Švédske krimi. Prvý príbeh zo série so svojráznou policajnou inšpektorkou Vanessou Frankovou. Detektívka o zločinoch, ktoré sa odohrávajú v niekdajších podzemných bunkroch nacistických Nemcov. 

Ohňová zem.

 

Colonia Dignidad bola nemecká kolónia  na juhu Čile. Rozprestierala sa na území, ktoré svojím rozsahom takmer dosahovalo veľkosť Lichtenštajnska. Od roku 1961 obyvatelia kolónie sexuálne zneužívali deti. Viacerí z páchateľov boli bývalí príslušníci SS, ktorí sa dostali do Čile prostredníctvom tajnej siete nacistických sympatizantov známej ako Die Spinne.

Osada stále existuje. Len účel sa zmenil...

 

V Štokholme miznú majetní finančníci a médiá majú svoju senzáciu. Miznú aj deti ulice, prisťahovalci, po tých však nikto nepátra. Polícia nedokáže zastaviť zločineckú organizáciu s názvom Légia, ktorá vládne štokholmskému podsvetiu. O zvláštne zmiznutia sa začne zaujímať Vanessa Franková, húževnatá, svojská policajná inšpektorka. Práve prežíva osobnú krízu, ale riskuje všetko, aby na vlastnú päsť vypátrala, kto uniesol mladú dievčinu zo Sýrie. Štrnásťročná Natasja prišla o celú svoju rodinu a vo Švédsku chcela začať nový život.

Séria stôp privedie Vanessu k bývalému vojakovi elitných jednotiek Nicolasovi Paredesovi. Opustil armádu, no nevzdal sa túžby po náprave tam, kde sa siaha na práva bezbranných. Nitky siahajú až do ďalekého Čile a udalosti naberajú rýchly spád. V podzemných bunkroch, pozostatkoch z čias vojenskej diktatúry, sa odohrávajú zločiny, nad ktorými tamojšia vláda už roky priviera oči.

 

Ohňová zem je dramatický a miestami brutálny krimiromán v duchu severských autorov. Na pozadí detektívnej zápletky sa dozvedáme o dôležitých udalostiach, ktoré sme ani netušili. O kolónii kdesi v Čile, kde sa páchali zločiny, ktorú navštívil údajne aj Josef Mengele, či Augusto Pinochet. O osade, ktorá dodnes existuje a je mementom. 

Je to príbeh o zločineckej skupine, veľmi autentický a premyslený. Dynamický, svižný, pričom autor dokáže ešte zrýchľovať tempo. Výborne to všetko dopĺňa tvrdohlavá a ľadovo chladná inšpektorka Vanessa. Obľúbite si ju a budete chcieť čítať ďalšie jej príbehy.

 

Pascal Engman je mladý švédsky autor, ktorý do roku 2016 pôsobil ako reportér a publicista v denníku Expressen. Zo svojich bohatých novinárskych skúsenosti čerpal pri písaní románov na horúce spoločenské témy, akými sú imigrácia, organizovaný zločin a násilie voči ženám. Debutoval v roku 2017 románom Patrioti, ktorý čaká na filmové spracovanie. Po ňom nasledovala Ohňová zem, prvá kniha zo série napínavých krimirománov, ktorých ústrednou postavou je svojrázna policajná inšpektorka Vanessa Franková.

 

Vypočujte si úryvok.

Z knihy číta Judita Hansman:

Knihy, ktorými žijete · Čítanie z knihy OHŇOVÁ ZEM (Pascal Engman)

 

Colonia Dignidad

 

Bola to nemecká kolónia na juhu Čile. Po vojenskom prevrate v septembri 1973 sa začala úzka spolupráca s DINA, tajnou políciou generála Augusta Pinocheta. Nemci sa zaoberali popravami, mučením a výrobou chemických zbraní. 

