Nemý svedok patrí medzi najlepšie detektívky, aké v poslednom čase vyšli. Opäť je to starý dobrý Sebastian Bergman, ako sme si ho obľúbili v prvých troch knihách. A stále má veľkú slabosť na ženy. A nechýbajú ani šéf Torkel, Sebastianova dcéra Vanja, či pracant Billy. Do úzadia trošku ustúpila Ursula, ktorú v minulej časti postrelili.

Možno nie je vždy bezpečné mať krásny dom uprostred idylickej prírody ďaleko od ľudí, v akom býva rodina Carlstenovcov.
Sú Veľkonočné sviatky a pri vchodových dverách im zazvoní muž.
V ruke má brokovnicu a v hlave jediný cieľ: všetkých zlikvidovať. Matku, otca aj dve malé deti. Brutálne ich vyvraždí...
Ale prečo? Čím sa previnili? Azda tým, že sa zasadzovali za lepšie životné prostredie?

Nikto nič nevidel ani nepočul a vrah akoby sa pod zem prepadol. Našiel sa iba jediný odtlačok topánky. Patrí však skutočne vrahovi?
Začína sa nová severská detektívka Nemý svedok od dvojice Hans Rosenfeldt a Michael Hjorth. Je to 4.kniha v sérii s policajným psychológom Sebastianom Bergmanom.

Ten sa okamžite vloží do prípadu aj spolu s kolegami z Riksmordu. Pri vyšetrovaní vyjde najavo, že predsa len existuje očitý svedok tejto brutálnej vraždy. Malé dievča. No ani po ňom niet stopy...
Tím sa ocitá pod čoraz väčším tlakom. Sebastian si je vedomý, že musí svedka vystopovať, skôr než bude neskoro. Nie je totiž sám, kto ho hľadá. Poľuje naňho aj vrah, ktorý je odhodlaný dokončiť, čo začal.

Pozrite si mrazivý TRAILER:

Autori znova vystavali napínavý a premyslený príbeh s dokonalou zápletkou. A ich silná stránka je v tom, ako ho dokážu napasovať na hlavné postavy, takže dostanete komplexný príbeh, ktorý nenudí. Popri detektívnej práci vystupujú na povrch rodinné nezhody, čistia sa vzájomné vzťahy a dochádza k priateľským stretnutiam. Každý má svoje miesto v príbehu, takže rýchlo sa doň ponoríte a nedokážete knihu len tak odložiť.

HLASUJTE 
za TOP severské krimi a TOP autora

Základom príbehu Nemý svedok je však stále detektívne vyšetrovanie a poctivá pátračka s množstvom mŕtvol. Niektoré scény sú až drastické, no skvele zapadajú do celkovej atmosféry. Tú umocňuje aj dievčatko, ktoré prežilo a ktorého psychický stav ešte umocňuje mrazivosť príbehu.
Najviac priestoru dostáva opäť Sebastian Bergman, ktorý je akýmsi duševným záchrancom dievčatka a spoznáme ho aj z inej stránky.
Ak teda máte radi severské krimi, toto jednoducho musíte mať. A nebudete ľutovať!

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta herec Vlado Kobielsky:

Prečítajte si úryvok z novinky Nemý svedok:

Nevedel, aký je dnes deň.
Ale dnes má voľno. Je takmer deväť hodín a on je stále v pyžame. Vlastne sú doma všetci. Z obývačky k nemu dolieha zvuk televízora, dávajú film SpongeBob v krátkych nohaviciach. Mama kladie na stôl tanier s jogurtom a pýta sa ho, či si po záchode umyl ruky. Prikyvuje. Dá si na raňajky aj obložený chlebík? Krúti hlavou. Stačí mu vanilkovo-banánový jogurt. Najradšej by raňajkoval cereálie Frosties, ale Fred ich dojedol, preto sa musí uspokojiť s cereáliami Havrefras. A keďže Fred zjedol najlepšie cereálie, on si po raňajkách pustí DVD podľa svojho výberu. Pozrie si film Transformeri: Temná strana Mesiaca. Ešte raz.
Zazvoní zvonček pri dverách.
„Kto to môže byť tak skoro ráno?“ čuduje sa mama a zamieri k dverám.
On však nevníma ani povedomé zvuky, keď mama stláča kľučku a otvára dvere. Zrazu sa ozve prenikavý tupý zvuk, akoby v predsieni niekto spadol na zem. Pri tom zvuku sa preľakne a jogurt z lyžičky skončí na stole. Vôbec si to nevšimne. Otec niečo znepokojene zakričí zo spálne, lebo ešte vždy leží v posteli. O chvíľu sa ozvú na schodoch jeho rýchle kroky. Vtom sa v kuchynských dverách zjaví postava.
A v ruke drží pušku.

