Je tu severské krimi, ktoré zaujme najmä svojou psycho atmosférou a ponurým prostredím švédskeho severu.⠀
Strieborná cesta.

Pred tromi rokmi sa stratila Lelleho dcéra v odľahlej časti severného Švédska a on sa s tým nedokáže zmieriť. Jazdí po Striebornej ceste pod polnočným slnkom, zúfalo hľadajúc stratenú dcéru, seba samého a spasenie. Zmysel svojho života. ⠀
Zároveň sledujeme iný príbeh, v ktorom hľadá samu seba 17-ročná Meja. Je v rovnakom veku, ako bola Lelleho dcéra, dievča na prahu dospelosti. Aj na Meju striehnu na tomto izolovanom mieste temné nebezpečenstvá. Jej mama trpí depresiami a jej partnerom je divoko pôsobiaci chlap na samote...⠀

Keď pomaly prichádza jeseň, životné osudy Meje a Lelleho sa pretnú takým desivým a tragickým spôsobom, aký si ani jeden z nich nevedel predstaviť.

Stina Jackson má talent na vykreslenie najmä toho psycho napätia, ktoré - hoci to znie ako klišé - sa dá naozaj krájať. Je hmatateľné, zalieza pod nechty, preniká cez póry do pokožky a usídľuje sa vo vašej duši. ⠀
Strieborná cesta je emotívny a veľmi realistický severský triler. Cesta k rozuzleniu príbehu je síce dlhá, ale nápaditá a čítavá. Niečo možno začnete tušiť, ale chcete sa dopracovať k záveru, potvrdiť si to, zažiť akúsi katarziu.
 

Začítajte sa do knihy Strieborná cesta:

Lelle fajčil, len keď ju hľadal. Zjavovala sa mu na sedadle spolujazdca vždy, keď si znovu zapálil. Premerala si ho ponad rám okuliarov a uškrnula sa:
„Myslela som, že si prestal.“
„Prestal som, toto sa nepočíta.“
Všimol si, ako pokrútila hlavou a úsmev odhalil špicaté horné zuby, za ktoré sa tak hanbila. Jej prítomnosť pociťoval najsilnejšie, keď za jasných letných nocí brázdil cesty. Myslel na jej slnkom zaliate blond vlasy, pehavý nos, v poslednom čase maskovaný make-upom a bystré oči, ktorým, aj keď sa to na prvý pohľad nezdalo, sotvačo uniklo. Našťastie sa podobala viac na Anette, on krásu do vienka nezdedil. Bola pekná a nemyslel si to iba preto, lebo bola jeho dcérou. Ľudia sa za ňou odjakživa otáčali.
Už ako dieťa dokázala na tvárach aj tých najviac životom zmorených ľudí vyčariť úsmev. Teraz sa už za ňou nikto nevykrúcal. Už sú to tri roky, čo bez stopy zmizla.
Cigarety mu došli ešte pred Jörnom. Lina bola preč a on zabudol, kde sa vlastne nachádza. Oči síce upieral na vozovku, no duchom bol niekde inde. Po štátnej komunikácii, ktorú ľudovo nazývali Strieborná cesta, už šiel toľkokrát, že ju ovládal naspamäť. Poznal každú zákrutu aj to, na ktorých miestach si soby a losy dierami v ochrannom plote krátia cestu asfaltkou. Presne vedel, kde sa za dažďa hromadí voda i na ktorých miestach sa z jazier zakráda zradná hmla. V minulosti touto cestou prepravovali striebro z pohoria Nasafjället do Botnického zálivu. Z hôr sa kľukatila smerom k pobrežiu ako rieka a prepájala Glimmerträsk s ostatnými vnútrozemskými dedinkami. A hoci tie jej zákruty a zatáčky uprostred hlbokých lesov už nemohol ani vystáť, vedel, že je mu navždy súdená. Práve táto cesta mu vzala dcéru, v týchto končinách mu zmizla.
O tom, že po nociach jazdí sem a tam a hľadá Linu, nevedel nikto. Nevedeli ani to, že fajčí jednu od druhej a s rukou na operadle spolujazdca vedie s dcérou rozhovory. Akoby tam skutočne sedela, akoby sa nič nestalo. Odkedy ho Anette opustila, nemal nikoho. Zmiznutie dcéry mu dávala za vinu. Práve on Linu v to ráno odviezol na zastávku a musel za to niesť následky.
Do Skellefteå dorazil okolo tretej. Zastavil sa na benzínke, kde natankoval a kúpil si kávu. Napriek pokročilej hodine bol ryšavý chlapec za pokladňou čulý a svieži. Mladík určite nemal viac ako devätnásť – dvadsať. Presne toľko by teraz mala Lina, aj keď dospelú si ju ani nevedel predstaviť.
Napriek zlému svedomiu si kúpil ďalšiu škatuľku Marlboro Lights. Zrak mu pri pokladni padol na tubu s repelentom.
Lelle zašmátral po kreditke. Všetko mu pripomínalo Linu.
V to posledné ráno sa natrela asi tak tonou repelentu. Vlastne to bolo jediné, čo mu utkvelo v pamäti. Po tom, ako ju vysadil na autobusovej zastávke, musel v aute vyvetrať. Nespomínal si, o čom sa rozprávali, akú mala náladu ani čo jedli na raňajky. Udalosti, ktoré nasledovali potom, vyplnili kapacitu jeho mysle. Ostalo v nej už len trochu miesta na repelent.
Večer, keď prišla polícia, im to aj spomenul. Na Anette bolo vidno, ako sa zaňho hanbí. Aj to si dobre pamätal.
Otvoril novú škatuľku a cigaretu nechal v ústach visieť, až kým nevyšiel na hlavnú cestu. Tentoraz sa vydal na sever.
Cesta domov mu vždy ubehla rýchlejšie, asi to bolo sklamaním. Linino strieborné srdiečko sa hojdalo na spätnom zrkadle a odrážalo slnečné lúče. Znovu sa usadila vedľa neho, svetlé pramienky vlasov jej viseli do tváre ako záclona.
„Oci, uvedomuješ si, že si za pár hodín vyfajčil dvadsaťjeden cigariet?“
Lelle si odklepol a dym vyfúkol oknom.
„Fakt až toľko?“
Lina prevrátila oči, akoby sa snažila privolať vyššie mocnosti.
„Vieš, že každá cigareta ti skracuje život o deväť minút? Takže dnes večer si sa pripravil o stoosemdesiatdeväť minút.“
„Čert to ber, aj tak nemám prečo žiť.“
Pozrela naňho vyčítavým pohľadom.
„Musíš ma nájsť. Jedine ty to dokážeš.“