Vonkajší svet oddeľovala hradba z ostnatých drôtov, elektrických plotov a detektorov pohybu. Ženy a muži žili oddelene. Deti po narodení matkám odobrali. Kalendáre, noviny a hodiny boli zakázané.

CIA, ako aj lovec nacistov Simon Wiesenthal tvrdia, že v Colonii Dignidad sa v určitých obdobiach zdržiaval „anjel smrti“ Josef Mengele, známy svojimi krutými pokusmi na Židoch. Je zdokumentované, že túto kolóniu navštívil i Augusto Pinochet.

Zakladateľa a vodcu kolónie, bývalého nacistického dôstojníka Paula Schäfera, v roku 2006 odsúdili na tridsaťtri rokov väzenia za sexuálne zneužívanie 25 detí.

Osada stále existuje.

V súčasnosti sa nazýva Villa Baviera.

 

Začítajte sa do novinky Ohňová zem:

 

Matilda Malmová vo svojom dvadsaťtriročnom živote ešte nikdy nebola taká nešťastná ako teraz. Pred týždňom ju jej priateľ Peder poprosil, aby si sadla na gauč, chytil ju za ruku a zahľadel sa jej hlboko do očí.

Zle si vysvetlila situáciu. Myslela si, že konečne nabral odvahu a že sa dočkala. Keď sa Pederove pery dali do pohybu, Matilda už plánovala, ktorej kamarátke povie o zásnubách ako prvej.

Namiesto toho jej oznámil, že stretol inú. Sáru. Peder ju predtým opisoval ako milú kolegyňu, s ktorou si občas zašiel na drink po práci a s ktorou mohol žartovať počas nudných pracovných večerí s klientmi PR agentúry. Teraz bolo všetko iné.

Tašky už mal zabalené a čakali v spálni.

Keď zmizol za dverami, Matilda sa vrhla k oknu a hľadela na ulicu Brantingsgatan, kde Peder nakladal svoje veci do auta, kombi štokholmskej taxislužby. Zavolala naňho. Peder nastúpil a auto naštartovalo.

Odvtedy mu zavolala presne šesťdesiatpäťkrát. 

Ani raz to nezdvihol.

Matilda držala hodinky značky Patek Philippe oproti svetlu. Remienok sa leskol, číselník ukazoval, že sa blíži čas obeda. Fascinácia, ktorú cítila počas prvých týždňov, keď držala v ruke hodinky za takmer pol milióna korún, bola preč. Tento konkrétny kúsok patril jednému grófovi, ktorý ho tu nechal na opravu a mal si poň prísť v ten deň popoludní.

Položila drahé hodinky do škatuľky a zatvorila ich do trezoru.

Po ulici Biblioteksgatan sa dobre oblečení ľudia ponáhľali na svoje tristokorunové obedy z denného menu. Dvaja turisti tlačili nosy na sklo výkladu. Za nimi dlhými krokmi kráčal pochôdzkar.

Matilda si napravila tmavú úzku sukňu. Práve sa chystala zísť do kancelárie a spýtať sa manažérky Laury, či už môže ísť na obed, keď zazvonil telefón.

„Dobrý deň, hodinárstvo Bågenhielms, Matilda pri telefóne,“ pozdravila tak, ako jej diktoval protokol.

„Dobrý. Volám sa Carl-Johan Vallman a kúpil som si u vás hodinky, ktoré si u vás chcem dať opraviť.“

Matilda okamžite vedela, kto je ten muž. Za posledný rok si kúpil najmenej dva kusy hodiniek značky Patek Philippe. Carl-Johan Vallman nevyzeral ako boháč, skôr ako akýsi surfista s vlasmi dlhými po plecia a v roztrhaných svetlých džínsoch. Preto len čo vyšiel z obchodu, vygúglila si jeho meno. Zistila, že keď bol v jej veku, založil fond. V súčasnosti sa jeho hodnota odhadovala na jeden a pol miliardy korún.

