Od chvíle, ako v roku 2005 vyšiel román Muži, ktorí nenávidia ženy od Stiega Larssona, sa čitatelia na celom svete nevedia nasýtiť švédskej kriminálnej prózy. Svetový knižný trh doslova ovládli najväčší majstri tohto žánru zo severských krajín. Do novinky Temná strana Švédska, jedinečnej a prelomovej antológie, prispeli svojimi poviedkami najuznávanejší a najobľúbenejší švédski autori.

 

V antológii Temná strana Švédska nájdete doteraz nepublikovanú poviedku Maj Sjöwallovej a Pera Wahlööa, manželskej dvojice, ktorá v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch po prvý raz predstavila švédsky kriminálny román zahraničným čitateľom.

Lahôdkou je aj poviedka z pera bývalej partnerky Stiega Larssona Evy Gabrielssonovej.  Žila s ním až do jeho smrti v roku 2004 a dodnes je v spore s jeho zákonnými dedičmi.  „Pulovo posledné leto“ je nenápadný príbeh o zdanlivo málo dramatickej udalosti. Nastoľuje však  dôležité problémy a kladie otázky týkajúce sa nášho svedomia a spôsobu, akým zaobchádzame so svojimi blízkymi.

Do zbierky prispeli aj Rolf a Cilla Börjlindovci, majstri detektívneho žánru a autori úspešného románu Skočný príliv, ktorý si právom vyslúžil pozornosť a obdiv čitateľov vo viac ako dvadsiatich krajinách sveta.

Na stránkach zbierky ožívajú postavy z brilantných poviedok spisovateľov, ktorí budú mať v nasledujúcej vlne švédskej krimi rozhodujúce slovo. Spomeňme mená ako Håkan Nesser, Asa Larsson, Johan Theorin, či Sara Stridsbergová.

 

Temná strana Švédska ponúka 17 poviedok dvadsiatich švédskych autorov. Niektoré z nich ešte nikdy neboli publikované. Ani jedna nebola doteraz preložená do angličtiny. Prinášajú rozličné štýly a témy: príklady pomerne tradičného vyšetrovania, policajných postupov, regionálnych príbehov,  ktorých základom sú sociálne či politické problémy, ako aj poviedky, ktorých hlavným cieľom je pobaviť čitateľa.

Jeden príbeh je historický, zasadený do pomerne nedávnej minulosti, na ktorú si však spomína už len málo súčasných čitateľov dokonca aj vo Švédsku. Ďalšia poviedka sa odohráva v budúcnosti.

 

Áno, všetko sa to začalo Stiegom Larssonom. Hoci už pred štyridsiatimi rokmi upozornila na silu švédskej detektívky dvojica Maj Sjöwallová a PeraWahlöö. Podobne pozoruhodný úspech mali aj romány Henninga Mankella v anglickom preklade, preto by nebolo správne tvrdiť, že Švédsko rýchlo upadlo do zabudnutia a zmenilo sa to, až keď v roku 2008 vyšiel v anglickom preklade prvý román z trilógie Millennium od Stiega Larssona pod názvom Muži, ktorí nenávidia ženy. Pravdou však je, že až pred pár rokmi sa prevalila vlna švédskej krimi a detektívky zo severskej krajiny sa stali svetovým fenoménom. Pridali sa Nóri, Dáni, Fíni, Islanďania.

 

Od Stiega Larssona nájdete v zbierke Temná strana Švédska poviedku s názvom Supermozog. Je to spisovateľský počin tínedžera, ktorý sa preslávil až oveľa neskôr vďaka trilógii Millennium. Už v tomto ranom veku však Larsson preukázal rozprávačský talent a svoj záujem o témy ako zneužívanie moci a porušovanie ľudských práv politickou elitou.

 

Začítajte sa do poviedky Stiega Larssona „Supermozog“

 

Pán

Michael November Collins

Sektor 41Aldedo Street

8048 New York 18-A-34

 

List adresovaný Michaelovi Novemberovi Collinsovi jedného dňa ktosi hodil do našej poštovej schránky. Ten pán som ja.