---

Už boli dve.
Ona bola rozdvojená.
Jedna jej časť totiž existovala navonok a druhá existovala v jej vnútri.
Navonok sa stále hýbala.
Šla opačným smerom, a to celkom náročky. V škole ju učili, že keď zablúdi, má len ticho sedieť. To bolo v rozpore s inštinktívnym nutkaním dať sa na útek.
Zablúdila vôbec?
Netušila, kde je, ale vedela, kam ide. Nikdy nezašla ďalej než cez cestu, kde ešte vždy počula autá prechádzajúce okolo. Mohla ísť ešte ďalej, kráčať popri ceste a skryť sa, keď to prišlo. Kráčať, kým nepríde k značke, a stále kontrolovať, či je na správnej ceste a zmizne v lese. Vtedy totiž vie, že sa nestratila a neexistuje teda dôvod potichu sedieť. Chlad, vlhký chlad, jej našepkával, aby pokračovala. Bolo jej teplejšie, keď sa hýbala. Nebola ani veľmi hladná, preto pokračovala.
Vnútri bola potichu.
Istú chvíľu utekala, navonok aj vnútri. Tápala a nedokázala si spomenúť, od čoho to vtedy utekala, ani identifikovať, kam prišla. Nebolo to miesto ani miestnosť, bolo to skôr... Niečo ako pocit...
Nebola si istá. Už sa tam však nachádzala, hoci tam bolo prázdno a ona bola potichu.
Ona bola prázdna a tam panovalo ticho.
Všade bolo ticho.
Akoby to bolo najdôležitejšie, pretože kým bolo ticho, bola v bezpečí. Na mieste, ktoré nebolo miestom, osvetleným bez svetla. Tam, kde farby už neboli farbami, ktoré jej vnímavé oči poznali z vonkajšieho sveta. Otvorené, no nevidomé. Vnímala len pocit bezpečia, ktorý mal už-už zmiznúť rovnako ako ticho. Inštinktívne to cítila. Iba slová by ju dokázali odhaliť. Iba slová by prelomili ochrannú bariéru, ktorú si vytvorila, a všetko naokolo by sa znova stalo skutočným. A k nej by sa opäť dostala všetka zloba z okolitého sveta.
Údery, výkriky, teplo vyžarujúce z červenej farby a hrôza.
Nielen jej vlastná, ale aj hrôza ľudí okolo nej.
Preto vo svojom vnútri len potichu sedela.
Navonok však musela kráčať ďalej.
Dôjsť tam, kde by ju nikto nenašiel. Navonok totiž musela chrániť to, čo nosila vo svojom vnútri.
Vedela, kam má ísť.
Rozprávali sa o tom mieste. Varovali ju pred ním. Ak tam vkročí, riskuje, že ju už nikto nikdy nenájde. Nikdy viac. Aspoň toľko jej povedali. Nikto ju nenájde.

Pritiahla si tenkú bundu tesnejšie k telu a pridala do kroku.
Vo svojom vnútri sa však schúlila do klbka, neprestajne sa zmenšovala a dúfala, že zmizne úplne.

