Rebríček pre rok 2014 umiestnil na prvú priečku Nórsko a v tesnom závese za Nórskom aj susedné Švédsko. V podstate sa to dalo čakať. V tých krajinách funguje všetko, teda aspoň taký je pohľad od nás z periférie. Dokonca vzniká dojem, že čoho sa Severania chytia, to sa podarí, vznikne z toho fenomén a nemusia to byť iba hokejky.

Preto neprekvapuje, že tá naša dobroprajná duša zo stredu Európy by si želala, aby im niečo nefungovalo. Napríklad taká literatúra. No čuduj sa svete, aj tá im pracuje ako švajčiarske hodinky. Mimochodom Švajčiarsko sa v predmetnom rebríčku vypovedajúcom o živote seniorov, umiestnilo na treťom mieste. Späť však k škandinávskej literatúre. Ona im nielenže funguje u nich doma, ale predáva sa aj za hranicami a je úspešná. Najväčší úspech už niekoľko rokov slávia aj v našich končinách ich detektívky a kriminálky. Príčin je určite viac, ale metaforicky by sa dalo napísať, že to preto, lebo sú temné, chladné, fascinujúce, vzrušujúce a čisté zároveň, ako nórske fjordy.

Mnohé knihy zo žánru severské krimi majú však okrem napínavého príbehu ešte jednu pridanú hodnotu. Ich autori neostávajú len pri vraždách a slaboduchom násilí. Dovoľujú si otvárať celospoločenské témy a poukazujú na domáce problémy. Je tomu tak aj v prípade nórskeho detektívneho románu Jaskynný muž, ktorého autorom je Jørn Lier Horst, spisovateľ so skúsenosťami vyšetrovateľa – kriminalistu. Úvodný prípad jednej z najväčších vyšetrovacích akcií v dejinách nórskej kriminalistiky, sa totižto stáva zároveň kritikou pomerov modernej nórskej spoločnosti, v ktorej sa ľudia často ocitajú úplne osamotení, pričom často touto osihotenosťou trpia práve seniori.

Román zo série o inšpektorovi Williamovi Wistingovi a jeho dcére žurnalistke Line sa začína úmrtím v tesnom susedstve samotného kriminalistu. Len o tri domy ďalej bolo nájdené mŕtve telo, sediace pred blikajúcim televízorom. Mŕtvym bol Viggo Hansen, 61 ročný muž, ktorý žil sám a nikto si celé štyri mesiace nevšimol, že zomrel, a že jeho mumifikované telo hľadí tretinu kalendárneho roka na Discovery Channel.

Nemal rodinu, priateľov, neodoberal noviny, bol akoby neviditeľný, hoci mal susedov a žil medzi ostatnými. Viac zmien bolo na jeho bankovom účte, ako v jeho osobnom živote. Záujem o jeho osobu vzbudil iba fakt, že nezaplatil faktúru za elektrinu. Keďže nič nenaznačovalo tomu, že by jeho smrť mala kriminálne pozadie, po obhliadke tela a bytu, sa pozornosť o neho opäť vytratí, a to aj zo strany polície.

Na svetlo sveta sa totižto vynorí nový temnejší prípad. V tom istom čase je v lesnej škôlke pod vetvami ihličnatého stromu nájdená ďalšia mŕtvola v rozklade. V tomto prípade je jasné, že išlo o násilný čin. Obeťou je muž neznámeho pôvodu, pričom vznikne podozrenie, že je to americký sériový vrah, po ktorom FBI pátra už dvadsať rokov. Kým pozornosť polície a Wistinga zaujme práve tento prípad s medzinárodnými súvislosťami, jeho dcéra Line sa ako investigatívna novinárka, rozhodne pátrať po tajomstvách v živote prirodzene mumifikovaného muža.

Je pár dní pred Vianocami a ona je presvedčená, že média by práve v tomto čase mali otvárať podobné témy, ktoré sú protiváhou vianočného veselia, spolupatričnosti a obdarovávania blízkych a priateľov. Pretože skutočne, najväčšou formou osamelosti, je nemať miesto ani v myšlienkach niekoho iného. Autor jej slovami prehovára nasledovne: „OSN nedávno vyhlásilo Nórsko za najlepšiu krajinu na život. Keď však skúmali, v ktorom štáte sú ľudia najšťastnejší, skončili sme na stodvanástom mieste. Najlepšie sa umiestnila nejaká tichomorská krajina, malé ostrovné spoločenstvo, kde majú ľudia čas starať sa o seba navzájom“.

Ak sa teda vrátime na úvod tohto textu, je jasné, že toto je presne tá spomínaná pridružená črta severskej detektívky, využívajúca príbeh na otváranie diskusie o spoločensko-ekonomických a aj medziľudských vzťahoch v konzumnej spoločnosti. Ústredným motívom knihy je tak osamelosť, pričom na tento fenomén postmoderných spoločností, je naviazaná aj originálna pointa románu, pracujúca s prázdnymi ľudskými životmi, ktoré sa môžu stať ulitami pre psychopatických vrahov a sexuálnych predátorov.

Odhaliť sa dajú len pátraním v minulosti, prehrabávaním sa v nánosoch bahna a ľudských spomienok. Z minulosti sa tak vďaka Wistingovi a jeho dcére vynoria temné skutočnosti, ktoré sú previazané až po fľak v kresle, ktorý zostal po Viggovi Hansenovi – starom mužovi, ktorého mumifikovala vlastná samota a fyzikálne vlastnosti jeho vzduchotesne uzatvoreného domova.

Jørn Lier Horst ma už druhýkrát presvedčil (v slovenskom preklade vyšla jeho kniha Poľovné psy), že dokáže príbeh vystavať precízne a napínavo, pričom sa vyhýba žánrovým klišé. Je mu vlastná dôkladná profilácia postáv a psychológia zločinu. Obidve hlavné postavy disponujú pozorovacím talentom, a tak sa vyšetrovanie stáva reťazou logických postupov. Pútavosť príbehu však zvyšujú aj slepé uličky vo vyšetrovaní, čím dej nadobúda punc uveriteľnosti.

Jozef Kuric, blog Projekt N, 19.novembra 2014