Severania môžu byť pre ostatný svet v mnohom príkladom. Mňa osobne okrem iného napríklad ohuruje ten ich entuziazmus v oblasti písania a vydávania kníh, a tak trochu aj fenomén severskej krimi. Človek by normálne veril, že už bolo všetko napísané, a že po takom Nesbøvi alebo Mankellovi už nemôže prísť nič nové alebo iné a novátorské.

 

Napriek tomu neustále debutujú noví autori tohto žánru, presadzujúc sa aj vo svete a od začiatku si trúfajúc tvoriť detektívne série. Minuloročným úspešným severským debutantom je aj Ingar Johnsrud, nórsky novinár, ktorého román Viedenské bratstvo je prvou časťou plánovanej detektívnej trilógie a aktuálne vychádza v dvadsiatich krajinách.

 

Vzhľadom na to, že ide o debut, autor sa predstavil ako výborný rozprávač. Už na domácej scéne si vyslúžil veľkú pozornosť za schopnosť vystihnúť detaily a za bohatý príbeh napísaný inovatívnym spôsobom. Príbeh thrilleru sa číta ľahko, dynamicky a dej má skutočne až filmový spád.

 

Osobne na mňa tiež zapôsobilo to, ako sa autorovi podarilo zaujať moju pozornosť už od samého začiatku rozprávania, a to aj napriek mojím mnohým žánrovým skúsenostiam. Johnsrud totižto namiešal bohatý koktail, v ktorom sa stretávajú nielen dve časové roviny, ale aj niekoľko príbehov, ktoré by pokojne mohli byť vyživovacím substrátom pre samostatne fungujúce detektívne romány.

 

Detektívka má akýsi otvárací ceremoniál v príbehu o stratenej dcére významnej nórskej konzervatívnej političky. Kontakt matky s dcérou sa síce prerušil už dávnejšie, keď sa dcéra rozhodla vstúpiť do ultrakonzervatívnej kresťanskej sekty, no teraz hrozí, že ju matka stratila nadobro.

 

Románový náboženský spolok Svetlo Božie je vykreslený ako väčšina takýchto zoskupení. Je uzavretým spoločenstvom, bojujúcim proti morálnemu rozkladu nórskej spoločnosti. Charakterizuje ho tiež izolovaný život jeho prívržencov na statku a proroctvá o súdnych dňoch.

 

Jeho členovia vystupovali proti islamizácii, stavaniu mešít, interrupciám, liberalizácii cirkvi, ženským farárkam alebo aj manželstvám homosexuálov. Ako väčšina prívržencov fundamentalistických spoločenstiev, aj oni boli presvedčení, že jedine ich vodca a výhradne oni sú nositeľmi absolútnej pravdy.

 

Keďže vo vytváraní nepriateľov mali takto bohaté skúsenosti, bolo len otázkou času, kedy sa sami stanú obeťami niečoho podobného. Ich statok s názvom Sorlo – Slnečný pokoj sa skutočne stane miestom masakry niekoľkých mužských členov sekty, pričom ostatné osadenstvo bez stopy zmizne. Medzi nezvestnými je aj v úvode spomenutá dcéra známej političky.

 

Prvá stopa vedie k islamistickej bunke, ktorá vraj konala v mene Alaha, no vyšetrovateľa Fredrika Beiera a jeho kolegyňu Kafu Iqbalovú však tieto prvotné hypotézy nepresvedčia a púšťajú sa do pátrania, ktoré vedie až do obdobia druhej svetovej vojny k obludným experimentom s rasovou čistotou.

 

Ocitnú sa tak uprostred prípadu, kde pátrajú nielen po masovom vrahovi, ale aj po tajomnej minulosti vodcov sekty. V ich genealógii sa totižto vynárajú odkazy na tzv. Viedenské bratstvo, ktoré v 30. rokoch 20. storočia združovalo niekoľkých oduševnených antropológov, biológov a eugenikov, snažiacich sa urobiť svet lepším miestom pre život. Vybrali si však cestu za hranicou etiky, pretože sa zameriavali na špecifické rozdiely ľudských rás.

 

Takýto výskum sa skoro vždy musí zvrhnúť a keďže niektorí členovia bratstva sa neuspokojili iba so zaznamenávaním charakteristických rysov jednotlivých rás, vyvolali záujem nacistov, ktorí sa snažili rasové rozdiely využívať v prospech ich rasovohygienických opatrení, nasmerovaných na nimi nenávidené etnické skupiny.

 

V jednom románe sa tak autorovi podarilo vytvoriť prienik nielen rôznych časových línií, ale aj obraz syntetického zovšeobecnenia akéhokoľvek fundamentalizmu. Podobné spolky a hnutia sa totižto vždy cítia byť vyvolenými a predurčenými na výkon akejsi hygieny ľudstva.

 

Kým napríklad pre sektu je ohrozením náboženský a morálny úpadok spoločnosti, hrozbou pre árijských „nadľudí“ bol rozmnožovaniaschopný podčlovek. Nacisti a fundamentalisti sa v podstate vždy dopracujú k tomu istému konečnému riešeniu. Volajú po spáse, po ideológii alebo náboženstve, po saríne alebo po plynovej komore.

 

Keďže autor do príbehu aj na pomedzí nórskej nacistickej minulosti zasadil ešte aj súčasné problémy liberálnych spoločností, súvisiace s radikalizáciou európskych islamských komunít, je román Viedenské bratstvo aj reflexiou súčasnosti a miestami dokonca aj veľmi realistickou kulisou postmodernej spoločnosti. Autorov jazyk je okrem toho (alebo práve preto) veľmi súčasný, živý a našťastie netrpí na falošnú a úzkostlivú korektnosť.

 

Napriek tomu mám výhradu práve k mnohovrstevnosti príbehu. Rozmanitosť ingrediencií síce funguje väčšinu času venovaného čítaniu tejto knihy, pretože thrillerový koktail sa skutočne pije hltavo a plnými dúškami, no v závere sa však musí čitateľ mierne rozčarovane zamýšľať nad usadeninou na dne pohára a konečnou chuťou, tohto inak po celý čas sviežeho nápoja.

 

Záver knihy Viedenské bratstvo je podľa mňa nedotiahnutý, akoby nebol naplno využitý potenciál samotného príbehu, alebo to má súvis s menej presvedčivým súzvukom viacerých otvorených rovín deja. Napriek tomu aj táto kniha je dôkazom, že sa v strednej Európe fakt nemusíme o Škandináviu obávať, hoci by sme im radi neustále dávali lekcie z demokracie, obávajúc sa, že im z ich prílišnej korektnosti a „pseudohumanizmu“ hrozí nejaká strata identity a demokratických slobôd.

 

Dokazuje to aj táto nórska detektívka, ktorá dokáže otvárať aktuálne témy a reflektovať staré hriechy tak, ako sa to u nás často nedarí ani vo verejnom priestore.

 

Jozef Kuric, DennikN.sk