Mal byť mŕtvy. Posledná obeť beštiálneho vraha. Teraz je však späť, no nikto nevie ako dokázal prežiť. A kde bol celý ten čas?!
V ohrození je ďalší ľudský život a polícia nemá žiadnu stopu...

Joona Linna je späť a tentoraz sa môžete tešiť na nervydrásajúci triler a strhujúcu akciu.
Pozrite si TRAILER k novinke Uspávač

Ak chcete vedieť viac, tu je oficiálna anotácia Uspávača (nižšie nájdete úryvok – prvých strán z knihy):

V mrazivej štokholmskej noci kráča po železničnom moste mladý muž. Má legionársku chorobu a je silne podchladený. V nemocnici zistia, že Mikael je už sedem rokov vyhlásený za mŕtveho. Pred trinástimi rokmi sa údajne stal jednou z posledných obetí sériového vraha, ktorého zatkol svojský komisár Joona Linna. Jureka Waltera odsúdili a zatvorili na uzavreté oddelenie psychiatrického ústavu. Kde teda žil Mikael celých trinásť rokov?
Nečakané svedectvo a prekvapujúca Mikaelova výpoveď vyvolajú obnovenie uzatvoreného prípadu. Polícia sa dostáva do časovej tiesne, lebo v hre je záchrana ďalšieho ľudského života. Jediná možnosť, ako sa vo vyšetrovaní pohnúť ďalej, je kontakt s beštiálnym Jurekom Walterom. Treba preniknúť do jeho blízkosti a získať si jeho dôveru. V tej chvíli sa však začína hra mačky s myšou – ale kto sa vlastne s kým zahráva? Ožívajú aj nočné mory Joonu Linnu, lebo vrah trpko poznačil nielen osud desiatok ľudí, ale aj jeho.

Začnite čítať Uspávača už teraz na Severskekrimi.sk:

Je noc a vietor duje od mora. Po vysokom železničnom moste smerom do Štokholmu kráča mladý muž. Tvár má bielu ako zarosené sklo. Džínsy mu stvrdli od zamrznutej krvi. Potáca sa medzi koľajnicami, potkýna sa na podvaloch. V päťdesiatmetrovej hĺbke pod ním sa črtá hladina pokrytá ľadom, pripomína naškrobenú plachtu. Zasnežené stromy ani ropné cisterny v neďalekom nákladnom prístave takmer nevidieť; iba vo svetle reflektora na vysokom žeriave víria vločky snehu. 
Spod ľavého podpazušia mužovi steká krv do dlane a kvapká z končekov prstov.
Keď sa na druhej strane dvojkilometrového mosta vynorí nočný vlak, ozve sa svišťanie a šušťanie.
Mladý muž sa zakníše, dosadne na koľajnicu, ale po chvíli vstane a pokračuje v ceste.
Pred vlakom sa zráža vzduch, výhľad zakrýva biela hmla. Lokomotíva je už v polovici mosta, keď rušňovodič zbadá muža na koľajniciach. Zapne signalizáciu a sleduje, ako sa postava zapotáca a takmer padá, zachráni sa veľkým úkrokom doprava a zachytí sa tenkého zábradlia.
Na mužovi povieva košeľa. Pod nohami sa mu trasie most. Stojí nehybne, s vypúlenými očami, s rukou na zábradlí.
Obklopuje ho zvírený sneh a tma.
Kým sa rozhodne pokračovať v ceste, krvácajúca ruka mu začne primŕzať k zábradliu.
Ten muž je Mikael Kohler-Frost. Pred trinástimi rokmi zmizol. Pred siedmimi rokmi ho vyhlásili za mŕtveho.

