„Jediná je ukážkový kriminálny román. Horst vie, aká dôležitá je rovnováha medzi všednosťou a výnimočnosťou. Ak sú postavy a dej príliš všedné, je to nuda, ak sú príliš výnimočné, prestáva byť kniha uveriteľná. Tejto detektívke nič nechýba,“ napísal Dagbladet o ďalšej detektívke Jorn Lier Horsta Jediná. Opäť sa stretávame s obľúbeným vyšetrovateľom Williamom Wistingom.

V jeden horúci júlový deň zmizne nádejná mladá hádzanárka Kajsa Bergová. Je na ceste do fitka, keď bez stopy zmizne. Krátko na to vypukne v lese požiar...
Polícia sa pustí do rozsiahlej pátracej akcie pozorne sledovaná zástupcami médií. Každý deň ich bombardujú novými a čoraz dramatickejšími titulkami.
Inšpektor Wisting priznáva vlastnú bezradnosť – ani po niekoľkých dňoch totiž nevie, ktorým smerom sa vo vyšetrovaní vydať.

Keď sa v lese objaví jama, ktorá nápadne pripomína hrob a o kus ďalej nájdu požiarnici k stromu pripútané zuhoľnatené telo muža, tak sa jeho bezradnosť mení na frustráciu. Vedľa navyše leží mŕtva mačka s odseknutými prednými labkami...
Na ústave súdneho lekárstva sa hromadia telá a Wisting stále nepozná odpoveď na otázku: Čo sa stalo s Kajsou Bergovou?

Jediná je šikovne napísaná detektívka, ktorá umne prepája policajné vyšetrovanie s bežným životom. Zdá sa, že všetci okolo populárnej hádzanárky majú čo skrývať a vyšetrovanie postupne odhaľuje vrstvy ľudskej biedy a opojenia mocou.

Detektívny román Jediná je poslednou knihou zo série prípadov Williama Wistinga, ktorý ešte nebol preložený do slovenčiny. Na sériu nadväzuje Horstova nová séria Odložený prípad, kde sa stretávame s tým istým vyšetrovateľom.

Začítajte sa do knihy Jediná:

