Pre výstavbu novej stanice kodanského metra na námestí Nørrebros Runddel musia zo severnej časti cintorína Assistens presťahovať viac ako tisícku kostier. Vyvolá to silný odpor verejnosti, pretože podľa mnohých ľudí sa tým naruší pokoj zosnulých. Na zastavenie výstavby metra to však nestačí.

Odstraňovanie hrobov vedie súdna antropologička Josefine Jespersenová, ktorej úlohou je zároveň analyzovať kostrový materiál v rámci vedeckého projektu, skôr než sa ľudské pozostatky uložia naspäť do zeme. Jej kolegyňa archeologička Rita Magnussenová sa jedného večera stane obeťou brutálnej vraždy. Vrah ju hodí do otvoreného hrobu a do lebky jej vyreže kríž. Neskôr sa v centre Kodane nájde na ulici ďalšia zavraždená žena s vyrezaným krížom na tele.

Všetko nasvedčuje tomu, že po slobode behá satanistický vrah. Policajný vyšetrovateľ Alexander Damgaard sa preto rozhodne navštíviť exorcistu, vysokopostaveného katolíckeho kňaza. Ten je presvedčený, že zaúradoval sám diabol a že to nepochybne súvisí so sťahovaním ľudských pozostatkov z cintorína Assistens. Znesvätenie hrobov podľa neho otvorilo brány zlu.

Diablovo dielo je zamotaný príbeh, ktorý vás núti premýšľať, zvažovať. Namiešanie kokteilu z cintorínu, dažďa, blata, k tomu kosti, pochmúrna atmosféra...to bo dobrý ťah a cítiť to pri čítaní. Minimálne tajomné, niekedy až hororové čítanie. Navyše sa dozviete zaujímavosti z psychiatrie, osteológie, kriminalistiky, ktoré správne zapadajú do príbehu. 

Lotte Petri vyštudovala francúzštinu a marketing. Dlho pracovala ako vedúca marketingu, až sa napokon rozhodla vydať na spisovateľskú dráhu. Debutovala v roku 2009 krimirománom Piata pliaga o plánovanom teroristickom útoku na Kodaň biologickými zbraňami, ktorý nominovali na Cenu Dánskej banky pre debutujúcich autorov.
V úspešnej sérii o epidemiologičke Selme Eliassenovej vyšli neskôr aj ďalšie tri knihy. Diablovo dielo je autorkin prvý román s hlavnou postavou súdnou antropologičkou Josefine Jespersenovou.

Začítajte sa do novinky Diablovo dielo:

Kapitola 1
Cintorín Assistens, Kodaň, 2014

Teraz je z teba anjel. Súdna antropologička Josefine Jespersenová si prečítala nápis na náhrobku z čierneho mramoru a na okamih zmeravela. Bol to detský hrob a pri pohľade na rok 1986 pocítila v bránici silné šklbnutie. Chlapec zomrel v tom istom roku ako jej brat. Boli by rovnako starí. Odkašlala si a v myšlienkach sa vrátila do minulosti. Napokon sa od hrobu odvrátila a vydala sa ku skupinke robotníkov stavebnej firmy Metro v neónových úboroch. Kývla na nich, aby sa dali do práce.
Zima prišla zavčasu ako akési zlé znamenie. Dni splývali do jedného, rána akoby ani neexistovali a tma sa vkrádala už v skorých popoludňajších hodinách. Slnko utrpelo v boji s temnotou porážku a uložilo sa na zimný spánok. Nad krajinou ako ťažký koberec ležala hmla. Na cintoríne Assistens zanechal dážď rozorané brázdy. Lialo už niekoľko dní v kuse, zem bola úplne premáčaná.
Na vysoký stĺpový pomník, ktorý mal onedlho zmiznúť aj s pozostatkami pod ním, dopadalo ostré svetlo reflektora. Pristavený bager vyzeral ako hračkársky a obsluhoval ho mohutný chlap.
Josefine stála naboku s archeologičkou Ritou Magnussenovou a spolu dohliadali na prebiehajúce práce. Úlohou ich tímu bolo uskutočniť etické presťahovanie severnej časti cintorína v súvislosti so stavbou stanice metra na námestí Nørrebros Runddel. Hroby sa mali vykopať a ľudské pozostatky znovu uložiť do zeme. Nečudo, že projekt vyvolal odpor. Mnohí považovali odstraňovanie miest posledného odpočinku za vážne narušenie pokoja zosnulých. Stavbu metra to však nezastavilo. Pre Josefine bol projekt jedinečnou príležitosťou získať veľkú zbierku kostrového materiálu, ktorý by vedcom poskytol jasnú predstavu o zdraví Kodančanov. Kostry boli skutočne zlatou baňou a plánovali ich použiť na vedecké účely. Popri tom musela Josefine stíhať aj svoju bežnú prácu v antropologickom laboratóriu Ústavu súdneho lekárstva. Občas vďaka svojim bohatým vedomostiam o kostiach zastupovala hlavného patológa, najmä pri pitvách mŕtvol s rozsiahlymi poraneniami v dôsledku vážnych dopravných nehôd alebo ak sa nachádzali vo vysokom štádiu rozkladu.
Archeologička Rita z kodanského Mestského múzea mala na starosti označenie hrobov. Vykopávky viedla tvrdou rukou a poslúchali ju aj urastení chlapi. Tí pod jej velením bagrami efektívne zoškrabúvali jednu tenkú vrstvu zeminy po druhej. Rita prísne dozerala na to, aby lyžice nezaborili príliš hlboko a nepoškodili tak krehký kostrový materiál.