---

Anna Erikssonová sedela v aute zaparkovanom pred svetložltým panelákom s nájomnými bytmi a čakala. Vanja meškala a ona nikdy nechodievala neskoro. Anna predpokladala, že to je len jedna z mnohých zmien, ktoré sa udiali v jej živote za posledných pár mesiacov. Najhoršie bolo asi to, že už jej viac nevolala. Anna by s tým dokázala žiť, pretože chápala jej dôvody a kdesi v kútiku duše si uvedomovala, že by si to tak trocha aj zaslúžila. Ak by mala byť úprimná, ich vzájomný vzťah sa nikdy nevyznačoval dlhými intímnymi rozhovormi, aké prebiehajú medzi matkou a dcérou.
Valdemar to vnímal inak. Vanjino odmietavé správanie ho príšerne zraňovalo a skôr jej odstup než choroba ho zmenil na chodiaci tieň. Ustavične rozprával o svojej dcére a o pravde, ktorú pred ňou nemal tajiť, o veciach, ktoré mal urobiť inak. Prekabátil smrť len preto, aby vzápätí zistil, že život mu neponúka nič okrem ľútosti a beznádeje? Celá táto situácia zarmucovala aj Annu, ale ona to znášala o niečo lepšie. Vždy bola silnejšia než jej manžel.
Z nemocnice sa vrátil takmer pred mesiacom, ale jej sa stále nedarilo dostať ho na chvíľu von z bytu. Všetko nasvedčovalo tomu, že jeho telo prijalo novú obličku bez problémov, no bol to Valdemar, kto nebol schopný akceptovať zmenu vo svojom novom svete. Vo svete, ktorého súčasťou Vanja už nebola. Vedome odmietal aj všetko ostatné. Annu aj to málo kolegov, ktorí sa mu ozývali napriek tomu, čo spáchal, či zvyšok priateľov, ktorí sa mu ozývali čoraz zriedkavejšie. Dokonca ani vyšetrovanie, ktoré proti nemu stále viedli, ho viac neznepokojovalo. Daňový podvod a podvodné účtovníctvo boli nanajvýš vážne obvinenia, no aj tie bledli v tieni zrady, ktorej sa dopustil voči Vanji.
Pustila sa doňho celá zúrivá. Bolo to hrozné. Kričala, nadávala a plakala. Ani jeden z nich takúto Vanju ešte nezažil. Bola príšerne nahnevaná a očividne ranená. Obviňujúce otázky sa naňho valili z každej strany a sústreďovali sa na to isté. Ako len mohol? Aká matka a aký otec sa môžu dopustiť niečoho takého? Čo sú vlastne za ľudia?
Anna to chápala. Keby bola na Vanjinom mieste, pravdepodobne by kládla rovnaké otázky. Áno, otázky boli pochopiteľné, ba čo viac, boli oprávnené. Nepáčila sa jej však odpoveď na ne. Ona. Ona bola tou matkou, ktorá sa mohla dopustiť niečoho takého. Keď ich hádka kulminovala, Anna sa pristihla, že má chuť zvolať: „Chceš vedieť, kto je tvoj otec? Naozaj to chceš vedieť?“ Zahryzla si však do jazyka a mlčala. Neodvážila sa vysloviť to nahlas. Navrávala si, že na tom vlastne aj tak nezáleží.
Neurobila to preto, aby ochránila Sebastiana Bergmana. Vedela, čo chcel dosiahnuť. Na vlastné oči videla, ako sa pokúšal votrieť do života jej dcéry. Odvolával sa na právo, ktoré nemal, rovnako ako výpalník, dožadujúci sa splátky, ktorú mu nik nedlhuje. Sebastian Bergman nikdy nebol Vanjiným otcom. Bol ním Valdemar. Po celý čas a na plný úväzok, nech sa v zdravotnom zázname z nemocnice, s ktorým Vanja v ruke vpochodovala do bytu, písalo čokoľvek. Jediné pozitívum na tomto všetkom bolo to, že Sebastian nemohol zo vzniknutej situácie vyťažiť nič vo vlastný prospech. Do spleti vlastných klamstiev sa totiž zamotal až po uši. Ak by sa jej priznal, že o tom vedel už dlho a rozhodol sa mlčať namiesto toho, aby jej povedal pravdu, ranilo by ju to prinajmenšom rovnako ako ich zrada. Nenávidela by ho rovnako, ako teraz nenávidí ich. A takisto by ho vylúčila zo svojho života.