Priniesla mi ho manželka, keď som si sadal k raňajkám. Ešte som ho ani neotvoril, a už som vedel, že to nebude len taký obyčajný list. Pečiatka na obálke svedčila o tom, že poštovné zaplatila vláda, inak povedané – daňoví poplatníci. Listy od vlády mi nechodia bežne. Vlastne som dostal len jeden, keď mi pred dvoma rokmi sám prezident gratuloval k zlatej olympijskej medaile. Bolo to roku 2172, teraz máme 2174 a môj svetový rekord dosiaľ nikto neprekonal.

Otvoril som obálku.

 

Michael November Collins, narodený 18. júna 2146

Žiadame Vás, aby ste sa dňa 24. augusta 2174 z rozhodnutia vlády dostavili na lekárske vyšetrenie k doktorovi Markovi Westerovi do výskumného ústavu Bostonskej univerzity.

 

To bol celý list – teda okrem nečitateľného podpisu nad titulom tajomník.

 

S údivom som si ho prečítal ešte raz. Michael junior a Tina sa prišli rozlúčiť. Už ich čakal školský autobus. Judith mi vzala list z rúk, aby som mohol objať deti.

„Čo to má znamenať?“ začudovala sa.

„Netuším, zlatko. Zrejme to zistím na mieste.“

„Prečo máš ísť na vyšetrenie k lekárovi?“

Privinul som si ju k sebe a s úsmevom som ju pobozkal na čelo.

„Možno to súvisí s mojou kondíciou. Ako vieš, som držiteľom niekoľkých svetových rekordov.“

„Ale čo s tým má vláda?“

„Netuším,“ pokrčil som plecom. „Snáď sa to tam dozviem.“

„Doktor Mark Wester,“ zopakoval som doktorovo meno vrátničke vo foyer Bostonskej univerzity.

„Kde ho nájdem?“ spýtal som sa netrpezlivo.

„Zavolám sekretárke pána doktora. Možno to chvíľu potrvá. Zrejme viete, že toto nie je obyčajná univerzita, ale štátny výskumný ústav a každá formalita si tu vyžaduje istý čas.“

„To som nevedel. Prezradíte mi, čo tu robím?“

„Veď vám to píšu v liste – lekárske vyšetrenie.“

Vzala slúchadlo a vyťukala nejaké číslo.

„Mary? Volám z vrátnice. Máte objednaného pána Michaela Novembera Collinsa. Práve prišiel.“

Ticho.

„Samozrejme, hneď vám ho posielam.“

Usmiala sa na mňa a kývla k mužovi v uniforme, ktorý sedel v sklenej búdke. „Choďte za ním. Zavolám mu, aby vám ukázal cestu.“

Opäť zdvihla slúchadlo a ja som vykročil krížom cez veľkú aulu. Ešte som nebol ani na polceste, keď vrátnička položila. Muž v uniforme vstal, vyšiel z búdky a podal mi ruku na pozdrav.

„Ak som správne rozumel, idete za pánom Westerom.“

„Presne tak.“

„Fajn, zavediem vás k nemu. Poďte so mnou.“

Keď sme kráčali chodbou, nervozita vo mne narastala. Cítil som, že niečo nie je v poriadku. Nevedel som pomenovať dôvod, no to ma nijako neupokojovalo. Dvakrát nás zastavili hliadky, ktoré môj spoločník vždy odbil slovami: „Ide za doktorom Westerom.“

Bol som čoraz neistejší, až som napokon neodolal a spýtal sa ho na dôvod mojej návštevy. Nevedel viac než vrátnička. Zastali sme pred nejakými dverami. Po chvíli sa otvorili.

Zdravotná sestra – zrejme Mary – ma požiadala, aby som si sadol na pohovku, doktor Wester sa mi bude venovať o chvíľu. O tri minúty sa naozaj zjavil asi päťdesiatročný muž. Mal atletickú postavu, bol opálený – naozaj opálený, nie natretý tou odpornou farbou, čo dostanete kúpiť v drogérii. Vyzeral výborne.

„Ďakujem, že ste si našli čas,“ podal mi ruku. Stisol som ju.