Ukázalo sa, že vyslobodiť čierny mramorový náhrobok zo spleti koreňov neďalekého stromu bude riadna drina. Korene sa totiž úplne omotali okolo podstavca, akoby chceli stavebné plány prekaziť. Kmeň stromu pokrývali listy brečtana pripomínajúce hadie šupiny. Robotníci uviazali okolo pomníka laná a pokúšali sa ho vytrhnúť zo zeme. Josefine počúvala ich južanskú hatlaninu, ale duchom bola neprítomná. Firma Metro si na betonárske práce najala talianskeho dodávateľa, a hoci robotníci v Dánsku pobudli už dlhšie ako rok, tamojšia klíma im zrejme neprospievala. Olivová pokožka tváre im totiž úplne vybledla.
Práve tento hrob nazývali poslednou baštou, pretože pozostalí bojovali proti jeho sťahovaniu a prosíkali biskupa, aby zasiahol. Stavebná firma teda musela doslova kopať okolo, kým úrady žiadosť nevybavili. Biskup však pozostalým pomôcť nemohol, keďže pravidlá etického premiestnenia hrobov boli do bodky dodržané: podľa zákona trvala ochrana hrobov len dvadsať rokov. Hneď ako biskup dostal úradné oznámenie, Metro začalo pod dohľadom archeológov Mestského múzea hrob odstraňovať.
Na spornom náhrobku sa v popoludňajšej tme leskli drobné biele mramorové krídla. Josefine si pomník so záujmom prezerala. Bol nádherný a určite aj veľmi drahý.
Vtom sa ozvalo dunenie a náhrobok dopadol na zem ako sťatý strom. Tvrdý úder spôsobil jemné zemetrasenie, ktoré bolo cítiť aj vo vzdialenosti niekoľkých metrov. Náhrobok sa prelomil takmer presne uprostred. Josefine to nahnevalo.
„Hlupáci,“ zašepkala Rite, ktorá stála vedľa nej so zaťatými päsťami a s prísnym výrazom na tvári. Rita hneď odbehla k bagristovi, energicky gestikulovala rukami a zakričala nejaké slová, ktoré nepotrebovali tlmočníka. Kučeravé vlasy jej vo svetle reflektorov svietili nabielo.
Robotníci oba kusy náhrobku zviazali lanami, pripevnili ich na hák a bagrom odtiahli preč. Potom nastala ďalšia fáza. Bager pomaly odstraňoval zeminu, až lyžica narazila na tvrdý povrch a ozval sa dutý rachot. Rita im naznačila, aby pokračovali manuálne, a robotníci stroj odstavili.
Rita s Josefine podišli k hrobu a zadívali sa na obrysy tmavého štvorca.
„Zrejme to bude dub,“ poznamenala Rita. „Hrob patrí medzi novšie, ale iné stromy by dávno zhnili.“
Josefine mlčky prikývla.
Cez hlinu presvital tmavý lakovaný povrch detskej rakvičky. Vyzerala neporušená.