Sebastian to vedel. Za posledné týždne jej volal niekoľkokrát a fakticky na kolenách ju prosil, aby mu pomohla nájsť spôsob, akým by mohol povedať Vanji pravdu. Anna sa však zdráhala. Nikdy by mu nepomohla odlákať Vanju od Valdemara. Nikdy v živote. To bola jedna z mála vecí, o ktorých bola skalopevne presvedčená. Všetko ostatné bol iba obrovský chaos. Dnes sa však rozhodla prevziať nad vecami kontrolu. Dnes urobí prvý krok k náprave. Mala totiž plán.
Vchodové dvere sa otvorili a konečne sa v nich zjavila Vanja. Ruky mala zastrčené hlboko vo vreckách bundy, plecia sklesnuté. Pod očami sa jej črtali tmavé kruhy, bola bledá a celkovo vyčerpaná. Akoby za posledných pár mesiacov zostarla o niekoľko rokov. Rukou si prehrabla neumyté, spľasnuté vlasy, prešla cez cestu a približovala sa k autu. Anna sa zhlboka nadýchla a vystúpila z auta.
„Ahoj. Som rada, že si prišla,“ povedala a pokúšala sa znieť čo najpozitívnejšie.
„Čo chceš?“ zaznela protiotázka. „Mám toho veľa.“
Od ich posledného rozhovoru ubehli tri týždne a Anna si myslela, že dcéra bude menej príkra ako naposledy. Zjavne to bolo len zbožné želanie.
„Rada by som ti niečo ukázala,“ začala Anna opatrne.
„Čo také?“
„Ak nastúpiš do auta, prezradím ti to za jazdy.“
Vanja si ju podozrievavo premerala pohľadom. Anna vedela, že čím dlhšie budú mlčky stáť, tým sa šanca, že Vanja nakoniec privolí, zvyšuje. Tak to bolo pri každej hádke. Nebolo rozumné útočiť na Vanju a snažiť sa zahnať ju do kúta, len aby si presadila svoje. Ak s ňou má ísť, tak bez zbytočnej konfrontácie a za Vanjiných podmienok.
„Uvidíš, že to stojí za to,“ pokračovala Anna. „Som o tom presvedčená.“
Vanja nakoniec mlčky prikývla a pristúpila k dverám na aute. Nastúpila dnu a neprehovorila ani slovo. Anna naštartovala a vyrazila. Prechádzali okolo čerpacej stanice pri Frihamnene, keď prelomila mlčanie a dopustila sa prvej chyby.
„Mám ťa pozdraviť od Valdemara. Chýbaš mu.“
„Aj mne chýba otec. Skutočný otec,“ odvrkla Vanja.
„Bojím sa oňho.“
„Je to vaša vina,“ skočila jej Vanja do reči. „Ja som nikomu celý život neklamala.“
Anna tušila, že ďalšia hádka je nablízku. Bolo to až príliš jednoduché. Áno, Vanjina nenávisť sa dala pochopiť, ale Anna si z celého srdca želala len jedno. Aby Vanja pochopila, ako veľmi takto zraňuje tých, ktorí ju naozaj nadovšetko milovali, podporovali ju a chránili po celý jej život. Klamali jej, aby ju ochránili, nie aby jej ublížili. No Vanja čakala len na zámienku, vďaka ktorej by mohla opäť vybuchnúť, preto Anna zvolila inú taktiku. Pokúsila sa ju odzbrojiť.
„Áno, ja viem. Ale prepáč, dnes sa naozaj nechcem hádať. Nie dnes.“
Zdalo sa, že Vanja pristúpila na mierový návrh a dočasne zložila zbrane. Cesta prebiehala v tichosti. Prechádzali dolu ulicou Valhallavägen a zabočili na západ smerom k štokholmskej štvrti Norrtull.
„Kam ideme?“ ozvala sa Vanja, keď minuli známu historickú budovu Stallmästargården.
„Niečo ti ukážem.“
„Čo mi ukážeš?“
Anna jej však neodpovedala, preto sa k nej Vanja otočila.
„Vravela si, že mi všetko prezradíš za jazdy. Tak teda spusť.“
Anna sa zhlboka nadýchla, no pozornosť venovala premávke a vozovke pred sebou.
„Chcem ťa vziať k tvojmu skutočnému otcovi.“

