Severská detektívka žne úspechy po celom svete, a tak niet divu, že sa v stále väčšej miere presadzuje aj u nás. A to je dobre! Veď milovníci tohto žánru už dlho vedia, že Severania majú akoby prirodzený talent na temné, zádumčivé trilery, z ktorých priam tryská atmosféra chladných škandinávskych nocí, kde uprostred depresie a tmy ľuďom nenapadá nič lepšie, než vraždiť sa originálnym spôsobom a následne sa nechať naháňať melancholickým, málovravným a mierne maniodepresívnym komisárom.

A presne s takým sme sa minulý rok zoznámili aj v prvotine Hypnotizér manželskej dvojice vystupujúcej pod pseudonymom Lars Kepler. Ich dvorný detektív sa volá Joona Linna, a aj keď Hypnotizér nebol práve ohňostrojom skvelých deduktívnych schopností a majstrovskej prehliadky najnovších policajných metód, ako napínavý triler priam filmového strihu fungoval výborne.

Nebudem chodiť dlho okolo horúcej kaše. Druhé dobrodružstvo Joona Linnu je v každom smere oveľa lepšie! Tak ako v prípade Larssonovho pokračovania Millennia, aj Keplerovci úplne rezignovali na stavbu klasickej detektívky a stavili na trilerové poňatie, kedy je dôležitejšia poriadna dávka adrenalínu, ako mravčia práca forenzných vedcov.

Už po pár stranách máme za sebou podozrivú samovraždu, jednu očividnú vraždu v balíčku s profesionálnym zabijakom, z ktorého by bol aj Leon nervózny a do toho zisťujeme, že v Hypnotizérovi sme sa dozvedeli tak veľa o vedľajších postavách, že o hlavnom hrdinovi vlastne nič nevieme. Ani to, že je odborníkom na boj zblízka. Napriek tomu to nie je žiadny superman. Má svoje starosti, len málo radosti a jeho najvernejším kamarátom je krabička liekov, ktoré ho majú zachrániť pred paralyzujúcimi bolesťami.

Dej naberá na spáde, autori ďalej zvyšujú jeho dynamičnosť častým striedaním postáv. Rovnako hojne sa vracajú v čase, aby mohli opísať tie isté udalosti z iného uhľa pohľadu. Tak ako pri prvej knihe, ani teraz nie je isté, či sa snažia vyvolať filmový efekt kvôli gradácii napätia, alebo naozaj rátajú s filmovým scenárom. Na tom však nezáleží. Isté je, že to funguje výborne a ak vypnete mozog a nedáte sa rušiť miernymi logickými lapsusmi, ktoré už ku Keplerovcom snáď patria, tak si užijete adrenalínovú jazdu, aká tu už dlho nebola. Ak však máte skôr chuť na klasickú detektívku, rozhliadnite sa iným smerom. Napríklad na taký Johan Theorin by vám mohol sadnúť viac.

Verdikt:
Autorský pár sa vyhol prakticky všetkým chybám svojej prvotiny a naservíroval nám román, ktorý sa na detektívku iba hrá. V skutočnosti je to poriadny triler, v ktorom ide skôr o hru nervov než skutočné vyšetrovanie. Zabudnite na mravenčiu detektívu prácu, daktyloskopiu a analýzu DNA, Paganiniho zmluva je čistokrvný severský triler, ktorému k dokonalosti chýba len doladiť pár drobností, na ktorých však záleží len takému “šťouralovi” ako som ja.

Juraj Šlesar
jún 2011, blog.martinus.sk