiatku a z čitateľov spravil obyčajných štatistov, pozorovateľov množstva bežných či menej bežných dní na policajnej stanici. S hrdinom je ťažké sympatizovať, lebo ho takmer ani nepoznáme, jeho vzťahy s rodinou a kolegami sú iba letmo načrtnuté. Kniha je vlastne písaná ako filmový scenár – dej posúvajú dopredu dynamické a rýchle dialógy, a preto nečudo, že Wallandera preslávil práve seriál britskej televízie BBC.

Pokiaľ máte radi rýchlu akciu a hľadáte nejaké oddychové čítanie alebo darček, ktorým nič nepokazíte, určite siahnite po jednej z kníh Mankellovej série. Usmievajúci muž vás zabaví, ale nesmiete od neho očakávať priveľa.

Hana Justová, bookreview.sk