---

„Vstúpte.“
Erik Flodin sa otočil k vysokej nabielo namaľovanej dvojposchodovej budove. Na balkóne stál Fabian Hellström, kriminálny technik, ktorý ho sprevádzal z Karlstadu, a gestom mu naznačil, že stopy sú zaistené.
„Sme takmer hotoví.“
Erik zdvihol ruku na znak toho, že rozumie, a uprel pohľad na krajinu, ktorá pred ním ležala. Bolo tu krásne. Zelený trávnik sa tiahol až ku kamennému múru, za ním sa rozprestieralo obrovské pole čakajúce na pokračovanie jari, zahalené v tmavozelenej farbe vďaka večne zeleným ihličnatým stromom, ktorých kráse konkurovali mladé svetlozelené púčiky listnatých stromov. Nad otvoreným priestranstvom poletoval myšiak hôrny a kvílivým škriekaním narúšal hrobové ticho.
Erik dumal nad tým, či by mal zavolať Pii skôr, ako vojde dnu. Mala by vedieť o tom, čo sa stalo, hoci ju to zarmúti. Táto udalosť určite zasiahne celý okres. Jej okres. Ale ak jej zavolá teraz, položí mu množstvo otázok. Bude chcieť vedieť podrobnosti, bude chcieť, aby jej o tom dopodrobna referoval. Sám vlastne nič nevedel, len to, čo mu zvestovali kolegovia tesne po tom, ako dorazil. Akú dobrotu by jeho telefonát urobil? Žiadnu. Rozhodol sa, že Pia počká. Ešte raz sa zahľadel na pieskovisko napravo. Na žltom plastovom autíčku bolo badať stopy po víkendovom daždi. Všimol si aj lopatku, v piesku zahrabaného transformera a dva dinosaury.
Erik zavzdychal, vykročil k domu a k mŕtvym v ňom. Fredrika Franssonová stála pri hliadkovom voze, a keď bol takmer pri dome, mlčky sa k nemu pripojila. Na miesto činu dorazila ako prvá a rovnako bola prvá, kto ho po príchode v krátkosti informoval o tom, čo sa stalo. Poznali sa dlho. Pracovali spolu dlho predtým, než sa stal policajným komisárom so zvláštnym postavením a prevelili ho do Karlstadu. Bola dobrá policajtka, dôsledná a pracovitá. Pri Erikovej výške stoosemdesiatpäť centimetrov bola o dobrých dvadsať centimetrov nižšia a pri jeho hmotnosti sedemdesiatosem kilogramov vážila bezmála o desať kíl viac ako on. Počul, ako sa pre to často stávala terčom uštipačných komentárov zo strany ostatných kolegov. Vraj je pre ľudí ľahšie preskočiť ju ako obísť. Ona sama svoju nadváhu nikdy nijako nekomentovala. Vlastne nikdy nič nekomentovala, pretože Fredrika jednoducho nebola zhovorčivý typ človeka.
Keď vstúpil na verandu a zbadal prvú obeť, do nosa mu udrela vôňa strelného prachu. To však bolo vylúčené, to dobre vedel. Čítal predbežnú správu od súdneho lekára, v ktorej sa po krátkej obhliadke tiel uvádzal okrem iného aj približný čas smrti. Obete zavraždili zhruba pred dvadsiatimi štyrmi hodinami. Aj keď vchodové dvere boli zavreté, čo určite neboli, keďže sem prišla deväťročná susedka a hľadala niekoho, s kým by sa mohla zahrať, ubehol odvtedy dlhý čas a bolo jednoducho nemožné, aby bolo vo vzduchu cítiť zvyšky strelného prachu.
