V roku 1914 vypukla veľká vojna, ktorá mnohé zmenila. Po uzavretí mieru v roku 1918 riešili víťazné veľmoci nové usporiadanie Európy a aj sveta. Nemecko sa krčilo pri zemi bez rozhodovacieho vplyvu na tieto výrazné geopolitické zmeny a Rusko malo plné ruky práce so zvládnutím domácej boľševickej revolúcie a občianskej vojny.

 

V tomto virvare si mnohé malé národy a krajiny bez výrazného politického vplyvu uvedomili, že práve toto prevratné obdobie je aj ich príležitosťou. V úzkom kruhu víťazných veľmocí sa veľkým sympatiám tešilo aj neutrálne Nórsko, ktoré priaznivú situáciu využilo vo svoj prospech a na parížskych mierových rokovaniach získalo pod svoju správu súostrovie Špicbergy (Svalbard).

 

Tzv. Svalbardská zmluva z roku 1920 sa však okamžite stala jablkom sváru nórsko-sovietskych vzťahov, a to aj napriek tomu, že Svalbard musel podľa medzinárodnej zmluvy zostať demilitarizovaný, pričom nerastné bohatstvo na ostrovoch mohli ťažiť tak Nóri, ako aj Rusi. Sovietsku animozitu však vyvolávala hlavne nórska suverenita na Špicbergoch, v ktorej aj súčasné Rusko vidí jednu z prekážok v jeho expanzii v arktickej oblasti.

 

Na týchto historicko-politických faktoch sa určite dá vystavať mnoho fiktívnych príbehov. O jeden sa pokúsil vo svojom románovom debute nórsky autor Per Arne Totland, ktorý pracuje ako konzultant na voľnej nohe, ale má za sebou aj skúsenosť reportéra a vysokopostaveného manažéra v obchodnej spoločnosti zaoberajúcej sa výrobou výbušnín pre civilné využitie.

 

Vo svojej románovej fikcii si za hlavný motív vybral aj súčasné reálne snahy Ruska o ovládnutie severných polárnych teritórií, pričom v západnej Arktíde tieto snahy brzdia práve Nóri. Keďže Nórsko je aj členom NATO, každá ruská vojenská prítomnosť v blízkosti jeho suverénneho územia spúšťa alarmy celej Severoatlantickej aliancie. Súčasné Rusko však ukazuje, že na dosahovanie svojich cieľov dokáže používať aj iné taktiky, ktorých korene siahajú ešte do jeho sovietskej minulosti.

 

 

Minulosť

 

Román O sto rokov bude všetko zabudnuté sa tiež opiera o minulosť. V prvej polovici knihy totižto autor rozvíja fiktívny príbeh o tajnej dohode medzi Nórskom a ZSSR z roku 1924, v ktorej vraj Sovieti prinútili nórsku vládu vzdať sa po sto rokoch od podpísania tzv. Svalbardskej zmluvy Špicbergov, a to v prospech ZSSR.

 

K tomuto nátlaku došlo na základe kompromitujúcich materiálov týkajúcich sa vysokopostaveného nórskeho štátneho úradníka, ktorý sa stal obeťou sovietskeho komplotu. Nóri v snahe ochrániť vlastné záujmy súhlasili, no zároveň sa nevzdali snahy zničiť sovietsky exemplár tajnej dohody. Na stránkach knihy sa tak rozohráva špionážna hra o získanie tohto dokumentu, pričom v druhej polovici románu sa čitateľ dostáva až do súčasnosti.

 

Súčasnosť

 

Svet sa síce zmenil, ale záujmy bývalého ZSSR, dnes reprezentované nástupníckym Ruskom, pretrvali. Z útrob minulosti sa vynorí aj tajná dohoda, ktorá sa stane hlavným prameňom komplexnej ruskej operácie, s viditeľnými znakmi tzv. hybridnej vojny. Tá samozrejme nemá všetky atribúty nedávneho ukrajinského scenára, no autor ho v niektorých miestach používa ako názornú paralelu.

 

Súčasťou tejto propagandisticko-spravodajskej akcie sú samozrejme rôzne konšpiračné hry a umelo vyvolávané incidenty, ktoré inak verne ilustrujú aj mnohé z toho, čomu sme za ostatný čas vystavovaní prostredníctvom tzv. prokremeľských konšpiračných webov a médií. Možno aj preto sú niektoré pasáže deja predvídateľné, čo však nemusí byť vnímané ako slabina románu, nakoľko sa nejedná o detektívku alebo kriminálny žáner.

 

Ľudia

 

Ak sme však pri slabších stránkach knihy, tak pre mňa osobne je to miestami patetická atmosféra poukazujúca na konflikt medzi povinnosťou (lojalitou voči štátu) a emóciami, ktorý sa prejavuje najmä v romantizujúcej linke mileneckého vzťahu muža (Rusa) a ženy (Nórky). Samozrejme zároveň chápem, že ak má byť špionážny politický thriller bestsellerom, autor sa takémuto klišé nemôže vyhnúť, tobôž ak chce príbeh osídliť aj obyčajnými ľudskými hrdinami.

 

Mnohé postavy tohto románu majú však na druhej strane veľmi silný základ, prameniaci v ich historickom ukotvení v storočných dejinách Európy. Do deja tak vstupujú Lenin, Fritz Wedel Jarlsberg, Winter Jakhelln, Stalin, Kollontajová, Čičerin, Quisling, Dzeržinskij a v neposlednom rade aj muž nápadne podobný Putinovi.

 

Nehistorické postavy sa inak veľmi realisticky preplietajú pomedzi historické udalosti a celkom uveriteľne premosťujú dve časové roviny románu. Napriek storočnej dejovej línii príbeh pôsobí veľmi kompaktne a číta sa v podstate jedným dychom.