Kde sa končí zlo a kde začína? Ako to vlastne je, existuje samo o sebe alebo len my svojimi myšlienkami a prístupom sme vytvorili akési zlo a dobro, prístupné a tiež zavrhnutia hodné správanie? Vraj všetko je také, aké je. Podstata sa nemení. Bez prívlastkov. Bez posudkov. Bez všetkého. Jednoducho sa veci stávajú a my ich iba posudzujeme. Bez nášho pričinenia, resp. odsúdenia, by ostali nepoškodené a čisté vo svojej podstate… A možno všetci tí, ktorí sa „previnili“ voči normám a všeobecnému chápaniu a dodržiavaniu dobra, si to odôvodňujú podobne. Vždy ide o uhol pohľadu a v tomto románe je uhlov viac ako obvykle.
Jerker Eriksson a Håkan Axlander-Sundquist, švédska autorská dvojica píšuca pod pseudonymom Erik Axl Sund, viac ako desať rokov experimentujú s hudbou filmom a umením. Tentoraz prinášajú temný psychologický triler Havranie dievča, ktoré je prvou časť trilógie, Slabosť Victorie Bergmanovej s podtitulom Vraždy a psychoterapia.
Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová už v praxi zažila všeličo, ale keď ju zavolajú k najnovšiemu prípadu, musí pozbierať všetky sily. V kríkoch neďaleko stanice štokholmského metra sa nájde telo malého chlapca. Mumifikované, zohavené, s početnými ranami, telo, ktoré sa bránilo útoku, dokým vládalo, ako keď v ringu bojujú na život a na smrť cvičené psy. Chlapec je pravdepodobne cudzinec „bez minulosti“, ktorý zdanlivo nikomu nechýba, a tak prípad má pre jej nadriadených i prokurátora len nízku prioritu. Jeanette sa nevzdáva, ale stôp je málo a vyšetrovanie sa komplikuje. Hromadia sa však aj problémy v súkromnom živote – manžel je neúspešný umelec a ťarcha financovania rodiny ostáva na nej.
Psychoterapeutka Sofia Zetterlundová vyšetruje dvoch klientov: Samuela Baia, detského vojaka zo Sierry Leone, a Victoriu Bergmanovú, ženu v strednom veku, ktorú v detstve týrali a zneužívali. Dvaja rôzni ľudia s rovnakým problémom – u oboch badať znaky závažnej poruchy osobnosti.
Jeanette a Sofia riešia tú istú otázku: Akému veľkému utrpeniu môže človek vystaviť druhého človeka, skôr než sám prestane byť človekom a stane sa monštrom?
Obe ženy sa zblížia, možno až priveľmi. Dokonca sa jedného dňa vyberú s Jeanettiným synom Johnom do lunaparku a zlo sa opäť priblíži, je celkom blízko…
V tele sa jej napne každý sval a vystrašená na smrť sa začína brániť.
Havranie dievča ho schmatne za vlasy, tak surovo, že sa trhajú vo veľkých chumáčoch.
Udrie ho.
Do hlavy, do tváre, po tele. Z uší a nosa mu crčí krv a v jeho očiach vidí po prvý raz hrôzu a potom ešte niečo iné.
Hlboko v očiach nechápe, čo sa deje.
Havranie dievča udiera a udiera, a keď sa už nehýbe, údery zoslabnú.
Plače a nakloní sa nad neho. Nevydá zo seba ani hláska, iba tam leží a zíza na ňu. V očiach nemá nijaký výraz, ale hýbu sa a žmurká nimi. Jeho dych je rýchly, v hrdle mu chrčí.
Cíti závrat a telo má ťažké.
Ako v hmle vstane, opustí mólo a zoberie veľký kameň z brehu rieky. Keď sa k nemu vracia s kameňom v ruke, robia sa jej kruhy pred očami.
Úder namierený na hlavu vydá zvuk, ako keď niekto skočí na jablko.
