Podľa jeho družky mal Stieg Larsson údajne rozpísaných viacero dielov Millennia, no zároveň sa objavovali aj správy, že práve ona je dôvodom ich nesprístupnenia. Keďže sa z času na čas množili správy, že sa predsa len pripravuje pokračovanie, domnieval som sa, že práve Larssonova partnerka je hlavnou postavou príbehu, ktorá svojím odmietaním navnaďuje potenciálnych čitateľov. Všetko však bolo inak.

 

Keďže fanúšikovia po pokračovaní neustále volali,  bolo len otázkou času, že na ich dopyt niekto zareaguje. Šance sa chopilo štokholmské vydavateľstvo Norstedts, ktoré Larssonove dielo oživilo prostredníctvom ghostwritera, teda profesionálneho spisovateľa, plateného za písanie textov pre iného autora. Ghostwriterov si často najímajú napríklad celebrity alebo politici na písanie autobiografií.

 

Vydavateľstvo oslovilo švédskeho spisovateľa a novinára David Lagercrantz, ktorý podobné profesionálne skúsenosti už mal. Jediné čím vraj však nedisponoval, bol prístup k Larssonovmu archívu a jeho poznámkam. Podľa všetkého mu teda neostávalo nič iné, len dôkladné samoštúdium a rozpitvanie Larssonovho už publikovaného diela, okorenené vierou, že sa mu podarí vystavať príbeh, ktorý by mohol byť jeho dôstojným pokračovaním.

 

Od prvého dielu s názvom Muži, ktorí nenávidia ženy, prešlo jedno desaťročie. Jeho hlavnou témou bolo násilie na ženách a sexuálne zneužívanie  v rodinách a tiež niekoľko podtém, ako antisemitizmus, organizovaný zločin a dozvuky studenej vojny. Toto všetko tvorilo základ multižánrového thrilleru, ktorý opantal svet. Prešlo desaťročie a spracované témy určite zostali témami aj v súčasnosti, no prípadné pokračovanie by si predsa len zaslúžilo nový námet. Dynamika sveta našťastie, alebo niekedy aj bohužiaľ, generuje neustále nové možnosti, stačilo si teda len vybrať.

 

David Lagercrantz vsadil práve na viacvrstvovú tému súvisiacu s whistleblowingom, priemyselnou a aj politickou špionážou, v ktorej hlavné úlohy zohrávajú rôzne záujmové skupiny. Myslím si, že je pochopiteľné aj to, že sa tieto deje odohrávajú medzi kulisami súčasného, stále sa transformujúceho sa Ruska, ktorému aktívne asistujú Spojené štáty americké, pričom priesečníkom týchto knižných zápasov je samozrejme Švédsko – kolíska Millennia, domov staronových hrdinov, novinára Mikaela Blomkvista a najmä asociálnej hackerky Lisbeth Salanderovej.

 

Čitateľ sa v štvrtom pokračovaní dostáva do obdobia, keď už doba internetu nepraje tlači a časopisom. Sláva Millennia a Blomkvista je za zenitom, zostáva niekde v pamäti bývalých čitateľov, no mladých už investigatívna žurnalistika neoslovuje. Niekedy sa noviny predávali ako teplé rožky, časy sa však odvtedy zmenili. Konkurencia je vražedná a zarobiť peniaze novinárčinou je čoraz ťažšie. Na celej čiare vyhrávajú sociálne siete a bulvár, kým všetky médiá s vyššími ambíciami postupne vykrvácali. Mohli sa zachrániť iba spojením s finančníkmi a veľkými mediálnymi domami.

 

K takémuto kroku sa uchýlilo aj vedenie časopisu Millennium. Pridalo sa k nórskemu mediálnemu impériu, ktoré vydávalo týždenníky a bulvárne plátky, patril mu veľký zoznamovací portál, dva platené televízne kanály a futbalové mužstvo v prvej nórskej lige. Lagercrantz práve takto, popisom stavu sveta médií, otvára dvere pre vstup Mikaela Blomkvista na scénu.

 

Ten čaká na veľkú tému, aby konečne umlčal strategického akcionára, ktorý časopisu vnucuje názor, že kvalitná žurnalistika dnes už nemusí byť iba o sociálnom pátose, že všetky články sa nemusia zaoberať ekonomickými nezrovnalosťami, nespravodlivosťou sveta a politickými spormi, a že skvelá novinárčina sa dá robiť aj o príjemnom živote, pôžitkoch a celebritách.

 

Tou témou je vražda vedca Fransa Baldera, ktorý sa v rekordne mladom veku stal profesorom a zanedlho aj členom Švédskej kráľovskej akadémie. Svet ho pokladal za špičkového odborníka v otázkach umelej inteligencie, ktorý sa síce vyznal v počítačoch a algoritmoch, no starostlivosť o bežný život nebola jeho silnou stránkou. Teda tak trochu savant, ktorého vražda vzbudí obrovský rozruch, aj z toho dôvodu, že jediným svedkom tohto zločinu bol jeho autistický syn August.