Erik si obul ochranné návleky, na ruky si natiahol biele latexové rukavice a až potom vstúpil do domu. Odstrčil niekoľko vetvičiek s veľkonočnými vajíčkami stojacich vo váze vedľa skrinky na topánky a pokľakol k žene ležiacej na chrbte na kamennej dlažbe. Prvá obeť zo štyroch. Štyria mŕtvi, z toho dve deti. Zavraždená rodina. Ešte si neoverili ich totožnosť, ale vlastníkmi domu boli Karin a Emil Carlstenovci, ktorí mali dvoch synov, Georga a Freda. Veľmi by sa teda čudoval, ak by žena ležiaca pred ním nebola Karin Carlstenová. Keď sa rozprával s kolegami zo Štokholmu, z Göteborgu a dokonca aj z Karlstadu, niekedy sa stretal s udivenými komentármi na svoju adresu. Ako to, že nepozná každého človeka z mestečka Torsby? Veď odtiaľ pochádza! Nebolo mesto náhodou len menšia diera uprostred lesov? Erik však len podráždene zavzdychal. V tunajšom okrese bývalo zhruba dvanásťtisíc ľudí, z toho štyritisíc priamo v okresnom mestečku. Existuje hádam niekto v Štokholme, kto pozná štyritisíc ľudí? Nikto. Nie, nikdy predtým Carlstenovcov nestretol, ale že by o nich už počul? Možno boli zapletení do nedávneho policajného vyšetrovania...
„Poznáš Carlstenovcov?“ spýtal sa a zahľadel sa pritom na Fredriku, ktorá s istou dávkou námahy tancovala na verande v snahe nasadiť si návleky.
„Nie.“
„Marí sa mi, že sme s nimi mali do činenia minulú zimu.“
„Možno.“
„Mohla by si to skontrolovať?“
Fredrika prikývla, vyzula si modrý návlek, ktorý sa jej konečne podarilo navliecť na topánku, zvrtla sa na päte a vykročila k autu. Erik upriamil pozornosť na tridsaťpäťročnú hnedovlasú ženu ležiacu na dlažbe. V hrudníku sa jej črtala diera. Bola veľmi veľká. Odhadoval to na dobrých desať centimetrov. Takúto dieru nemohla spôsobiť klasická pištoľ ani iná zbraň menšieho kalibru. Skôr by povedal, že výstrel vyšiel zo zbrane s dvojitou hlavňou, akou sa vyznačuje napríklad brokovnica. Množstvo krvi na dlažbe naznačovalo, že guľka spôsobila obrovské devastačné zranenie v mieste, kadiaľ vyšla von z tela. Erik tipoval, že páchateľ pritlačil hlaveň priamo k telu, až potom stlačil spúšť. Plyny obsiahnuté v strelive sa dostali medzi pokožku a hrudnú kosť, čo v kombinácii s vysokým tlakom pri výstrele spôsobilo, že koža doslova explodovala. Na ženinom bielom tričku sa tak v mieste prieniku olovených častíc do tela črtali výrazné čierne stopy po popálenine. Obeť bola na mieste mŕtva.
Pozrel sa na vchodové dvere. Ležala od nich vzdialená necelý meter. Akoby práve otvárala dvere, keď jej priložili hlaveň k hrudníku a stlačili spúšť bez toho, aby stihla zareagovať. Sila výstrelu ju odhodila dozadu. Nech bol páchateľom ktokoľvek, chladnokrvne ju prekročil a pokračoval v zabíjaní vnútri domu.
Erik sa vzpriamil a urobil to isté. Najbližšou miestnosťou bola priestranná kuchyňa. Ak by sa dom rozhodli predať, realitný maklér by ju určite opísal ako kuchyňu zariadenú v rustikálnom štýle. V jednom rohu stál murovaný sporák so zamurovaným digestorom. Podlaha bola z pravého borovicového dreva a z rovnakého dreva bol zhotovený aj obklad na plafóne. Na stene nad lavicou bolo pripevnené rôzne kuchynské náradie a doska na krájanie chleba. V spoločnosti najmodernejších kuchynských spotrebičov sa vynímal starý čierny kozub. Na veľkom obdĺžnikovom jedálenskom stole z borovicového dreva ešte vždy ležali zvyšky raňajok. Na kratšej strane stola ostal tanier so zvyškami niečoho, čo pripomínalo jogurt, a cereálie Havrefras. Pri nohách prevrhnutej stoličky ležalo telo osem- či deväťročného chlapca oblečeného v pyžame. Boli predsa veľkonočné prázdniny, takže chlapec nemusel vstávať skoro a ponáhľať sa do školy na vyučovanie. Nanešťastie, pomyslel si Erik.
