"Čo s ním chcú?" opýtala sa ticho. "Prečo kradnú cudzie deti?"
"Keď unesú dieťa, je to buď osobné, lebo niekto potrebuje práve toto dieťa - môže ísť o spor o rodičovské práva, alebo niekto chce vydierať rodičov, alebo ide o celkom inú kategóriu. Tam to nie je osobné..." zmĺkol, preto ho musela prinútiť, aby pokračoval.
"Aké teda?"
"Niekto potrebuje dieťa. Akékoľvek."
Nepovedal to priamo, ale dobre si uvedomovala, čo tým myslí. Vedela, že deti sa predávajú podobne ako ženy. Ticho a bez slova zafňukala. Esu kaltas, esu kaltas, esu labai kaltas. Je to všetko moja vina. Zúfalo sa pokúšala uniknúť predstavám, ktoré sa začali vynárať. Nevedela, nechcela myslieť na Mikasa v rukách takýchto ľudí.
"Nájdete ho?" opýtala sa a opäť jej vyhŕkli slzy.
"Pokúsime sa," uisťoval ju. "Ale dúfajme, že Mikas patrí do prvej kategórie. Spravidla sa znova nájdu."
Opäť to nepovedal, ale ona vlastne počula to, čo nevyslovil: Tie druhé deti nenájdeme nikdy.

Máme tu šialene zúfalú matku Sigitu, ktorá spočiatku (aj vďaka otrasu mozgu) zmätkuje, ale potom sa prejaví ako prekvapivo odvážna i racionálna žena. Dánsku pracovníčku Červeného kríža, manickú Ninu so silným pudením k mesiášstvu, z toho dôvodu trochu nespoľahlivú v rodinnom živote, zato skvelú bojovníčku v oblasti ľudských práv. Snobského biznismena Jana, ktorý miluje svoju manželku zvláštnym spôsobom, a k výrazu "chorobný" nemá ďaleko ani jeho vzťah ku svokrovi. Karty však zamieša aj litovská gorila so sklonmi k neovládateľnej agresivite menom Jučas. Na uzde ho drží len poľská frajerka Barbara, lenže nie nadlho.
Občas to vyzerá, že až na Sigitu (ktorá je hysterická iba dočasne a má na to dobrý dôvod), sú tu všetci mešuge. Fyzicky nebezpečný je síce iba Jučas, ale Jan a Nina majú niekedy veľmi čudné spôsoby.

Zo skoro hollywoodskej zápletky, kde na začiatku príbehu jedni nevedia, kde je dieťa, druhí nevedia kto je to dieťa a tretí chcú vedieť hlavne kde sú peniaze,... sa v druhej polovici knihy vytvorí prudko výbušná zmes čakajúca iba na to, kedy dohorí zápalná šnúra.

Ak muž zo stanice rátal s tým, že tam ostane nehybne ležať a zomrie so zle zviazanou plastovou taškou na hlave, tak sa mýlil. A rovnako sa mýlil, ak si myslel, že zostane tam, kde ju nechal.
Nina pocítila záchvat opovrhnutia a narastajúceho hnevu. Nie sú všetci rovnakí? Supi, ktorí sa živia mäsom slabých. Pedofili, násilníci, kupliari. Všetci tí prekliati niktoši. Takí sú v skutočnosti. Úbohí, sprostí ľudia. Každý viac či menej.
On nebol nijakou výnimkou. Mikasa nedostane a nedostane ani ju.
Vytiahla z obalu hasák a poťažkala ho.

Hypnotizovaný chlapec v kufri bez dračieho tetovania

Medzi kladné stránky Chlapca v kufri patrí triezva dĺžka (pri relatívne veľkom písme necelých 250 strán), slušné tempo a ťažiskové témy, ktoré by nechali chladným len riečny okruhliak.