*

Na holú zem dopadali v monotónnom takte ťažké dažďové kvapky. Živý plot z bolerázu, kedysi pekne zastrihnutý, žil teraz vlastným životom, akoby sa aj rastliny na cintoríne búrili. Za plotom ktosi stál, napriek mrazu mu po lícach stekal slaný pot a dopadal na kožený kabát páchnuci impregnáciou. Tá bytosť cítila v srdci neprestajnú bolesť a cerila zuby. Zlosť, ktorá v nej mlčky vrela, mala čoskoro vykypieť.
Bytosť zreteľne videla, čo sa v umelom svetle reflektorov odohráva. Pripadalo jej to ako nejaké temné divadlo. Náhrobok vytrhli zo zeme a zlomili napoly. Keď dopadol na zem, ozval sa tupý zvuk, ktorý v nej vyvolal fyzickú nevôľu. V celom tele cítila nesmiernu bolesť.
Pozorovala skupinu ľudí v signálnych zelených farbách s reflexnými prvkami, ktoré svietili v tme ako dopravné značky. Videla im do tváre. Najmä jedna sa jej zdala povedomá.

Keď postava zmizla zo svojho úkrytu, zapraskal konár a čoskoro jej čiernu siluetu pohltila tma.

*

Josefine si v ostrom svetle reflektorov prezerala drobnú stehennú kosť z detskej rakvy. Na bielu celtovinu hlasno bubnoval dážď a v pozadí sa ozývalo nízkofrekvenčné vrčanie generátora, ktorý s námahou vyrábal elektrinu do dvoch výkonných reflektorov.
Josefine potom kosť vzala do kontajnera, ktorý pripomínal obrovskú modrú kocku lega a slúžil ako dočasné pracovisko. Pustila vodu a kosť starostlivo poumývala v hlbokom oceľovom umývadle. V južných krajinách stačilo kosti oprášiť mäkkým štetcom, ale v Dánsku bola hlina mokrá a vyžadovala si zložitejšie metódy. Jedna strana rakvy bola rozpadnutá a cez dieru sa do nej nasypala hlina. Zvyšok však ostal zachovaný. Josefine položila kosť na vyleštený oceľový stôl, pričom si nevšímala intenzívne škvŕkanie v bruchu. Zosnímala ju mobilným röntgenom a sústredene hľadela na menšiu obrazovku, na ktorej sa zobrazovali čiernobiele tiene pripomínajúce zjazvenú mesačnú krajinu. Kosť bola od hliny sfarbená do hneda a vôbec nesmrdela, keďže zub času ju dôkladne očistil. Všade po okolí sa však šíril zápach kompostovej zeminy.
Josefine kosť opatrne položila na jemné sito natiahnuté v drevenom ráme, kde sa mala sušiť nasledujúcich dvadsaťštyri hodín.
Vonku sa strhol silný vietor a lomcoval kontajnerom. Z diaľky k nej doliehal krik detí, ktorý bol taký hlasný, ako keby sa nachádzali priamo na cintoríne.
Josefine na chvíľu prestala pracovať a pozrela sa na hodinky. Bolo pol ôsmej večer.
Povzdychla si, stiahla si latexové rukavice a pretrela si tvár. Rozhodla sa na ten deň skončiť. Tenkou fixkou napísala na štítok referenčné číslo a nalepila ho na poličku, kde sa nachádzal zvyšok detských kostí. Umyla si ruky v miniatúrnom umývadle a pozrela sa na seba do rozbitého zrkadla. Mala malú lebku, výrazné lícne kosti a trochu predsunutú sánku. Kučeravé pramienky vlasov, ktoré jej vypadli zo zapleteného vrkoča, si zastrčila za uši a začala vypínať prístroje a zhasínať reflektory.
Vtom začula známe kroky a krátko nato zazrela vo dverách hranatú tvár hrobára Svenda. Josefine ho musela zháňať až v Dragøre, pretože stáli zamestnanci cintorína Assistens odmietali presúvať tisíc kostier. Svend si posunul zelenú poľovnícku čiapku nad výrazné obočie. Jeho ruky pôsobili na dlhom chudom tele nepomerne silnejšie.

Milan Buno, knižný publicista