Prvá kniha mohla byť náhoda. Keď vyšiel Posledný pútnik, Gard Sveen za ňu síce dostal prestížnu Rivertonovu cenu, aj Sklenený kľúč pre najlepšiu škandinávsku detektívku roka, no mohla to byť prvá a jediná lastovička. Nebola.

Obidve ceny za jedinú knihu dostal v minulosti iba Jo Nesbo a zdá sa, že Gard Sveen ide v jeho úspešných stopách. Poradca nórskeho ministerstva obrany napísal aj druhú knihu plánovanej série s názvom Peklo je otvorené. A opäť dokázal, že rúbe poriadne vysoko.
Už teraz sa tešíme na tretí román série Rozbúrená krv, ktorý vyjde v máji 2017.

Umrela. Umrela mu priamo pred očami. A všetko, čo mali, bol dvadsaťsekundový záber muža, ktorému nebolo vidno do tváre. Zakrývala mu ju šiltovka. A pokojne to mohol byť len muž kráčajúci domov, aj keď nie celkom bez viny, no určite nie vrah...

Tommy Bergmann prichádza na miesto činu v osloskom byte, kde objavili zmasakrovanú mladú prostitútku. Zranenia, ktoré dievča utŕžilo, sa znepokojivo podobajú na spôsob, akým svoje obete v minulosti doriadil učiteľ Anders Rask. Ten sa k vraždám priznal a už roky sedí izolovaný na uzavretom oddelení psychiatrickej nemocnice.

Matka jednej zo zavraždených je presvedčená, že bývalého učiteľa odsúdili nespravodlivo. Je to všetko len chorá fantázia, alebo sa Raskovi podarilo všetkých oklamať a nevraždil sám?

Pri pátraní po pravde zablúdi Tommy Bergmann s kolegyňou Susanne Bechovou do najtemnejších labyrintov ľudskej duše, dostanú sa do pekla... ktoré sa otvorilo.

„Je len otázka času, kto ho zabije. Záleží, kto dorazí ako prvý...“

Tentoraz Sveen nejde tak hlboko do histórie, no lákajú ho hĺbky ľudskej duše a peklo v nás. Vynikajúco opísané situácie z psychiatrického ústavu, skvelé pohľady do mysle vyšinutých zločincov. A detektív, ktorého si zamilujete.
To je novinka Peklo je otvorené.
Gard Sveen opäť dokázal, že vie perfektne opísať tie najtemnejšie zákutia šialenstva.

"Máloktorý kriminálny román zavádza čitateľa natoľko presvedčivo do hĺbok ľudského šialenstva."
Romerikes Blad

Najobludnejší násilníci a vrahovia, jeden psychotickejší a schizoidnejší ako druhý, dostávali listy od ľudí, ktorí ich neznášali a vyhrážali sa im zabitím, no aj od žien, ktoré by pre nich spravili čokoľvek.
Ženy im posielali svoje adresy a telefónne čísla. Pre mnohých by to mohlo byť priveľké pokušenie či nutkanie – ak to tak možno nazvať, keby sa dostali von. Obdivovateľky sa podpisovali pod vlastný rozsu­dok smrti bez toho, aby si to uvedomovali. Na druhej strane väčšina pacientov na stráženom oddelení nebude mať nikdy šancu spáchať na týchto ženách zločiny, o akých snívali. Jednoducho boli na to prichorí, dožijú svoje životy tu, za ostnatým drôtom.