Robert Karjel je profesionálny vojak, ktorý ako jediný Švéd prešiel výcvikom u amerických mariňákov. Ako pilot vojenského vrtuľníka sa zúčastnil na misii v Afganistane. Napísal triler Švéd, ktorý vyvolal senzáciu už na frankfurtskom Knižnom veľtrhu a bili sa oňho vydavatelia z celého sveta.
„Ako ďaleko je možné zájsť v boji proti terorizmu?“
To je základná otázka, ktorú si možno položíte pri čítaní severského trileru Švéd.

Ako spolu súvisí thajská vlna cunami, strieľanie v americkej Topeke a medzinárodný boj proti terorizmu?

Ernsta Gripa, osobného strážcu švédskej kráľovskej rodiny, vyšle jeho bývalý šéf z tajnej polície so zvláštnou úlohou do Spojených štátov.
V horúcej cele na ostrove v Indickom oceáne zatiaľ leží zmučený muž bez mena.
Kde sa skrýva nepolapiteľný Švéd?

Triler Švéd prináša napínavé čítanie, ktoré sa na pozadí rýchlej akcie dotýka aj zásadných mravných otázok našich čias.
Napríklad ako v globálnom svete udržať bezpečnosť?
Kam až v snahe ubrániť sa možným hrozbám môžeme zájsť?
Je obhájiteľný zločin v mene záchrany iného ľudského života?

Dej trileru Švéd sa odohráva na rôznych miestach naše planéty, od Thajska cez New York až po malý ostrovček v Indickom oceáne. Je výborne premyslený, možno s pomalším úvodom, ale potom vás vtiahne. Možno budete neveriacky krútiť hlavou nad spôsobmi vypočúvania, ktoré sú skutočné a reálne. Občas sa možno pristihnete pri tom, že to je príliš kruté aj pre zločinca...no rozhoduje systém. Ten potrebuje vinníka za každú cenu a žiadne prostriedky nie sú cudzie.

HLASUJTE za TOP krimi a TOP autora 2015
 

Triler Švéd mimoriadne dobre recenzoval prestížny Publishers Weekly, práva pre USA kúpil HarperCollins a román často prirovnávajú k mixu úspešnému TV seriálu Homeland, bestsellerovej trilógii Stiega Larssona Millennium a špionážnym knihám Johna le Carré.
V roku 2013 kúpila spoločnosť 20th Century Fox Television televízne práva.

Začítajte sa do severského trileru Švéd:

Kým lietadlo stúpalo, Ernst Grip lenivo sledoval sivú krajinu za oknom. Na kolenách mal neprečítaný výtlačok Expressen, poskladal ho a zastrčil do vrecka na sedadle pred sebou. Hľadal si pohodlnú polohu, ale v otrasných podmienkach ekonomickej triedy nikdy nemal dosť miesta na nohy, preto sa radšej vopred tešil na prvý drink a čosi na zahryznutie. Potreboval sa trochu rozptýliť.
Celých osem hodín do New Yorku. Američan na susednom sedadle sa podrobne vypytoval letušky, aké druhy alkoholu majú na palube.
Grip povedal iba: – Whisky, prosím, akúkoľvek, – a bez zbytočných otázok dostal dve fľaštičky. Spláchol nimi vrecúško orieškov.
Kura a k tomu riedke červené víno. Na cestu vyrazil na poslednú chvíľu, lebo niekomu sa predsa len podarilo zohnať lístok do ekonomickej triedy. Typický prejav úzkoprsosti švédskej štátnej správy. Na elektronickej mape na druhom konci paluby sa symbol lietadla vznášal nad morom neďaleko nórskeho pobrežia. Potom roznášali kávu, a hoci nikdy nepíjal koňak, teraz si ho dal. Chvíľu prepínal fi lmy na obrazovke na operadle pred sebou. Zaspal.
Grip bol tmavovlasý a mal ten typ tváre, o ktorej si ľudia často myslia, že ju už niekde videli. V obleku pôsobil staršie, v neformálnom oblečení mladšie. Podľa údajov v pase mal tridsaťsedem rokov. Letušky aj ich mužskí kolegovia so serví rovacímvozíkom sa pri širokoplecom sympatickom mužovi ochotne zastavovali, aby s ním prehodili zopár slov.
Včera si ho zavolal jeho bývalý šéf z tajnej polície Säpo, ako to ešte vždy robieva, a Gripovi oznámil, že poletí do New Yorku.
Nemusí sa o nič starať, jeho terajšiemu šéfovi ktosi nenápadne naznačí: – Grip tu istý čas nebude. – To sú výhody starých kontaktov. Grip mal iba splniť úlohu. A len čo vošiel do Šéfovej miestnosti, dostal do ruky letenku a kreditnú kartu.
– Výdavky si eviduj, – znela Šéfova jediná pripomienka.
Takto sa vyjadruje ostrieľaný tajný policajt, nijaký čerstvý absolvent, ale skúsený starý vlk s vlastným revírom. Ako stvorený pre tých, čo priveľmi nevyzvedajú.
– Dostanem poverenie? – opýtal sa Grip.
– Kašli na to. Pôjdeš ako turista.
Z neznámeho dôvodu začali z tohto konca, teda praktickými otázkami, jedlom a spaním.
– A...? – pobádal ho Grip, aby sa dozvedel aj to ostatné. Šéf mal pred sebou akési poznámky. – Podľa ministerstva zahraničia sa máš stretnúť s Američanmi.
– V akej záležitosti?
– To nie je jasné. Američania ti chcú položiť zopár otázok.
– To akože všetkých dvestosedemdesiat miliónov Američanov?
– Justice Department, to je nejaký ich úrad alebo čo. Ich ľudia ťa budú čakať na Newarku.
– Zopár otázok o čom?
Šéf odpovedal myknutím pleca.
– A výslovne trvajú na tom, aby som letel osobne?
– Pokiaľ viem, na ministerstve zahraničia patríš k tým málo menám, čo poznajú. Pamätajú si ťa z letiska v Bromme, keď sme CIA odovzdávali tých Egypťanov. Ministerstvo malo malér, my sme za nich ťahali horúce gaštany z ohňa, a tak si ťa zapamätali.
Skrátka, chceli teba a ja som súhlasil. – Tak to je naozaj úžasné.
– Vezmeš si pohodlný oblek, – usmial sa Šéf, – zodpovieš na niekoľko otázok, dáš si pár chutných večerí a vrátiš sa. – Potom mu však ovisnuté líca pripomínajúce bernardína ovisli ešte väčšmi.
– Netušíš, o čo ide?
Šéf napísal čosi na ceduľku a podal mu ju dvoma prstami.
Jediné slovo: – Topeka, – Grip prečítal nahlas.
– No, – prikývol Šéf, – Američania chcú zistiť, čo vieme o Topeke, o meste, kde líšky dávajú dobrú noc. Vidíš v tom nejaký zmysel? Ja nie.
– Inštrukcie z ministerstva?
– Nijaké, oni tiež nič netušia. „Pošlite tam Gripa“, viac nepovedali.
Najmä to chcú mať z krku.
– Inými slovami, som ministerský poslíček.
– Ale taký, ktorý vie, že ak si už musí písať poznámky, tak zásadne iba ceruzkou. Potom nebudeš hovoriť s nikým iným, iba so mnou. Prídeš rovno sem, – ostrieľaný vodca vlčej svorky bol v tejto džungli ešte vždy pánom.
– Maximálne týždeň? – tipoval Grip.
– Koľko bude treba.

Milan Buno