Nevýhodami sú zbytočne dlhé opisy okolia i neustále podrobné rozoberanie vnútorného sveta postáv a v neposlednom rade "filmový strih", keď sa každých pár strán ocitnete inde (takže po každom predele troma hviezdičkami rýchlo hádate, ktorá postava a lokácia je "na pľace").
Ak čítate rýchlo a duševné "pitvy" ani filmové nájazdy knižnou kamerou vám neprekážajú, nemáte žiadny problém. Mne to príšerne vadilo, začala som tie pasáže preskakovať.
Ak spisovateľ nevie opísať psychické rozpoloženie či myšlienky svojej postavy stručne a výstižne, dôvodov môže byť niekoľko (nechce / nedokáže / nafukuje text). No pri objeme, ktorý zaberajú opisy v Chlapcovi v kufri, musím skonštatovať, že táto maniera je súčasťou štýlu Lene a Agnete.

Zato flashbacky do minulosti postáv boli častokrát zaujímavejšie než prítomnosť. Aj tých lekcií z duševnej patológie v nich bolo akosi menej (rôzne rukopisy autoriek?). Najmä na Sigitin život som bola zvedavá, ani neviem prečo.
Výsledok bol taký, že i keď som sa hnevala na jalové kusy textu, ktoré by som s radosťou vytrhla, zhúžvala a so šialeným pokrikom ich demonštratívne hádzala usmievajúcim sa Dánkam do tváre... napriek tomu a proti mojej vôli ma ten príbeh pozvoľna chytil. Napokon sa ukázalo, že je to predsa len krimi a ako také aj funguje. Niektoré detaily v knihe stáli za povšimnutie, zamyslenie a snáď i uznanie, bohužiaľ ako celok ju radím medzi priemer.

Viacero formálnych znakov mi silne pripomínalo už prečítané severské kriminálky z nedávnej škandinávskej vlny. Predovšetkým Hypnotizéra, ktorému som vyčítala podobné neduhy. Navyše v oboch knihách máme chlapca s vážnymi zdravotnými problémami, to však bude náhoda. Zato hromotĺk Jučas natoľko pripomína zbastardeného brata Lisbeth Salanderovej, že sa to jednoducho nedá nevidieť (silný sociálny náboj detto).
Možno som tých severských detektívok mala prečítať viac a podobnosť by sa stratila v rozmanitosti... a možno by sa mi podobali všetky ešte viac. A možno iba podlieham akejsi knižnej pareidolii a vidím tvár tam, kde je len spálený sendvič. Ale viete ako sa vraví, čo ste raz videli, už nemôžete "odvidieť".

Severská krimi (ako) stvorená pre ženy

Chlapca v kufri napísali ženy, pre ženy. K tomuto presvedčeniu ma vedú štylistické i obsahové vlastnosti knihy a nikto ma nepresvedčí o opaku.
Autorky sa doslova vyšantili na opisoch vnútorného sveta postáv, spomedzi ktorých ústrednou hrdinkou je jednoznačne Nina Bergová - až to dáva tušiť, že jej duo Kaaberbølová Friisová zamýšľajú napísať sériu. Uletená sociálna pracovníčka zachraňujúca ilegálnych prisťahovalcov je asi žiadanou hrdinkou ženských kriminálok pre tretie tisícročie.
Prístup autoriek k téme i postavám dáva tušiť aj iný zámer - postaviť mostík medzi červenou knižnicou pre romantičky a drsnými trilermi pre realistky a mužov. Z tejto červeno-čiernej kombinácie vyšiel Chlapec v kufri akýsi fialový... ale hlavne, že sa nezadusil ;-)

Verdikt:
Ak máte mamičku, babičku alebo sestru, ktorá miluje detektívky a kriminálky, má silné sociálne cítenie, prípadne ako bonus neznáša chlapov, darujte jej túto. Spojenie vyslovene ženských tém, nazerania do duší postáv a podlých činov zlých ľudí ju určite pohltí.

február 2013, Riddick´s Realm