„V poriadku,“ odvetila. „Máme si ich u vás vyzdvihnúť?“

„Nie, posielam kuriéra DHL,“ odvetil. „Vlastne by mal byť u vás každú chvíľu. Mal som zavolať skôr, ale niečo mi do toho vošlo.“

„Nijaký problém.“ Matilda si všimla pohyb vo dverách, stála tam a prešľapovala akási postava oblečená v žltej bunde a šiltovke kuriérskej spoločnosti DHL. „Zhodou okolností práve prišiel. Najlepšie bude, ak mu hneď otvorím a neskôr vám zavolám, aby ste mi mohli presnejšie vysvetliť, čo treba opraviť.“

„Výborne.“

Matilda zložila a stlačila tlačidlo pri čítačke kariet. Kuriér DHL ukázal palec hore a plecom potlačil sklenené dvere. Ako prvé jej napadlo, že vyzerá nezvyčajne dobre. Spod čiapky mu vykúkali hnedé pramienky vlasov. Mal široké plecia, bol najmenej o pol hlavy vyšší od nej, mal modré oči a výraznú líniu čeľuste. Ako druhé jej napadlo, že za posledný týždeň o nijakom mužovi takto neuvažovala.

Položil škatuľu pred ňu. Až vtedy jej napadlo do tretice: hoci bol august, mal na sebe bundu a tenké biele rukavice.

„Nechcem vám ublížiť, sľubujem. Rozumiete?“

Od prekvapenia otvorila ústa, ale on si priložil prst na pery.

„Nemusíte nič hovoriť, len urobte, čo vám poviem, a potom hneď odídem. Jasné...“

Jeho pohľad sa zastavil na jej menovke. „Matilda?“

Vyžaroval z neho pokoj.

Matilda prikývla.

„Dobre. Otvorte dvere do kancelárie.“

Matilda obišla pult. Ruka sa jej prudko triasla, keď ňou vyťukala štvorciferný kód.

Zasvietila červená.

„Prepáčte, ja…“

„To nič,“ prerušil ju. „Ja to urobím. Len mi povedzte, aký je kód.“ 

„Tridsaťštyri, päťdesiatdva.“

Vyťukal číslice. Pomaly natiahol ruku. Matilda sa strhla, keď ju jemne chytil za zápästie.

„Palec, Matilda,“ požiadal. Vyzeral pritom takmer pobavene. 

„Pre-prepáčte.“

Opatrne jej priložil palec k snímaču odtlačkov prsta. Malé svetielko zmenilo farbu na zelenú. Zámka šťukla.

„Musím vás požiadať, aby ste išli so mnou,“ ticho sa ozval, zatiaľ čo otváral dvere.

„Moja šéfka je tam dole,“ zašepkala.

„Viem.“

Zostupovali po schodoch. Ona prvá. On hneď za ňou.

Dvere kancelárie boli otvorené. Srdce jej prudko bilo.

Matilda premýšľala, čo ten muž od nej bude chcieť.

Položil jej ruku na plece, prešiel okolo nej a naznačil, aby sa nehýbala.

Zmizol v Laurinej kancelárii. Matilda sa zatackala a oprela sa o stenu. Po chvíli začula Laurin krik. Potom jeho hlas, pokojný, ale rozhodný. Má vybehnúť hore a stlačiť alarm?

Lenže potom by Laura zostala s ním sama. Okrem toho si nebola istá, či ju poslúchnu nohy. Znelo to, akoby dával Laure inštrukcie, akoby niečo vysvetľoval, vôbec nie agresívne.

O niekoľko sekúnd už znova stál vo dverách. Matilda sa pritisla k stene, aby ho nechala prejsť.

„Môžete ísť hore o tri minúty, ale dovtedy tu počkáte,“ prikazoval za pochodu.

Zastavil sa predo dvermi, narovnal si šiltovku, stlačil tlačidlo a otvoril si. A už ho nebolo.

 

Milan Buno, knižný publicista

Foto: Ikar, Nordinagency.se