„Tam to je,“ povedal starec a ukázal prstom na vysoký smrek.
Viedol Williama Wistinga po úzkej cestičke, ktorej sa už začínal zmocňovať les.
„Strata času,“ zašomral Hammer, keď nasadali do auta v garáži pod budovou policajného oddelenia. Wisting si to však nemyslel. Čím hlbšie sa ponárali do hory, tým si bol istejší, že nájdu niečo, čo bude súvisieť s prípadom z titulných stránok dnešných novín.
Otočil sa, aby sa ubezpečil, že Hammer ich nasleduje. Rozložitému policajtovi nerobilo teplo dobre, dychčal a na čele sa mu perlil pot.
Neprešli ani päťdesiat metrov, keď ich pohltila hustá vegetácia a ticho. Všetky zvuky ostali za zelenou stenou stromov za ich chrbtami. Wisting vybral z vrecka mobil, aby zistil, či tu je signál – pre prípad, že by mu volala Ingrid. Už sa mu mala dávno ozvať.
Starec pridal do kroku, akoby mal zrazu veľmi naponáhlo. Wisting nadvihol ovisnuté konáre a sklonený ho nasledoval pomedzi stromy. Rástli tak husto vedľa seba, že takmer nedovidel na oblohu. Vtom sa les znenazdajky otvoril a ocitli sa na čistine. Starec prestúpil z nohy na nohu a počkal, kým sa k nemu policajti pripoja.
Wisting sa zahľadel pred seba. Kdesi zapraskala suchá haluz a do vzduchu vyleteli akési vtáky. A opäť ich obklopilo ticho.
„Moja chata stojí tamto na kopci,“ odkašľal si muž a ukázal prstom kamsi za seba. „Dnes v noci sa tu čosi dialo, ozýval sa odtiaľto taký hluk, že som nemohol spať.“
Wistingovi stekal po chrbte pot. Rozopol si vrchný gombík na košeli a vyhrnul si rukávy. Uprene sa zahľadel pred seba.
„Čo si o tom myslíte?“ pokračoval muž, keď videl, že policajtom nie je veľmi do reči.
„Hm,“ zamrmlal Wisting neurčito. Naklonil hlavu nabok a premeral si obdĺžnikovitú jamu uprostred lúky. Pristúpil k nej bližšie, aby sa ubezpečil, že na jej dne nič – a nikto – neleží.
„A v čom vlastne spočíval ten nočný hluk?“ zaujímalo Hammera, ktorý konečne polapil dych.
„Neviem, ako by som vám to...“ odpovedal váhavo starec a vylovil z vrecka balíček s tabakom. „Znelo to, akoby ktosi nariekal.“
„Nariekal?“
„Neviem, ako to mám inak opísať,“ pokrčil muž plecami a nasypal si na cigaretový papierik štipku tabaku. „Najprv som si myslel, že to skučí nejaké zranené zviera. V lese o ne nie je núdza, chápete... ale nedalo mi to pokoja, a keď vyšlo slnko, zašiel som sa sem pozrieť – a našiel som toto.“ Mávol smerom k jame.
Wisting ju zamyslene obišiel a zastal pri kôpke hliny vedľa nej. Pre stromy sem takmer nesvietilo slnko, vládlo tu zvláštne zelenkasté šero, celá lúka sa matne leskla. Čupol si a zobral do ruky za hrsť hliny. Keďže už dosť dlho nepršalo bola suchá, hrudkovitá a mala červenkastý odtieň, zrejme v dôsledku vysokého obsahu železa v pôde. Okolo jamy zanechali odtlačky topánok prinajmenšom dvaja ľudia, ale nedalo sa z nich vyčítať nič len to, že jeden z nich mal o čosi väčšie nohy než druhý.
„Šesť stôp?“ poznamenal Hammer a kývol na jamu.
Wisting vstal a premeral si pohľadom jej zarovnané okraje.
„Nie,“ odpovedal a oprášil si ruky. „Ale je dosť hlboká – keby si sa chcel niečoho zbaviť. “
Do stromov navôkol sa oprel vietor a ony sa začali knísať. Wisting sa pozrel nahor a zazrel čierneho vtáka, ktorý nad nimi krúžil.
„Krkavec,“ precedil starec s nevôľou pomedzi zuby a zapálil si cigaretu. „Priletel z Krkavčieho vrchu.“
Wisting prikývol a vytiahol z vrecka poznámkový blok.
„Spomínali ste aj nejaký strom...“ nadhodil a poobzeral sa.
Muž prikývol. „Tamto,“ ukázal so zapaľovačom. „Ukážem vám ho.“
Podišli k starej borovici s pokrútenými konármi, ktorá stála na okraji čistiny. Na kôre boli zreteľné stopy, pravdepodobne ich tam zanechalo lano. Wisting si všimol zopár zelených syntetických vláken, ktoré by z neho mohli pochádzať.
„Vyzerá to, akoby sem niekoho priviazali k stromu, však?“ ozval sa starec a mocne si potiahol z cigarety. Suchý tabak slabo zapraskal. „A podľa všetkého sa mu podarilo utiecť,“ dodal.
„Keď ste tu boli prvý raz, neležalo na zemi žiadne lano?“ spýtal sa Wisting a obzrel sa. „Nič ste odtiaľto neodniesli?“
Muž pokrútil hlavou. Wisting skúmal pohľadom okolie a zastavil sa pri Hammerových nohách. Jeho kolega sa tiež zahľadel na zem a na malú mŕtvu myš.
„Fuj,“ povedal znechutene a odkopol ju.
Wisting si čupol, prezrel si ju a znova vstal. Otočil sa k starcovi.
„Toto miesto je pomerne odľahlé,“ začal. „Dostane sa sem len ten, kto to tu pozná, nie?“
„Takmer nikto sem nechodí, to je pravda,“ súhlasil s ním starec. „Aspoň teda nie teraz, uprostred leta. Na jeseň to tu vyzerá inak. Rastie tu totiž veľa húb... no teraz je ešte pokoj. Zvyčajne.“
„Čiže ste tu nikoho nevideli?“
Starec pokrútil hlavou, vybral si z úst nedofajčenú cigaretu a opatrne ju zahasil medzi palcom a ukazovákom.
„Samozrejme, šlo o nejaký hlúpy žart,“ nadhodil. „Mladí niekedy vystrájajú riadne čudné veci. Napadla mi však tá nezvestná hádzanárka – tak som vám radšej zavolal.“
Wisting prikývol. Jemu napadla tiež.

Milan Buno, knižný publicista
Foto: Premedia, Ark.no