„To nie som ja,“ povie. Potom nechá jeho telo skĺznuť do vody.
„Teraz musíš plávať…“
Predtým, ako som začala čítať knihu, pravdupovediac, nič som si nenaštudovala. Nechcela som vedieť, čo sa skrýva za dverami krémovo ladenej obálky s desivým a nahým dievčaťom s maskou na tvári. Autorom ilustrácie je, mimochodom, Carl Larsson a oproti pôvodnej verzii sa zmenilo farebné prepracovanie, ktoré je omnoho temnejšie a pribudla vyššie spomenutá maska s prázdnymi očnými dierkami. Jediné, s čím som prišla do styku pred prečítaním, bola anotácia. Tieto dve základné veci si ma získali a už hneď na prvej strane knihy som bola vrhnutá do temných zákulisí mysle „lovca“.
„Čas nenútenosti sa skončil, musí vziať život do vlastných rúk. Nič nemôže ponechať na náhodu. Náhoda je nebezpečná, zákerná spoločníčka. Občas kamarátka a občas nepredvídateľná nepriateľka [...] Rozhodla sa, že začne s podlahou, pretože jedine tá by mohla spôsobiť problémy. Hoci starí manželia, čo bývajú pod ňou, sú takmer hluchí a za celé tie roky ich ani o na nikdy nepočula, šlo o dôležitý detail [...]. Len čo bola izba hotová, pokryla podlahu aj steny nepremokavou celtovinou. [...] Večer priniesla spiaceho chlapca do jeho nového domova.“
Premýšľali ste niekedy nad páchateľom? Prečo to robí? Čo ho k tomu vedie? Ak nie, tu budete môcť nahliadnuť do súdka mozgových pochodov práve týchto jedincov. Podrobné a predsa postupne dávkované dôvody, pohnútky ma prinútili zamyslieť sa, že niekto môže byť presvedčený o to, že nepácha žiadne „zlo“. Kedysi som niekde čítala, že „nemôžeš dať to, čo nemáš.“ Takže ostáva len to druhé: „Dať to, čo máš.“ V tomto prípade je (tvarujúca) špina zadratá nielen do spomienok iba ako ťažko stráviteľná či prekonateľná prezentácia obrazov v pamätiach obete, ale je ňou presiaknutý celý človek, každý jeho krok, každé jeho rozhodnutie, celé jeho bytie. Spomienky sú tou zbraňou, tým dôvodom, zálohovým diskom s vírusom, ktorý keď sa aktivuje, zničí všetko, k čomu sa priblíži, pretože bol jednoducho nakazený. Nič, čo sa kedy udialo – a táto kniha je potvrdzujúcim pravidlom – nezostane bez následkov.
„Ak sa chce človek cítiť pochopený, môže sa utešiť celou kopou poézie, psychológie, etnológie a filozofie. Nie som sám, ale vyzerá to, že som jediný v mojej dobe. Prečo je teraz to, po čom vášnivo túžim, chyba?“
Sofia pochopila, že toto je otázka, ktorou sa už dlho zaoberá. Vedela, že pedofilné poruchy sa nedajú vyliečiť. Ide skôr o to, aby si pedofil uvedomil, že perverznosť nie je akceptovateľná a že škodí druhým. [...]
„V podstate to nie je chyba, pre mňa to nie je chyba a naozaj si myslím, že to nie je chyba ani pre Linneu. Je to vykonštruovaná sociálna alebo kultúrna chyba. Ergo: nie je to chyba v pravom zmysle slova. Tie isté myšlienky a city ako dnes existovali už pred dvetisíc rokmi, ale kultúrne správne sa stalo kultúrnou chybou. Iba sme sa naučili, že je to chyba.“
Všetko, čo človek urobí druhému, môže spustiť reťazovú reakciu… Teda, kým je nasledujúci článok v reťazi nažive, pretože mŕtvi neškodia, ostávajú presne v tom čase, keď boli zavraždení, nemôžu páchať neskôr zlo, nemôžu škodiť… a tu nemôžu dospieť. Niekto ich len zamrazí a zabalzamuje ešte v čase svojej “nevinnosti“. Obete nikomu nechýbajú, pretože sa nestrácajú, ale práve vynárajú. Akoby išlo o zámerne vytipovaných chlapcov, ktorých nikto nehľadá a nikomu sa nestratili.