1
Uzavreté psychiatrické oddelenie ústavu v Löwenströmskej nemocnici

Železné mreže za mladým lekárom sa zabuchli. Ozvena kovového cvaknutia ho však nasledovala ešte aj pri schádzaní po špirálovitom schodišti.
Keď odrazu nastalo ticho, Andersovi Rönnovi prebehli po chrbte zimomriavky.
Od dnešného dňa bude teda pracovať na stráženom, uzavretom psychiatrickom oddelení.
Už trinásť rokov tu v izolovanej cele žije jediný pacient – starnúci Jurek Walter. Trest si odpykáva na oddelení s najvyšším stupňom stráženia.
Mladý lekár nevie nič o svojom pacientovi, pozná iba oficiálnu diagnózu: Nešpecifická schizofrénia. Chaotické myslenie. Opakujúce sa akútne psychotické stavy s bizarnými a mimoriadne agresívnymi prejavmi.
Anders Rönn sa na prízemí legitimoval, odovzdal telefón, kľúče zavesil do skrinky za železné mreže, až potom mu službukonajúci dozorca odomkol prvé z dverí na dlhej chodbe. Prešiel cez ne, vyčkal, kým sa zatvorili, až potom podišiel k ďalším. Po zaznení signálu ich otvoril strážnik. Anders sa obrátil a zamával mu, až potom pokračoval chodbou k miestnosti pre zamestnancov na uzavretom oddelení.
Hlavný lekár tunajšieho oddelenia Roland Brolin je vysoký päťdesiatnik s úzkymi plecami a s vlasmi ostrihanými na ježka. Stojí v kuchynke pri digestore, fajčí a v novinách zdravotníckych odborov číta článok o priepastných platových rozdieloch medzi mužskými a ženskými zamestnancami v tomto rezorte.
– Jurek Walter nikdy nesmie zostať osamote s nikým z personálu, – povedal hlavný lekár Andersovi pri nástupe do práce. – Nesmie sa stýkať s inými pacientmi, nesmie prijímať návštevy a nikdy nesmie vyjsť na dvor. Nikdy nesmie...
– Nikdy? – spýtal sa Anders. – Neviem, či nie je protizákonné držať...
– Je, – odvetil bez váhania Roland Brolin.
– Čo vlastne urobil?
– Ani sa nepýtaj, – odvetil Roland a vykročil po chodbe.
Napriek tomu, že Jurek Walter je najbeštiálnejší sériový vrah v celých dejinách Švédska, verejnosť ho nepozná. Súdne pojednávania v budove Rådhuset a v paláci Wrangelska boli neverejné a všetky spisy doteraz zostali označené ako prísne tajné.
Anders Rönn a hlavný lekár Roland Brolin prešli ďalšími bezpečnostnými dverami. Za nimi ich čakala mladá žena s potetovanými pažami a s pírsingom v líci.
– A vráťte sa živí, – žmurkla na nich.
– Nemusíš sa obávať, – povedal Roland tichším hlasom Andersovi. – Jurek Walter je mlčanlivý muž v rokoch. Nie je agresívny, nekričí. No zásadne nikdy nevstupujeme do jeho cely. Leffe, ktorý mal dnes nočnú službu, však zistil, že Jurek si vyrobil nôž a schoval si ho pod matrac. Pochopiteľne, musíme mu ho zobrať.
– Ako? – spýtal sa Anders.
– Porušíme pravidlo.
– Vojdeme do jeho cely?
– Ty vojdeš... a pekne ho poprosíš, aby ti dal ten nôž.
– Ja mám vojsť dnu a...?
Roland Brolin sa nahlas rozosmial a potom vysvetlil kolegovi, že sa budú tváriť, akoby pacientovi podávali zvyčajnú injekciu Risperdalu, ale namiesto nej dostane vyššiu dávku Zipadhery.
Hlavný lekár pretiahol kartičku po ďalšom skeneri a naťukal kód. Ozvalo sa pípnutie a zámka bezpečnostných dverí zabzučala.
– Počkaj, – povedal Roland a podal mu misku so žltými štupľami do uší.
- Veď si hovoril, že nekričí.
Roland si priložil dlaň na ústa, unaveným pohľadom chvíľu pozoroval nového kolegu, a kým začal vysvetľovať, zhlboka vzdychol.
– Jurek Walter sa ti bude prihovárať veľmi pokojne, určite aj vľúdne, – objasňoval Roland vážnym hlasom. – No večer, keď sa poberieš domov a nasadneš do auta, z ničoho nič ťa to stiahne do protismeru a čelne sa zrazíš s kamiónom... alebo si prelistuješ katalóg, a skôr než zájdeš po deti do škôlky, kúpiš si sekeru.
– Mám sa začať báť? – usmial sa Anders.
– To nie, len buď opatrný, – odvetil Roland.
Anders doteraz nemal veľké šťastie na prácu, preto keď v Lekárskych listoch zbadal inzerát, že v Löwenströmskej nemocnici hľadajú lekára na dlhšie zastupovanie a na plný úväzok, srdce mu poskočilo od radosti.
Z domu by mu cesta autom trvala asi dvadsať minút a dlhodobé zastupovanie je v podstate prísľub stáleho miesta.
Po povinnej praxi v Skaraborskej nemocnici a v zdravotnom stredisku v Huddinge sa živil príležitostným zastupovaním na oblastných klinikách nemocnice Sankt Sigfrid.
Dlhé cestovanie do Växjö a nepravidelný pracovný čas sa nedarilo skĺbiť s Petrinou prácou v centre voľného času a s Agnesiným autistickým syndrómom.
Iba pred dvoma týždňami Anders s Petrou bezradne sedeli pri kuchynskom stole a pokúšali sa vyriešiť situáciu.
– Takto to už ďalej nepôjde, – usúdil pokojne Anders.
– Čo budeme robiť? – šepla Petra.
– Netuším, – odvetil Anders a zotrel jej slzy z líc.
Agnesina asistentka v škôlke im dnes povedala, že ich dcéra mala ťažký deň. Odmietala pustiť z ruky pohár s mliekom a ostatné deti sa jej smiali. Agnes nebola ochotná akceptovať, že olovrant sa skončil, lebo Anders neprišiel ako zvyčajne. Uháňal z Växjö, ako sa len dalo, ale do škôlky dorazil tesne pred šiestou. Agnes vytrvalo sedela v jedálni a v dlaniach zvierala pohár.
Po návrate domov Agnes iba stála vo svojej izbe, civela na stenu nad domčekom pre bábiky a tlieskala svojím introvertným spôsobom. Netušili, čo vidí, no tvrdila, že po stene chodia sivé kolíky, ktoré musí počítať a zastavovať. Takto sa správala vždy, keď prežívala veľkú úzkosť. Zavše jej to trvalo desať minút, ale v ten večer tak musela stáť viac než štyri hodiny, až potom ju mohli uložiť.

