Za taký rok sa stihne toho dosť a určite niečo podobné postretlo aj autora románu, Samuela Bjørka, ktorý medzitým stihol vydať jeho pokračovanie a slovenskí priaznivci severskej krimi mali česť stretnúť sa s ním osobne na minuloročnej Bibliotéke. Nie je ľahké písať o knihe, ktorú ste čítali pred vyše rokom, ale kniha Cestujem sama vo mne rezonovala ešte istý čas po prečítaní, preto to až také ťažké vari nebude.

Policajná vyšetrovateľka Mia Krügerová sa viní za smť svojej sestry Sigrid, ktorá sa predávkovala heroínom. Presne po desiatich rokoch sestrinej smrti plánuje vlastnú samovraždu, aby už navždy zostala so svojou nerozlučnou sestrou, dvojčaťom. Holger Munch, bývalý spolupracovník, ju navštívi s cieľom ukázať jej spis dôležitého prípadu, ktorý nedáva spávať viacerým policajtom. Po niekoľkých hodinách štúdia spisu Mia so stopercentnou istotou vyhlási, že majú do činenia so sériovým vrahom. A tak Holger Miu presvedčí, aby sa stala členkou jeho vyšetrovacieho tímu. Stretnutie so sestrou Mia dočasne odkladá...

Autor načrtáva viacero príbehov hlavných aj vedľajších postáv. Rozprávač sa však nemení a v popredí zostávajú hlavné postavy vyšetrovateľov Holgera a Mie. Každá kapitola však približuje inú postavu príbehu a táto zmena uhlu pohľadu, môže byť pre čitateľ mätúca. Zmena perspektívy je dosť častá a čitateľ nie je vždy pripravený odhaliť, akú úlohu postava v príbehu zohráva. Tento sofistikovaný prístup autora mi však neprekážal, naopak, ešte viac ma pobádal k tomu, aby som jednotlivé postavy dešifrovala sama. Autorov štýl však môže byť náročnejší aj zo stránky opisu charakteristiky jednotlivých postáv. Uplatňuje totiž sugestívny psychologický ponor do postavy, nevynímajúc jej záporné vlastnosti. Vyšetrovateľov predstavuje ako bežných ľudí s chybami či starosťami a zbytočne ich neheroizuje. Veď Holger a Mia sú často naložení v liehu či bdelí na tabletkách a množstve kávy, a aj keď to ich zdraviu neprospieva, vyriešeniu prípadu zrejme áno. Aj Nesbøvmu H. Holemu to priamo úmerne s pribúdajúcim alkoholom lepšie myslí. Zostáva nám iba dúfať, že autori sa neinšpirovali realitou.

Inak sa autorov štýl vyznačuje istou dávkou triezvosti a tým nemám na mysli, že autor nebol celkom pri zmysloch pri písaní románu. Nie, teraz už vážne, vtipy nabok. Triezvym štýlom som chcela povedať, že rozprávač jednak zobrazuje chyby postáv, no zároveň nevnucuje nikomu svoj názor, ktorý zostáva skrytý. Taktiež nesúcití s obeťami či vyšetrovateľmi a strohosť, ba až chladnokrvnosť sa, vyznačuje aj pri opisoch miest činu. Za výborný konštrukčný ťah považujem, že rozprávač predstavuje staronový policajný tím z pohľadu nového kolegu. Čitateľ sa tak akoby stáva súčasťou vyšetrovacieho tímu.

Autor umne narába s desivou predstavou vraha, ktorý je nedostihnuteľný, vždy o krok vpredu pred policajtmi a o vlas im uniká, ktorý sa vyžíva v publicite, pretože mu dodáva absolútnu silu moci.

Dosť rušivým dojmom na mňa pôsobila nezhoda v názvoch prekladu jednej knihy, ktorá sa v knihe spomína. Na jednom mieste sa spomína ako Prelet nad kukučím hniezdom na druhom ako Bol som dlho preč. Ja viem, že je to jedna kniha v dvoch vydaniach (2006, 1981) vydaná pod inými názvami, no prekladatelia by sa mali dohodnúť, ktorú verziu názvu budú v románe používať. Túto chybu pripisujem tomu, že román prekladali dvaja prekladatelia a tiež chvatnému prekladu, ktorý mal tento „brilantný nórsky triler“ (ako sa uvádza na obálke knihy), čo najskôr dostať na pulty kníhkupectiev.

Aj keď nie vždy obálka knihy hovorí pravdu, v prípade tohto detektívneho románu ju naozaj tvrdí. Táto kriminálka je skutočne brilantná, a to po viacerých stránkach. Bjork sa vám svojím štýlom dostane pod kožu, že nebudete schopní pustiť knihu z rúk. Jeho brilantnosť si však vyžaduje úplnú sústredenosť čitateľa.

Pre Booksite.sk recenzovala Kristína Gabrišová