Keď sa chlapcovi bližšie prizrel, potvrdila sa jeho teória o brokovnici. Jedno rameno bolo takpovediac oddelené od zvyšku tela. Na krku smerom k lícu sa črtali drobné poranenia, podľa všetkého od roztrúsených brokov. Aký veľký odstup by mal páchateľ od obete, ak by strieľal od dverí? Dva metre? Tri? Bola to dostatočná vzdialenosť na to, aby projektily trafili obeť a trocha sa roztrúsili. Možno nespôsobili okamžitú smrť, ale po niekoľkých minútach chlapec zomrel na vykrvácanie.
Čo sa dialo potom? Po tom, ako chlapca zastrelili, prebehol niekto cez miestnosť. Na podlahe okolo stoličky boli krvavé odtlačky menších nôh. Erik sa zahľadel do ďalšej miestnosti, menšej obývačky s televízorom a DVD prehrávačom. Sedel v nej druhý syn a pozeral televízor? Počul výstrely. Asi sa hneď šiel pozrieť, čo sa deje, stál vo dverách a sledoval, ako mu páchateľ zastrelil brata. Utekal, pretože krvavé odtlačky nôh viedli k schodom a ďalej na poschodie. Prečo nezomrel tu v kuchyni aj on? Musel páchateľ znova nabiť? Erik bližšie skúmal podlahu. Nikde však nevidel nábojnice. Pripomenul si, že sa musí spýtať Fabiana, či pri obhliadke miesta činu nenašiel nejaké nábojnice.
„Jan Ceder.“
Erik zamrzol na mieste. Lepšie ako poskočiť od úľaku. Fredrika k nemu pristúpila odzadu a nevydala pritom ani najmenší zvuk.
„Carlstenovci ho udali na polícii v decembri minulého roka,“ pokračovala Fredrika s pohľadom upriameným na mŕtveho chlapca na dlážke.
„Prečo ho udali?“
„Dopustil sa priestupku.“
„O aký priestupok išlo?“ zaujímal sa Erik.
„Odovzdali polícii film, na ktorom bol natočený mŕtvy vlk na Cederovom pozemku.“
„Takže kládol pasce.“
Bolo to viac konštatovanie ako otázka.
„Dostal pokutu,“ potvrdila Fredrika jeho domnienku.
Erik prikývol. Poľovník. Brokovnica. Nič to nedokazovalo, pretože v tunajšej oblasti sa to hemžilo ľuďmi s poľovníckym preukazom a flintami, bol to však sľubný začiatok.
„V utorok sa im vyhrážal.“
Erik sa pri tom na chvíľu pozastavil. Pochopil to správne? Niekedy to bolo ťažké, pretože Fredrika podávala nevyhnutné informácie veľmi úsporným spôsobom a niekedy dokonca ani to.
„Ceder?“ spýtal sa pre istotu Erik. „Vyhrážal sa Jan Ceder rodine minulý utorok?“
Fredrika mlčky prikývla a po prvýkrát, odkedy vstúpila do kuchyne, sa otočila k Erikovi.
„Pred plavárňou a v prítomnosti viacerých očitých svedkov.“
Erik rýchlo spracúval informáciu. Mohlo by to byť také prosté? Mohol by byť niekto taký hlúpy? Odpoveď na obe otázky znela „áno“. Zločin bol brutálny a násilný, to však automaticky nemuselo znamenať, že aj komplikovaný a premyslený. Možno práve naopak.
„Chcem s ním hovoriť,“ povedal Fredrike. „Predveď ho na výsluch.“
Fredrika sa zvrtla na päte a vyšla z kuchyne. Erik ešte chvíľu rozmýšľal nad svojím rozhodnutím a potom preniesol pozornosť späť na malé krvavé odtlačky smerujúce k schodom. Vyhrážanie. Poľovník. Brokovnica. Erik si želal, aby to naozaj bolo také jednoduché. Zhruba pred dvoma mesiacmi sa stal šéfom polície vo Värmlande a nerád by sa zapodieval zdĺhavým vyšetrovaním. Rovnako ako on, aj Pia by určite bola najradšej, ak by sa viacnásobná vražda vyriešila čo najskôr, aby okres mohol hodiť túto tragédiu za hlavu a pohnúť sa ďalej.
