„Ja som hrozba, zvrátenosť, nebezpečenstvo, bež preč, zachráň sa“. Nerozoznať predátora pod natrénovaným mimikry je preto ospravedlniteľné. Neodpustiteľné je, ak sa dovtípime, ale odmietame vzdorovať, z hanby, strachu alebo úplne najhoršie, z ľahostajnosti.

Sú ľudia, ktorých chceme prirodzene chrániť, najmä deti a z detí v prvom rade deti nášho druhu, našej farby pleti, nášho okolia. Osudy malých a zanedbaných neznámych nás do tej miery nezaujímajú. Ak by sa nešťastie stalo plavovlasému chlapčekovi zo susedstva, preplakali by sme noci, pálili sviečky a nosili medvedíky k plotu. Ak by našli skaličené telo malého obyvateľa špinavej osady alebo imigranta zo vzdialenej krajiny, vybavili by sme to slovami strašné, také čosi a fuj a prešli na ďalšiu aktuálnu správu. Toto je náš vzorec, košeľa bližšia ako kabát a presne toto využíva zviera odtrhnuté z reťaze svedomia. Vyberá si obete spomedzi detí, na ktorých nikomu nezáleží. Neznáme príde, neznáme zomrie, nikomu nestihlo prirásť k srdcu, nikomu preto nechýba. To je pre dravca bezpečná zóna. Pokiaľ z nej nevystúpi, je nepolapiteľný.

Zločinom nie je len brutálna vražda. Je ním aj zneužívanie bezmocných, ktorí sú vydaní na milosť a nemilosť, ktorí potrebujú lásku, rodičovskú lásku, nie zvrátenú náklonnosť, ktorá ich poznačí na celý zvyšok ich pozemských dní. Zo zneužívaného dieťaťa bude poškodený jedinec, to je isté. Bude utiahnutou obeťou, bude si vyberať partnerov podľa vzoru svojho primárneho trýzniteľa alebo sa samo stane predátorom, lovcom, aby vykonalo symbolickú pomstu na zástupných obetiach? Bude toto reťazenie násilia a zvrátenosti pokračovať stále ďalej?

Od témy pedofílie som sa vždy odvracala, vždy som k nej mala jednoznačné stanovisko, že niet ospravedlnenia. Napriek tomu prináša kniha niečo, čo považujem pre seba samu za užitočné. Prináša pochopenie toho, ako sa celý ten proces spúšťa a prináša pohľad zvnútra hlavy obete, ale aj páchateľa. Ak ma teda autori dokázali udržať pri téme, ktorú nemám rada, znamená to len jedno, píšu veľmi dobre.

V knihe jednoznačne dominujú ženy. Za mimoriadne osvieženie považujem, že kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová je žena priemerných vlastností. Nie je to obvyklý škandinávsky mierne spustnutý notorik, ktorý za sebou ťahá káru plnú tieňov minulosti. Plnokrvná žena so svojimi problémami, ale zdravá, športovkyňa, triezva a usporiadaná. Niečo nevídané.

Komplikovaná je postava je postava Sofie Zetterlundovej, psychologičky, ktorá sa zaoberá aj kriminálnymi prípadmi, ale aj prípadmi detských vojakov z afrických krajín. Jej osudy a pacienti ju stále viac zbližujú s komisárkou.

Treťou a najzáhadnejšou dámou je Victoria Bergmanová, pacientka Sofie, žena, ktorá ako dieťa prešla intenzívnym zneužívaním zo strany otca, za útrpného prizerania sa zmanipulovanej a týranej matky. Táto traumami ťažko poznačená žena trpí disociatívnou poruchou identity. To, že jej dušu v detstve rozbili, spôsobilo, že je v dospelosti zložená z mnohých črepov, z ktorých jeden nevie o druhom alebo len niečo tuší. Sofiinou úlohou je túto mozaiku znovu poskladať do zrozumiteľného celku.

V príbehu od začiatku neustále pribúdajú mŕtvi chlapci a mŕtvi muži. Keď zhruba v tretine deja chytíme prvú stopu, rozbehneme sa po stránkach knihy nezadržateľne vpred, ako poľovnícky pes, v snahe dozvedieť sa čím skôr riešenie. Posledné strany nás schladia ako studená sprcha, ocitneme sa napichnutí na háčikoch zvedavosti, ale bez odpovedí a zrazu zistíme, že sme veľmi ďaleko od riešenia a od pravdy. Havranie dievča je totiž len prvý diel trilógie. Niečo mi hovorí, že to, čo sa udialo v prvej časti, zďaleka nebolo to najhoršie.

Verdikt: silná, pútavo písaná kniha, ktorá dá veľa podnetov na premýšľanie o komplikovanosti ľudskej duše.

Beáta Beregrad Grünmannová, sietovka.sk