2
Posledné bezpečnostné dvere sa zatvorili. Prešli chodbou k jedinej z troch používaných samotiek. Svetlo neónových žiariviek dopadalo na linoleum. Tapety na stenách boli odraté vo výške servírovacieho stolíka, ktorým sa privážalo jedlo.
Hlavný lekár opäť použil svoju kartičku a cez bezpečnostné dvere pustil Andersa pred sebou.
Cez pancierové sklo dovidel na štíhleho muža sediaceho na plastovej stoličke. Na sebe mal modré džínsy a rovnakú košeľu. Bol dohladka oholený a mal neobyčajne pokojný pohľad. Množstvo vrások, čo mu pokrývali bledú tvár, pripomínali pukliny vo vysušenom koryte rieky.
Jureka Waltera odsúdili za dve vraždy a jeden pokus o vraždu, ale podozrievali ho z ďalších devätnástich.
Pred trinástimi rokmi ho zadržali rovno pri čine v lesoparku Lill-Jansskogen, keď päťdesiatročnú ženu násilím vtláčal naspäť do rakvy zakopanej do zeme. Držal ju v nej už takmer dva roky, a ona ešte stále žila. Žena mala hrozné rany, bola podvyživená, svalová hmota akoby jej vyschla, utrpela príšerné omrzliny, telo mala posiate hlbokými preležaninami a mala ťažko poškodený mozog. Keby polícia Jureka Waltera nevypátrala a neprichytila rovno pri rakve, pravdepodobne by doteraz unikal.
Hlavný lekár si pripravil tri sklené fľaštičky so žltým práškom, do každej pridal vodu, dobre ich potriasol, a skôr než tekutinu natiahol do injekčnej striekačky, pozorne ju ovoňal.
Do uší si zasunul štuple, až potom otvoril okienko na dverách. Kov zarachotil a z miestnosti  k nim prenikol ťažký pach betónu a prachu.
Hlavný lekár nenáhlivo oznámil Jurekovi Walterovi, že je čas na injekciu.
Muž zdvihol bradu, mäkkým pohybom vstal zo stoličky, obrátil sa k okienku a vykročil k nemu. Cestou si rozopínal košeľu.
– Stoj a vyzleč si košeľu, – povedal Roland Brolin.
Jurek však pomaly kráčal ďalej. Roland zatvoril okienko a rýchlo ho zamkol. Vtedy Jurek zastal, rozopol si posledný gombík a nechal košeľu padnúť na dlážku.
Jeho telo bolo zrejme kedysi trénované, ale teraz mu pod zvráskavenou kožou ovísali svaly.
Roland znova otvoril okienko. Jurek Walter prešiel posledných pár krokov a vystrčil von ruku posiatu stovkami stareckých pigmentových škvŕn.
Anders mu rýchlo omyl rameno liehom. Roland vpichol ihlu do mäkkého svalu a trochu prirýchlo doň vtlačil roztok. Jurek od prekvapenia mykol rukou, ale nestiahol ju, kým nedostal pokyn. Hlavný lekár rýchlo zabuchol okienko a zamkol ho, vybral si štuple z uší, nervózne sa pousmial a potom nazrel do cely.
Jurek Walter neisto kráčal k posteli, potom si na ňu sadol.
Odrazu sa obzrel k dverám a Rolandovi vypadla striekačka z ruky.
Pokúsil sa ju zachytil, ale odkotúľala sa po betónovej dlažbe.
Anders vykročil, zdvihol ju, a keď sa obaja znova obrátili k dverám, tabuľové bezpečnostné sklo bolo zarosené. Jurek ho zahmlil vlastným dychom a prstom načmáral meno JOONA.
– Čo je to? – hlesol prekvapený Anders.
– Napísal slovo Joona.
– Dopekla, čo to je?
Hmla sa rozplynula a muži videli, že Jurek sedí na posteli, akoby sa nikdy ani nepohol. Pozeral sa na pažu, do ktorej mu pichli injekciu, masíroval si sval a zízal na nich cez sklo.
– Nebolo tam ešte niečo? – spýtal sa Anders.
– Videl som len to...
Vtom k nim cez hrubé dvere prenikol neľudský rev. Jurek Walter sa zosunul z postele, kľačal a ziapal. Na krku mu navreli žily, svaly sa napli.
– Koľko si mu vlastne pichol? – spýtal sa Anders.
Jurek prevrátil oči, ukázali sa bielka, pokúšal sa zachytiť postele, vystrel jednu nohu, no vzápätí sa prevrátil a hlavou narazil do postele. Neustále kričal a telo sa mu zvíjalo v kŕčoch.
– Dopekla, – šepol Anders.
Jurek ležal na dlážke, nekontrolovane kopal, hrýzol sa do jazyka, vypľúval krv a chrčal.
– Čo urobíme, ak zomrie?
– Dáme ho spáliť, – odvetil Brolin.
Jureka schvátili ďalšie kŕče, celý sa vzpínal, rozhadzoval rukami. Odrazu všetko ustalo.
Brolin pozrel na hodinky. Po tvári mu stekali kropaje potu.
Jurek Walter kňučal, skrútil sa na bok a pokúšal sa vstať, ale márne.
– O dve minúty môžeš vojsť, – povedal hlavný lekár.
– Naozaj tam mám vojsť?
– Už bude neškodný.
Jurek sa postavil na štyri. Z úst mu tiekli krvavé sliny. Neisto sa hojdal, napokon sa zosypal na dlážku a znehybnel.

