Na Silvestra, presne o polnoci, otrasie Oslom mohutná explózia a polícia je okamžite v pohotovosti. Predpokladá sa totiž, že šlo o teroristický útok. Medzi ťažko zranenými je aj Ruth-Kristine Smeplassová, matka Patricie, dievčatka, ktoré niekto pred desiatimi rokmi uniesol...

Prichádza ďalší krimi príbeh dvojice, ktorá patri medzi najlepších severských autorov. Jorn Lier Horst a Thomas Enger odštartovali novú sériu Blix a Rammová, v ktorej vyšla najskôr prvá kniha Bod nula a teraz pribudla novinka Dymová clona. „Výborná a solídna kriminálka s niekoľkými prekvapivými zvratmi,“ napísali vo Verdens Gang.

Explózia otriasla Oslom, keď sa desaťtisíce ľudí prišli zabávať a osláviť Silvestra. Zahynulo päť ľudí, ďalší sú zranení. Vyšetrovanie výbuchu pozorne sledujú médiá, ale aj novinárka Emma Rammová, ktorá mala medzi obeťami priateľa.
No zaujme ju najmä Smeplassovej osud a záhadné zmiznutie malej Patricie. To nenecháva na pokoji ani policajta, ktorý ho vyšetroval, Alexandrovi Blixovi. Ten po výbuchu skočil do marzivej vody, aby z nej vytiahol ťažko zranenú ženu.
Podarí sa im preniknúť cez polopravdy a lži obklopujúce celý prípad a zistiť, čo sa naozaj stalo?

Prečo a kto uniesol Patriciu? Stalo sa to pri odchode z materskej školy, aupairku brutálne dobili a dievča už nikto nikdy nevidel. Dovtedy žila s otcom, čo bolo trošku netradičné, a aj preto podozrievali matku. Dôkladne všetko prešetrili, ale na nič neprišli. Čo sa tam teda prihodilo? Prečo ju uniesli?

Dymová clona je výborná severská kriminálka dvoch skúsených autorov. Séria s novinárkou Rammovou a detektívom Blixom stojí za to! Opäť vidíme, ako Blix odporuje svojmu šéfovi a púšťa sa do vlastného vyšetrovania, pretože mu nikto neverí, že je za tým viac... Blixa si obľúbite. Je to taký mix Williama Wistiga (zo série Jorna Lier Horsta) – solídny, poctivý a sympatický – a zároveň mankellovský Kurt Wallander. Rozvedený, s dcérou, mimoriadne zaneprázdnený, takže nemá na ňu čas.

Novinka Dymová clona je – treba priznať – už lepšia ako prvá kniha. Akoby potrebovali autori nájsť svoj spoločný štýl, ktorý je efektívny, krátke vety a kapitoly, akcia, dynamika. A predovšetkým napätie, ktoré dokážu udržiavať počas čítania celej knihy.
„Pri pátraní po pravde vedú autori čitateľa z jednej drsnej situácie do druhej. Kniha je zároveň výborne spracovaným výletom do hlbín dysfunkčnej rodiny,“ napísal prestížny Aftenposten.

Začítajte sa do novinky Dymová clona:

1. január 2019
Zamrežované dvere na konci chodby sa zabuchli.
Christer Storm Isaksen zodvihol hlavu od knihy a započúval sa. Krátke kroky tlmilo linoleum.
Frankmann.
Len on by sa unúval na dodatočnú pochôdzku.
Kroky stíchli pred celou. V zámke zaštrngotali kľúče a niekto štuchol do dverí.
Isaksen odložil knihu.
„Áno?“           
Keď ich Frankmann otvoril, vrchné pánty zavŕzgali. Zdalo sa mu, že dozorca za posledný týždeň ešte viac schudol. Košeľa z uniformy na ňom doslova visela.
„Šťastný Nový rok,“ kývol mu na pozdrav.
V ruke držal bielu obálku.
„Šťastný Nový rok,“ odpovedal mu Isaksen.
Chystal sa ho spýtať, ako strávil Vianoce a Silvestra, ale nakoniec taknespravil. Zvedavo sa pozrel na obálku.
„Dostali ste list,“ povedal Frankmann. „Nazdával som sa, že by ste si ho chceli čo najskôr prečítať.“
Podal mu ho.
Na obálke nebola adresa ani poštová pečiatka. Len jeho meno napísané drobným, okrúhlym písmom. Jednotlivé písmená sa nakláňali nabok a boli takmer nečitateľné, akoby sa ten, kto ich napísal, veľmi ponáhľal.
„Niekto ho hodil do poštovej schránky pri bráne,“ vysvetlil mu Frankmann.
Isaksen prehmatal obálku. Na list to bolo pritvrdé. Možno to bude pohľadnica.
Pošúchal palcom pravý horný roh, kam sa zvyčajne lepí známka a obálku otočil. Žiaden odosielateľ.
Nespomínal si, kedy naposledy dostal rukou napísanýlist. Čomu umrela mama nedostával už ani vianočné pohľadnice.
Frankmann stál vo dverách a zvedavo ho sledoval.
„Vlastne som ho mal dať k ostatnej pošte,“ dodal, aby vysvetlil, prečo musí zostať, kým obálku neotvorí. „Psa dovedú až v piatok,“ poznamenal. Hovoril o služobnom psovi.
Isaksen obálku zo zadnej strany opatrne natrhol a otvoril. Dvomi prstami otvor rozšíril a nazrel dovnútra.
Bola to fotka.
Vybral ju a cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo.
Dievčatko v modrej mikine s kapucňou mohlo mať osem, deväť rokov, hnedé vlasy malo začesané do konského chvosta. Sedeloza školskou lavicou s rukamipoloženými na knihe. Usmievalosa do objektívu. Všimol si, že má na zuboch strojček. Nad koreňom nosa malozopár pieh. Maloľadovo modré oči – ako on.
„To je ona,“ vykĺzlo mu.
Frankmann pristúpil o krok bližšie.
„Kto?“ spýtal sa.
Isaksen mlčal.
To je ona, zopakoval v duchu.
Tá, čo ju všetci považovali za mŕtvu.

Milan Buno, knižný publicista