Autentickosť Fossumovej príbehov je až taká silná, že by sa pokojne mohli odohrávať v našom susedstve.

 

KARIN FOSSUM (1954) je autorkou mimoriadne úspešnej série detektívnych románov o inšpektorovi Sejerovi, za ktorú získala viacero prestížnych ocenení a vyslúžila si povesť kráľovnej nórskej detektívky. V slovenčine zatiaľ vyšli prvé štyri časti série, Evino oko, Neobzeraj sa, Kto sa bojí vlka a Keď diabol svieti na cestu.

 

Mám čitateľskú skúsenosť so všetkými dielmi, a ak by som mal zadefinovať najtypickejšiu črtu Fossumovej detektívok, tak by to bola s určitosťou ich uveriteľnosť. Autentickosť jej príbehov je až taká silná, že by sa pokojne mohli odohrávať v našom susedstve, čo si samozrejme nikto z nás nepraje.

 

Jej štvrtý román zo série o komisárovi Sejerovi je zaujímavý tým, že okrem detektívky je skôr akousi anatómiou zločinu. Niežeby psychologická rovina nebola prítomná aj v ostatných Foossumovej románoch, no v tomto konkrétnom získava akúsi hlavnú úlohu. Román sa tak stáva na mnohých miestach úvahou o viacerých otázkach súvisiacich s vinou a trestom, skutkom a zodpovednosťou, príčinami a následkami.

 

Pre jej detektívky je teda typické, že páchatelia v jej príbehoch nie sú sadistickí vrahovia, pripravujúci si svoj zločin do najkonkrétnejších detailov. Sú to naopak často ľudia zo susedstva, kolegovia, rodičia, priatelia. Konajú väčšinou v afekte, niekedy z nerozvážnosti. Ich agresívny výbuch je prejavom frustrácie, strachu, niekedy len maskou, ktorá má zakryť odhalenie za zónou vlastnej intimity.

 

Román Keď diabol svieti na cestu má ako zvyčajne niekoľko vedľajších línií, vrátane Sejerovho osobné­ho života, v ktorom sa objavuje nová žena a význam­nú úlohu zohrá aj jeho adoptovaný vnuk s africkými koreňmi. Mesto v ktorom žije a pôsobí  je malé, leží neďaleko Osla. Nie je to však mestečko bez kriminality. Aj tu sa odohrávajú zločiny, väčšinou z vášne, amoku a nedbalosti.

 

Fossum rozohráva viacero ľudských osudov, ktoré sa často navzájom premiešavajú. Aj v tejto krimi próze to začína „nevinnými“ krádežami tínedžerov, pohybujúcimi sa na hrane zákona, pričom ich motívom nie je nič iné, iba nuda. Ich obete sú náhodní chodci a adrenalín zábavy sa uvoľňuje vo vyšších dávkach skôr v čase denného svetla.

 

V prestrihoch sa potom čitateľ dostáva aj do iných rovín príbehu.

 

Strih.
V pivnici osamelej staršej ženy leží muž. Prišiel, aby ju napadol. Bola to nehoda. Nik nevie, že tu bol, a keďže ju takmer nikto nenavštevuje, pravdepodobne to ani nikto nezistí. Zíde z očí, zíde z mysle.

 

Strih.

Hľadá sa: Andreas Nicolai Winther. Narodený 4. júna 1980. Nenosí bradu ani okuliare, žiadne zvláštne znamenia, pekné zuby, østlandský dialekt, normálny psychický stav. Stoosemdesiatpäť centimetrov, svetlomodré oči, dlhé, zvlnené červeno-hnedé vlasy. Normálna chôdza. Dobrý a slušný chlapec. Opis nezvestného podala jeho matka, zlučiteľnosť so skutočnosťou bude preto asi celkom iná.

 

Strih.

V meste sa v rovnakom čase stala ešte iná tragická udalosť. V tlači sa píše o skupine mladých, čo si usporiadala večierok. Taká nevinná vec, pilo sa a tancovalo. Jeden z mladíkov mal novú priateľku. Kamarát mu ju začal baliť. Taká nevinná vec. Tancovali, nič viac. Jeho to však rozzúrilo. Vytiahol brokovnicu a strelil ju do tváre. Okamžite umrela. Zranenie nezlučiteľné so životom.

 

Strih.

 

Mladá matka sa prechádzala pri mori. Užívala si materstvo, tlačila kočík s dieťaťom. Keď sa na kočík vrhli dvaja mladíci s cieľom ukradnúť jej kabelku, rozzúrilo ju to. Bránila kabelku, no na stotinu sekundy zabudla na kočík. Dal sa do pohybu, dieťa vypadlo, udrelo sa. Lekári ho vyšetrili, všetko bolo v poriadku, dieťa zomrelo. Reťazec príčin a následkov je niekedy nezlučiteľný so životom.

 

Otázkou je ako tieto udalosti spolu súvisia. Je nejaká spojitosť medzi vinníkmi a obeťami? Uvedomujú si aktéri skutkov dopady svojho konania na ich vlastný život a tiež životy príbuzných oboch zúčastnených strán?

 

Strih.

Keď diabol svieti na cestu, človek toho veľa nevidí.

 

Recenzoval Jozef Kuric, Blog.sme.sk