Evino oko patrí do skupiny detektívnych románov, ktoré sa vymykajú spod bežnej šablóny. Kým prvá polovica klasicky načrtne dej, zoznámi čitateľa s postavami a s vraždami, celá druhá polovica je už výpoveďou Evy, ktorá predstavuje spojnicu všetkých udalostí. Zápletka príbehu spočiatku nie je zvlášť výnimočná, no postupne sa dve vraždy spoja do jednej línie a do hry vstúpi aj obrovský balík peňazí.

 

Karin Fossum postavila túto sériu na komisárovi Konradovi Sejerovi. Je to melancholický vdovec-päťdesiatnik, ktorý sa teší na večer, kedy si dopraje pohár whisky a šúľanú cigaretu. Radosť mu prináša aj malý vnúčik. Ináč je to však pomerne uzavretý muž, ktorý často spomína na zosnulú manželku a úprimne, keby som nevedela, že je séria pomenovaná práve po ňom, ani by som netušila, že je hlavnou postavou.

 

Eva je žena so zvláštnou povahou. Od umelkyne asi ani nemožno čakať niečo iné. Zároveň však bola i matkou, no zdalo sa mi, že svoje dieťa nemiluje bezvýhradne, že na ňom stále vidí nejaké chyby. Bola veľmi tajnostkárska a dosť chamtivá, často klamala svojim blízkym, a preto mi nebola sympatická. Ak by si k nej čitateľ aj chcel vytvoriť nejaký bližší vzťah, bolo by to priam nemožné, pretože Eva si k sebe iných nepúšťa.

 

Spočiatku ma zarazil štýl písania autorky. Charakterizovala by som ho ako úsečný a veľmi úsporný. Žiadne prehnane rozvité vety, len jednoduchosť a jasnosť. Je to ako strohý policajný záznam. Vieme, čo sa stalo, nepotrebujeme vedieť, aké bolo počasie, čo mal kto na sebe a pod. Samozrejme, opisy sa objavujú, ale nie sú príliš rozvinuté - autorka sa sústredila len na potrebné informácie. Tento strohý štýl je neobvyklý, no nie vyslovene zlý. Spolu s postavami ponorenými do seba spôsobuje, že sa z čitateľa stane len akýsi vonkajší pozorovateľ. Ak sa silou-mocou chcete zžiť s postavami, tak to pre vás bude nepríjemné zistenie, no ak si chcete zachovať určitý odstup, tak je to naozaj výborné. Mne sa takýto štýl písania nakoniec zapáčil.

 

Evino oko okrem zvláštneho štýlu a vystavania príbehu prekvapí aj nečakaným odhalením a niekoľkými hlbokými myšlienkami, ktoré nie sú jednoznačne predostreté, ale čitateľ sa sám musí zamyslieť. Konať v mene spravodlivosti je síce chvályhodné, no vražda je predsa len vražda.

 

Zverejnila blogerka Catty