O napätie, mráz na chrbte a strach na koži v podobe zimomriavok tu núdza nebude. Tým, že autor dlho neotáľal a namiesto počiatočných opisov hneď rozbehol dej, vás kniha akoby vtiahne do seba a nepustí, kým sa nedopracujete k poslednej stránke.

 

V roku 1972 sa malý chlapec Jens Davidsson snažil objaviť veľký svet. Podľa neho sa ukrýval za múrom, ktorý sa nikdy neodvážil preliezť. V ten večer nabral silu a vydal sa spoznávať nepoznané. Bola to však osudová chyba, pretože to bolo posledné rozhodnutie, ktoré urobil. Vo veľkom svete stretol chlapíka Nilsa Kanta. A tam sa prvá kapitola končí, s Jensom sa už čitateľ viac nestretne a ostáva mu len hádať, čo sa chlapcovi vlastne stalo.

 

„Odrazu už nevidel múr ani lúku, za sebou mal len trávu a borievčie. Okolité kríky sa nehýbali, a hoci vedel, že nežijú – teda nie tak ako on –, predsa len sa mu videli hrozivo veľké. Obklopovali ho nemé temné postavy, ba keď sa nepozeral, možno sa k nemu aj približovali. Zvrtol sa a uvidel ďalšie kríky. Ďalšie borievčie a hmlu. Teraz už netušil, ktorým smerom leží jeho dom, no strach zo samoty ho poháňal dopredu.“

 

Postupom času zisťujeme, že okolo Nilsa Kanta sa točí mnoho otáznikov. Je niekoľkonásobným vrahom na úteku a v čase, keď Jens zmizol, mal byť už dávno mŕtvy. Júlia Davidssonová, Jensova matka, sa ani po niekoľkých rokoch nevie zmieriť s tým, že smrť jej syna stále nie je objasnená. Keď jej otec Gerlof dostane poštou Jensovu topánku, vracia sa do mesta, kde sa celé nešťastie stalo, a snaží sa dopracovať k pravde.

 

Je teda možné, že počuť ozveny mŕtvych? Ako inak si to vysvetliť? Aj tieto otázky si budete klásť, keď sa do príbehu ponoríte. Mystická atmosféra ponurého ostrova Oland, tajomné okolnosti a pribúdajúce postavy vám len dopomôžu k tomu, aby ste celú drámu prežívali naplno. Autor si zvolil dynamické tempo a stavil hlavne na dialógy, vďaka čomu budete mať pocit, že dej ani na chvíľku nezastane. Tiež sa snažil o nenútenú psychologizáciu postáv, čím celá kniha nadobúda dôveryhodnejší a „priateľskejší“ nádych.

 

„Nakoniec odbalil aj poslednú vrstvu papiera a Júlia videla, čo sa pod ňou skrýva. Topánka ležala v priesvitnom plastovom vrecku, z ktorého nevládala spustiť zrak. Nesmiem plakať, povedala si, je to len topánka. Potom však cítila, ako ju pália oči, a zažmurkala, aby zadržala slzy.“

 

V príbehu a v spleti postáv sa dá pomerne rýchlo zorientovať, čo v severských kriminálkach často nebýva zvykom. Kapitoly zo súčasnosti opisujúce Júliino a Gerlofovo pátranie sú občas vystriedané pasážami z minulosti, kde sa nám postava Nilsa Kanta čoraz viac odkrýva. Pomaly tak dostanete odpovede na otázky, ktoré vám po celý čas blúdia hlavou. A to, že by ste takýto záver nikdy nečakali, snáď hovoriť ani nemusím...

 

Johan Theorin vo svojej knihe dokázal vyvážiť všetky prvky, ktoré dobrá kriminálka potrebuje a navyše k tomu pridal veľkú dávku originality. Stane sa aj vaším obľúbeným autorom?