Kapitoly tvoria jednotlivé „miesta odohrávania deja“ a postavy, ktorých sa týka konkrétna smerodajná udalosť. Väčšinou je dej sústredený na páchateľa, vyšetrovateľku Jeanette, psychoterapeutku Sofiu a jej minulosť a taktiež aj na jej klientku, Victoriu Bergmanovú. Priemerne má kapitola tri štyri strany a dej nikde neviazne. Hoci už pri prvej tretine som tušila, kto je páchateľom, až neskôr som pochopila, že som videla iba kúsok z logicky dokonale poskladanej skladačky. Máločo som predpokladala správne, mohla som sa domnievať na základe iba čírej podozrievavosti, ale aby som dospela k správnemu záveru, musela by som premýšľať sedem míľovými čižmami a domyslieť si kľúčové udalosti.
Čo ma však spočiatku (v takzvanom prológu) rušilo, bol spôsob spracovania textu. Veta začínala malými písmenami a názvom miestností, kde sa dej odohrával. V ďalších kapitolách sa spôsob zmenil a spočiatku mnou nepochopená štruktúra po prečítaní knihy dávala zmysel.
Po bezprostrednom prečítaní som ešte netušila, že ide o trilógiu a bola som mierne zarazená tým, ako sa dej ukončil. Precitla som na to, že som na poslednej strane a vysvetlenia som sa nedočkala. Čo sa týka gramatickej stránky textu, náhodou som natrafila na podobný text, ako je uvedený v anotácii, ale presne v tom texte v obsahovej časti sa nachádza aj chyba: „Koľkému utrpeni(e) dokáže človek vystaviť iných ľudí, kým prestane byť človekom a stane sa monštrom? premýšľa.“ Tento druh vety ma zaujal predovšetkým preto, že za otáznikom, hoci sa veta skončila, sa nachádza uvádzacia veta a až za ňou úvodzovky. Takýchto viet bolo viacero a mňa osobne vyrušovali pri čítaní.
„Ain´t got some petrol among that bags?“ pýta sa a ukazuje na jej batožinu.
Okrem toho, nikde nebol preložený anglický text (nebolo ho veľa, ale predsa sa vyskytoval), čo je tiež je určitým nedostatok knihy, pretože sa automaticky predpokladá, že čitateľ angličtinu ovláda.
Knihu Havranie dievča odporúčam tým, ktorí obľubujú žáner triler mierne prepletený s detektívkou a dokážu spracovať aj tabuizované témy (otec sexuálne zneužíva svoje dieťa, vražda dieťaťa, znásilnenie). V knihe uvádzané detaily nepopisujú udalosti do podrobností, skôr sa zameriavajú na psychiku hrdinov, obete, ale aj samotného páchateľa, ktorého autori dokázali priblížiť čitateľom. Nie je to jednoduchá tematika, ale kniha sa napriek tomu číta rýchlo. Záver je otvorený, keďže ide o trilógiu, udržiava čitateľa v strehu.
Obálka a jej grafické prepracovanie: 5/5
Jazykové spracovanie: 4/5 (angličtina nebola preložená ani pod čiarou)
Gramatika, štylistika, preklad: 4/5 (vyskytli sa určité gramatické chyby)
Pestrosť slovnej zásoby: 4/5
Originalita, nápad: 5/5
Postavy, ich vývoj, charakter, prepracovanosť: 5/5
Napätie, akcia: 5/5
Hodnota dialógov: 5/5
Monológy:5/5
Zvládnutie žánru: 5/5