 

Zločin by sme teda mali, ale severská krimi sa nehrá so zápletkou, v ktorej by bol vrahom záhradník. Väčšinou ide o mnohovrstevný príbeh s presahom do rôznych oblastí spoločensko-politicko-ekonomického života. Ak chcel Lagercrantz vystavať originálny dej, ktorý by ale zároveň nebol pošliapaním diela pôvodného autora trilógie, musel zaloviť nielen v nových sujetových vodách, ale tiež udržať synapsie s predchádzajúcimi dielmi a jeho dôležitými postavami.

 

Ghostwriter sa preto ponoril do sveta hackerov, matematikov, špionáže a sofistikovaných zločinov, v ktorom sú hlavným zdrojom kapitálu obchodné tajomstvá a dôverné informácie. Priemyselná špionáž a hackerské útoky sa často vnímajú ako obyčajné získavanie prehľadu o svete, no práve postava Lisbeth Salanderovej, ktorá má tie najhoršie skúsenosti so šikanovaním jej osoby zo strany štátu a politickým krytím zločinov jej otca Alexandra Zalačenka, sa stáva elementom vyvracajúcim akúkoľvek neuveriteľnosť konšpiračných aktivít.

 

Práve vďaka jej skúsenostiam a aj rodinnej anamnéze je uveriteľné, že tento typ zločinu má často za sebou štátnu ochranu a nadštandardné prepojenie s tajnými službami. Úlohou novinára Blomkvista je o tomto manželstve politiky a zločinu informovať verejnosť. Aj preto sa stáva akýmsi rozprávačom, pričom tlmočí príbeh v dvoch rovinách.

 

Prvú tvorí vražda Fransa Baldera a osud jeho osemročného autistického syna Augusta, ktorý sa stal svedkom vraždy a napriek hendikepu našiel spôsob ako napomôcť k vypátraniu vraha. Zároveň je Blomkvistovou snahou odhaliť  verejnosti svet, v ktorom sa pri sledovaní ľudí stierajú hranice medzi činnosťou štátnych orgánov a zločinom, v ktorom sú štátne ale aj súkromné tajomstvá, a tiež vedecké projekty súčasťou obchodnej vojny medzi Západom a Východom.

 

Môžeme diskutovať o motivácii vydavateľa, či a nakoľko prevážil komerčný záujem a priživovanie sa na fenoméne Millennium. Na obhajobu vydavateľstva je však možné uviesť, že ich rozhodnutie je úplne legitímne. Knihy sa vydávajú, aby sa predávali a čítali. Žiadne etablované vydavateľstvo by predsa nevydalo knihu, ktorá by mohla vyvolať zbytočný hnev čitateľov a uraziť pamiatku autora, ktorý samotnému vydavateľstvu priniesol celosvetovú slávu. Zároveň si predstavme, o čo by bol svet literatúry a filmu ochudobnený, keby napríklad postava Jamesa Bonda zomrela spolu s jeho autorom Ianom Flemingom.

 

Lagercrantzova práca má navyše ešte jednu pridanú hodnotu. Čitateľovi je ešte viac poodkrytý tajný život Lisbeth Salanderovej, a to nielen retrospektívou k minulosti Karla Axela Bodina alias Alexandra Zalačenka, ale aj objasnením iných rodinných súvislostí, ktoré tiež výrazne formovali prerod Lisbeth na pomstiteľku a hackerku Wasp. Aj to je dôkazom, že práca na pokračovaní nebola rýchlokvasným procesom. Mimochodom Lagercrantz začal na knihe pracovať už v lete 2013 a podľa jeho zápiskov v denníku často sám zápasil s pochybnosťami.

 

Osobne si myslím, že tie obavy boli na mieste a sú pravdepodobne výbavou každého poctivého autora. Svojím spôsobom sa dokonca podpísali pod celkovú konzistentnosť, no na druhej strane aj prekombinovanosť  príbehu. To je však už akási nutnosť väčšiny severských detektívok, keďže skoro každá sa snaží prekonávať hranice žánru. Napriek tomu som román zhltol bez výhrad presne tak, ako pred rokmi knihy pôvodnej trilógie.

 

Meno Stig Larsson sa síce ľahko zapamätalo, ale David Lagercrantz podľa mňa dôstojne nadviazal na výhonky z koreňov, ktoré Larsson napevno zapustil, hoci ja osobne som už tretí diel (Vzdušný zámok, ktorý vybuchol) považoval za slabší článok Larssonovej trilógie a pravdupovediac najviac ma oslovila jednotka. Možno aj preto by som aktuálnu štvorku posunul o priečku vyššie a aspoň pre vlastnú potrebu z nej urobil číslo tri.

 

Recenzoval Jozef Kuric, blog.dennikn.sk