Ako som už spomínal v úvode, švédska konkrétne a severská detektívka všeobecne dnes vo svete “frčia”. Generalizácia na základe geografického umiestnenia autorov literárnych diel je síce veľmi pochybná, ale moja skúsenosť predsa len hovorí, že prakticky všetky švédske detektívky, ktoré som čítal, majú jednu spoločnú vlastnosť – výborne vystavanú atmosféru. Atmosféru, ktorá je z prevažnej časti ťaživá, akoby vo  Švédsku (ale ani Rönkovom Fínsku) nikdy nesvietilo slnko. A rovnaký je aj Hypnotizér – hneď na úvod sa dozvedáme, že brutálne vyvraždenie rodiny prežil len ťažko zranený chlapec menom Josef. Ak sa chcú vyšetrovatelia niečo dozvedieť od tohto svedka, tak majú jedinú možnosť – hypnózu. A najväčší expert na hypnózu je Erich Maria Bark. Problém je jediný, Erich prisahal, že už nikdy nebude nikoho hypnotizovať…

Asi je každému jasné, že kniha ktorá sa volá Hypnotizér nebude o chlapíkovi, ktorý v nej nikoho nezhypnotizuje, takže Erich samozrejme povolí, zhypnotizuje a od chlapca v hlbokom tranze sa dozvie šokujúcu pravdu. Alebo je to naozaj pravda? Dej sa rozbieha ako nasrdený rýchlik Bratislava-Košice v roku 2200, kedy už bude zrekonštruovaná celá trať a nasadí tempo, aké by mu závidel aj Usain Bolt. Udalosť stíha udalosť, čitateľ hltá stránku za stránkou a v tej rýchlosti mu ani nevadí, že niektoré udalosti sú vysoko nepravdepodobné alebo minimálne podivné. Josef, ktorý bol na umretie, je zrazu čiperný ako bába Tutovka (spomínate ešte?), Erich ako by utrpel úder do hlavy a nepamätal si nič z vlastnej minulosti a polícia sa v niektorých prípadoch správa podivne nemohúco.

Tak ako mnohí iní nadšení fanúšikovia detektívky, tak aj ja občas trpím predstavou, že by sa odo mňa Spišiak mohol čo to priučiť o fungovaní policajných zložiek vo svete. Preto som sa pri tomto románe neubránil dojmu, že polícia asi nefunguje tak, ako sa nám ju snaží román predstaviť. Zmizne chlapec a nič sa nedeje. Ak chce hlavný inšpektor Joona Linna nejakú informáciu, musí priam na kolenách prosiť ochotnú kolegyňu (keby nie, tak má smolu?). Ak sa polícia nedovolá vysoko ohrozenej osobe, ktorej chce ponúknuť policajnú ochranu, tak nič. Pokrčia plecami a idú na šišky a kávu. A možno mám len zidealizovanú predstavu a (nielen) švédska polícia tak asi funguje.

Možno aj preto sa do vyšetrovania púšťajú okrem polície aj ďalšie hlavné postavy. Erich, jeho manželka a jeho svokor, ktorý je slávnym inšpektorom na dôchodku. A opäť sa dostavuje pocit, že v 21. storočí by ľudia nemali mať taký problém spojiť sa, zatelefonovať si, vymeniť si informácie. Ale kašlať na to! Stačí sa povzniesť nad malichernosti vskutku filmového charakteru (t.j. veci, ktoré vás vo filme neprekvapia, ale v skutočnom živote by ste si ťukali na čelo) a naplno si užívať dej.  Ten je zapletený tak, ako sa na poriadnu detektívku patrí!

Očividné sa stáva nepravdepodobným, nepravdepodobné reálnym a reálne sa mení pred očami na hrôzostrašné. Vďaka vysokému tempu a faktu, že v knihe sa neustále niečo deje sa dostavuje známy syndróm  ”ešte jednu stranu a idem spať”, ktorý je tak cenený. Striedanie postáv a ich uhlov pohľadu napomáha ďalšej dynamickosti deja a autorom treba priznať, že napriek tomu sa nedostavuje pocit “stratenia sa” medzi postavami. Pravdepodobne vďaka ženskej polovičke autorského páru nechýba postavám ani vnútorná citlivosť a impulzívnosť, ktorá občas ovládne ich činy a reakcie. Hlavná dejová línia sa po prvej tretine dostáva do úzadia, aby sa vynorila úplne nová a pre zúčastnených oveľa dôležitejšia, čo len zvyšuje ďalší záujem čitateľa. Trochu škoda je dlhej retrospektívnej pasáže, ktorá pôsobí ako oceľový trám hodený na koľajnice deja, ale okamžite po návrate do súčasnosti sa dej opäť rozbehne a s informáciami získanými v predchádzajúcej pasáži je ešte napínavejší . Čitateľ si užíva zbožňovaný pocit skladačky, ktorej jednotlivé kúsky do seba začínajú zapadať, a tak to má byť.  Potom už len grandiózne, napínavé finále, neodfláknutý záver a prvotina Larsa Keplera je za nami. Má síce pár chybičiek, ale ak sa dokážete povzniesť nad technické záležitosti vyšetrovacích postupov polície, tak vás čaká napínavý detektívny príbeh, ktorý napriek jeho dĺžke zhltnete za pár večerov.

Verdikt:

Ak máte radi napínavé detektívky, v ktorých nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá, a ktoré vám nedovolia odložiť knihu, až kým ju nedočítate, tak Hypnotizér je dokonalou voľbou. Už teraz sa teším na pokračovanie prípadov inšpektora Joona Linna, ktoré by malo vyjsť pod názvom Paganiniho zmluva.

Juraj Šlesar
september 2010, blog.martinus.sk