Odtlačky postupne bledli, asi meter od schodiska zmizli úplne. Erik sa chytil nabielo natretého zábradlia a vyšiel po schodoch. Na poschodí sa pred ním zjavila dlhá úzka chodba s troje dverami po stranách. Dvere do dvoch izieb boli otvorené. Prvé z nich boli hneď naľavo od neho, preto sa zameral najprv na túto izbu. Stála v nej poschodová posteľ a na podlahe boli porozhadzované rôzne hračky. Izba zrejme patrila chlapcom. Prešiel na koniec chodby a zastal. Pri zatvorených dverách, pravdepodobne do kúpeľne, napoly sedel Emil, podľa vzhľadu o pár rokov starší od Karin. Alebo mu šedivé vlasy iba pridávali zopár rokov. Teraz na tom však už nezáležalo, pretože bol mŕtvy. Zabili ho jednou ranou z brokovnice, priamo do hrude. Erik si len mohol predstavovať, ako muž vybehol zo spálne, keď sa strelec zrazu vynoril na vrchole schodiska.
Poobzeral sa. Všetko nasvedčovalo tomu, že si so sebou nevzal žiadnu provizórnu zbraň. Musel predsa počuť, čo sa odohráva na prízemí, a aj tak sa vyrútil zo spálne bez zbrane v ruke. Pravdepodobne išlo o skratové konanie. Erik si nedokázal predstaviť, ako by sa zachoval on sám, ak by sa niečo podobné stalo uňho doma. Ak by na prízemí v ich dome ležala v kaluži krvi Pia a ich dcéra.
Prekročil mužovu vystretú nohu a vstúpil do spálne. Miestnosti dominovala manželská posteľ s rozmermi dvakrát dva metre. Poskytovala dostatočné miesto pre deti, ktoré trápia nočné mory. Posteľ bola ustlaná, deka a vankúše úhľadne zložené na peľasti. Po stranách postele stáli dva nočné stolíky a pri kratšej stene toaletný stolík so zrkadlom. Druhú stenu zakrýval šatníkový systém. Prostredné posuvné dvere boli otvorené. Šatník patril Karin, pretože na vešiakoch viseli rôzne šaty, blúzky a iné kúsky dámskeho odevu. Spomedzi topánok zoradených naspodku šatníka vytŕčali dve malé obnažené nohy.
Erik podišiel k šatníku. Vnútri sedel druhý syn, utiahnutý tak hlboko, ako mu to priestor dovoľoval. Cez kolená mal prehodenú deku, akoby sa pod ňou snažil skryť. Preto nestihol Emil zájsť ďalej? Stretol na chodbe svojho syna, bežiaceho ako o život, a pokúšal sa ho skryť? Zachrániť ho? Bezúspešne. Strelec našiel aj jeho. Musel stáť na mieste, kde teraz stál Erik, asi meter od chlapca. Hlaveň zbrane bola teda o niečo bližšie k obeti, pretože výstrel smerujúci na krk takmer oddelil hlavu od zvyšku tela.
Erik sa musel odvrátiť. Vo svojom živote bol svedkom rôznych ukrutností, ktorých sú niektorí ľudia schopní, ale toto...
Deti. Pyžamká. Malé obnažené nohy.
Erik sa musel posadiť na ustlanú posteľ a zhlboka dýchal, aby tak udusil plač už v zárodku. Sediac na peľasti manželskej postele a s pálčivými slzami, derúcimi sa do očí, prisahal, že dolapí toho, kto toto spáchal. Nespomínal si, že by niekedy predtým vyriekol podobný sľub. A ak áno, nepamätal si, že by ho formuloval tak jasne a zreteľne ako teraz. Rozhodol sa dolapiť toho, kto bol za to zodpovedný. Za každú cenu.

Milan Buno, 25.4.2017