Komisár Joona Linna dostane v krátkom časovom intervale hlásenie o dvoch úmrtiach. Udiali sa na rozličných miestach a obete boli odlišného spoločenského postavenia, no napriek tomu je medzi nimi istá súvislosť - krúži okolo nich veľa otáznikov.

Carla Palmcronu nájdu obeseného vo svojom byte, v miestnosti, kde nie je žiadny nábytok. Ako sa mu teda podarilo obesiť sa? Pomohol mu pri tom niekto? Len devätnásťročná mladá žena Viola Fernandezová je o niekoľko hodín neskôr nájdená na palube jachty. Príčinou jej smrti je utopenie, pľúca má plné vody, no jej šaty sú suché. Ako to je možné, že sa utopila na lodi, ktorá nemá žiadnu závadu?

„Cez vysoké okná prenikalo teplé slnečné svetlo. Carl Palmcrona visel uprostred obrovskej miestnosti. Na sebe mal svetlý oblek, plášť a poltopánky. Okolo bledej tváre mu poletovali muchy, sadali do kútikov očí a úst, kládli drobné žlté vajíčka a krúžili aj okolo mláčky moču a elegantného kufríka na dlážke. Tenká šnúra na bielizeň sa hlboko zarezala do Palmcronovho krku.“

Na prvý pohľad medzi dvoma mŕtvymi nie je žiadna súvislosť. No je to naozaj tak? Zatiaľ čo Joona preveruje okolnosti oboch prípadov, ani len netuší, že v lesoch neďaleko od opustenej lode, kde našli Violu, ide o život ďalším dvom ľuďom. Jej sestra Penelopa Fernandezová s priateľom Bjornom utekajú pred niekým, kto sa pokúša siahnuť na život aj im.

Originálny a pútavý názov, obálka s ilustráciou, z ktorej mrazí a stobodový námet. A... to je asi všetko. Musím nemilosrdne napísať, že predchádzajúca kniha od Larsa Keplera Hypnotizér bola oveľa lepšia. Prvé kapitoly boli úžasné, slová som priam hltala, len aby som sa dozvedela viac. Potom nastal akýsi útlm, a až po druhú tretinu knihy som sa musela do čítania nútiť. Opäť sa objavila fáza, kedy sa dej celkom dobre rozbehol, no netrvala dlho a bola vystriedaná trochu prehnanými pasážami z vyšetrovania. Koniec bol takisto rozťahaný – priveľa drámy, ktorá vôbec nebola potrebná a miestami spôsobovala, že som si pripadala ako v americkom filme. Na môj vkus to autori prehnali so strieľačkami a počtom zranených. Námet by sa dal spracovať úplne inak, jemnejšie a oveľa inteligentnejšie.

Naproti tomu však oceňujem pekne vypracovanú postavu Joona Linnu. Pri vyšetrovaní musí niekoľkokrát preraziť múr vlastnou hlavou. Jeho nápadom sprvoti nik neverí a on to berie ako výzvu, aby ostatným v tíme dokázal, že nie je na omyle. Je to bezpochyby jedna z postáv, ktorú si budem pamätať ešte pekne dlho.

„Viem, že je to on,“ prerušil ho Joona.
„...rečičky, že Joona je o niečom presvedčený,“ dokončil vetu Carlos.
„Potrebujeme právomoci a prostriedky, aby sme Raphaela Guidiho mohli obviniť z porušenia švédskych a medzinárodných zákonov,“ tvrdohlavo nástojil na svojom Joona.
„Bez dôkazov to nepôjde,“ odvetil Carlos.
„Nájdeme ich,“ zaťal sa Joona.

V prípade, že ste boli predošlou knihou očarení tak ako ja, vyskúšajte aj Zmluvu podľa Paganiniho. Každá kniha by mala dostať šancu a byť prečítaná. Možno vám rozsiahle dialógy, viaceré dejové línie a akčnosť budú po chuti. Pre mňa je však Zmluva podľa Paganiniho len priemernou knihou, ku ktorej sa už viac nehodlám vrátiť.

Martina Melišková, citaj.to