Piata žena je matka. Matka ženy, ktorá vzala spravodlivosť do vlastných rúk. Ako by predsa mohla tolerovať mužom všetky tie nechutné a slabošské činy?! Nemohla a nik iný sa o ich skutky nezaujíma. Dokonca aj vražda vlastnej matky v Alžírsku je z politického hľadiska zakamuflovaná a nepriznaná.

 

Do akej miery môže človek vziať spravodlivosť do vlastných rúk, so zločinom zaobchádzať podľa zákonov ulice. Kto rozhoduje o napadnutí, dolapení, dobití a uväznení? Policajný zbor, právnicky systém, prokurátor, áno, rozhoduje o tom ľudský faktor, ale nie zákon ulice. Nik nemá právo napadnúť človeka na ulici, v obchode, pri akejkoľvek činnosti. Môže zločin či trestný čin nahlásiť, oznámiť svoje sťažnosti príslušným úradom, ale nejednať na vlastnú päsť. Pretože to môže skončiť veľmi zle, kedy nevinný človek so slabým zrakom a zlomeným srdcom, po rozchode so svojou partnerkou, stratí prehľad, kde sa v nočných uliciach so svojím autom nachádza, opýta sa na cestu neznámeho človeka… A prebudí sa v nemocnici s ťažkými zraneniami. Nepochopený. Považovali ho za zlodeja. Tí ktorí vzali spravodlivosť do vlastných rúk napadli nevinného človeka, ktorý iba v noci zablúdil, pretože zo zdravotných dôvodov nemôže šoférovať v noci bez špeciálnych dioptrických okuliarov, a to urobiť musel, nakoľko ho partnerka z bytu vyhodila.

 

Alebo traja zavraždení muži, zavraždení strašným spôsobom! Jeden napichnutý na koly v priekope, druhý vyhladovaný a uviazaný o strom – zaškrtený holými rukami, či tretí utopený v jazere. Všetci títo muži, však, spáchali ešte horšie skutky. Vztiahli ruku na osobu nežného pohlavia, na svoju vlastnú partnerku, na ženu, ktorá v zásade nič nevyviedla, ale dovolila si byť slabá. A neuhnúť. Poddať sa pästiam. Upadnúť do apatie a klamstva. Klamať sebe i okoliu. Aj napriek všetkým okolnostiam…

 

Mala na to právo? Zabíjať? Vraždiť? Násilnícky sa správať? Áno, hovoríme tu o žene, o nežnom pohlaví, avšak po nehe v tomto prípade nie je ani náznaku. Detstvo. Ťažké detstvo. Strašné spomienky… všade krv… krik… smrť… nenarodené dieťa… Všetko toto ovplyvnilo a podnietilo mladú, fyzicky zdatnú Ivonu Anderovú k odsúdenia hodným činom. Pretože nemala právo vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Áno, je kruté, že muži, ktorí týrajú svoje ženy, za svoje hriechy nepykajú vo väzeniach, či iných zariadeniach pre násilníkov. Nikomu, však, táto skutočnosť nedáva právo vziať inému človeku život. Božie mlyny melú pomaly, ale isto a na každého raz príde rad. S každým sa osud vysporiada spravodlivo. Vesmír neželanú bunku odstráni, možno nie hneď, veď predsa poskytne šancu na polepšenie. Trest niekedy nemusí byť fyzický, trest môže prísť v podobe choroby, samoty, nešťastia, náhod, ktoré nebudú priať šťastnému koncu. Pretože život je ako križovatka, ktorá sa ako konáre stromov rozvetvuje do rôznych smerov a iba na nás jednotlivcoch je, akým smerom sa vydáme a čo nás tam čaká je rôzne, pretože aj konáre stromov sú rôzne. Niekedy sa zlomia v najslabšom článku pod záťažou, inokedy nepovolia ani pod najsilnejším tlakom. Niekedy rodia kopu plodov a kvitnú krásnymi kvetmi, inokedy hnijú, schnú a sú požierané škodcami. Vydajme sa preto cestou, ktorá je nášmu srdcu najbližšia. Počúvať srdce sa naozaj vyplatí, to nikdy nezavádza. A čo nás na križovatkách života čaká je prekvapením.

 

Nebyť pomstychtivej, nebezpečnej ženy, ktorá “je dosť vysoká, mohla mať aj meter osemdesiat. Tmavé, rovné, polodlhé vlasy, modré oči, špicatý nos a úzke pery. Veľká, no nie tučná. Stredne veľké poprsie. Sila úderu svedčí o tom, že je fyzicky zdatná. Zrejme posilňuje.” Nebyť jej pudu, ktorý je poháňaný krivdou a zadosťučinením, policajtka Ann-Britt by nebola vážne zranená. “Ann-Britt trhlo a zvalila sa na zem. Bolo to, akoby niekto prebodol jeho samého. Chvíľu bezmocne zízal na jej bezvládne telo. Keď sa hodil na kolená, všimol si, že predná strana jej bundy nasiakla krvou. Ann-Britt bola bledá a upierala naňho prestrašené oči.”

 

Man’s capacity for justice makes democracy possible, but man’s inclination to injustice makes democracy necessary.

 

Ľudská schopnosť pre spravodlivosť umožňuje demokraciu, ale ľudský sklon k nespravodlivosti robí demokraciu nevyhnutnou.

 

Reinhold Niebuhr

 

Recenzovala Martinka Javorková, Mojeknihy.com