„Prezradíte mi, prečo ste ma zavolali?“

„Nepísali to v liste? Lekárske vyšetrenie.“

„To áno, no nechápem zmysel.“

„Ach tak, onedlho sa všetko dozviete. Hoci to, samozrejme, závisí od vašich výsledkov.“

„Naozaj? Úprimne povedané, neviem, či mám chuť podrobiť sa vyšetreniu. Som vo výbornej kondícii. Pri mojom povolaní nič iné nepripadá do úvahy.“

„Áno, viem, že ste vo forme. No zaujímajú ma vaše vnútorné orgány.“

Zasmial sa, potľapkal ma po chrbte a pozval ma do svojej kancelárie.

„Netušil som, že Bostonská univerzita slúži ako štátny výskumný ústav. Už tu nikto neštuduje?“

„Máme tu len úzko špecializovaných študentov. Verejnosť sa o našej práci veľa nedozvie.“

„Čomu sa venujete?“

„Viaže ma mlčanlivosť, no v skratke vám prezradím, že ide o biologický výskum.“

„A čo s tým mám ja? Ako ste sa vôbec dostali ku mne?“

„Žiaľ, nemôžem vám prezradiť viac, kým s vami neurobíme potrebné testy.“

„Naozaj? Tak rovno začnite. Chcem to mať čím skôr za sebou a vrátiť sa k Judith a deťom.“

„Veď áno, ste ženatý,“ prikývol Wester a pošúchal sa po zátylku.

„Presne tak. S najlepšou ženou na svete,“ usmial som sa.

„Gratulujem vám. Ja nemám ani manželku, ani deti a už začínam byť pristarý na rodinu. Som rád, že ste prišli.“

„Kedy začneme?“

„Zajtra.“

„Zajtra? Myslel som si, že všetko vybavíme dnes.“

„Ide o mimoriadne podrobné a zložité testy, potrebujeme čas. No nebojte sa. Vybavili sme vám vlastnú izbu. A kedykoľvek môžete volať manželke.“

„Koľko dní to potrvá?“

„Ťažko povedať. Možno aj týždeň. Záleží na tom, či to bude prebiehať podľa našich predstáv.“

„Týždeň! O aké testy vlastne ide? Chcem vedieť, čo plánujete! Prečo som tu? Ako ma budete vyšetrovať? A prečo vlastne?“

„Už som povedal, že som až do vyhodnotenia testov viazaný mlčanlivosťou.“

„V tom prípade sa odmietam podrobiť vyšetreniu,“ odsekol som rozhodne.

Wester sa usmial.

„Drahý pán Collins, nerozčuľujte sa. Ubezpečujem vás, že vám nič nehrozí.“

„To ma nezaujíma,“ hneval som sa. „No zaujímajú ma vaše dôvody. Nemáte na výber. Ak mi ich neprezradíte, odchádzam.“

„Zrejme ste celkom nepochopili. Vôbec nejde o to, či chcete, alebo nechcete. Musíte. Je to príkaz.“

„Koho príkaz?“

„Vlády.“

„Do pekla s vládou,“ rozzúril som sa. „Odchádzam.“

„Niečo také neprichádza do úvahy.“

„To sa teda mýlite. Otvorím dvere a vyjdem tak, ako som prišiel.“ Vstal som a prešiel k dverám.

„Prečítajte si toto,“ zastavil ma Wester. Mal som už ruku na kľučke.

„Prečo by som mal?“

„Lebo sa vás to týka.“

„Dovidenia,“ pozdravil som a otvoril dvere.

„Príkaz podpísal sám prezident...“

Zaváhal som.

„Musíte poslúchnuť. V opačnom prípade vás čaká obvinenie z protištátnej činnosti.“

„Žartujete, však?“

„Vôbec nie. Dvadsaťpäť rokov väzenia a pokuta dvadsaťtisíc dolárov.“

Od prekvapenia som zmeravel.

„To nemôže byť pravda.“

„Prečítajte si to sám.“

Pomaly som zatvoril dvere. Westerov tón sa zmenil. Bol rozkazovačný.

„Tak čo? Ako sa rozhodnete?“

„Zdá sa, že nemám na výber.“

„Presne tak.“

„Môžem zavolať manželke?“

„Samozrejme. Máte právo robiť všetko, čo sa vám zažiada.

Teda za predpokladu, že to neodporuje obsahu toho listu.

Pochopili ste. Teraz vás odvedú do vašej izby.“

„A budú ma tam strážiť.“

„Presne tak, len v záujme vašej bezpečnosti.“

„Ako inak...“