3
Anders neodtrhol pohľad od hrubého skla na dverách. Jurek Walter ležal nehybne už desať minút. Po kŕčoch sa telo odrazu uvoľnilo.
Hlavný lekár vybral z vrecka kľúč, vložil ho do zámky, zaváhal, znova nazrel do cely a potom ju odomkol.
– Dobrú zábavu, – povedal.
– Čo urobíme, ak sa preberie? – spýtal sa Anders.
– Nesmie sa prebrať.
Brolin otvoril dvere a Anders vošiel do miestnosti. Dvere sa za ním okamžite zabuchli, zaštrkotal kľúč. V izbe páchol pot, ale ešte čosi iné. Kyslastý zápach octu. Jurek Walter sa ani nepohol, iba chrbát sa mu pri dýchaní jemne nadvihoval.
Anders si od neho udržiaval odstup, hoci vedel, že Jurek teraz tvrdo spí.
V miestnosti bola zvláštna akustika, akoby sa zvuky až dotieravo spájali s pohybmi.
Lekárov plášť pri každom kroku mäkko zašušťal.
Jurekov dych sa zrýchlil.
Z kohútika kvapkala voda.
Anders sa dostal k posteli, obzrel sa na Jureka a potom si kľakol.
Cez hrubé bezpečnostné sklo naňho hľadel hlavný lekár vydeseným pohľadom, lebo Anders sa úplne zohol, aby dovidel pod priskrutkovanú posteľ.
Na dlážke neležalo nič.
Opäť sa obzrel na Jureka a napokon sa odhodlal ľahnúť si na brucho.
V tejto pozícii už nemal Jureka pod kontrolou. Musel sa mu obrátiť chrbtom, aby mohol hľadať nôž.
Pod posteľ prenikalo len slabé svetlo. Pri stene ležali chuchvalce prachu.
Ani na okamih si neprestával predstavovať, že Jurek otvoril oči.
Čosi bolo zastrčené medzi drevený rošt a matrac. Ťažko povedať čo.
Anders vystrel ruku, no nedočiahol na to. Nezostávalo mu nič, iba sa obrátiť a na chrbte sa vtlačiť ešte hlbšie pod posteľ. Bolo tam tak málo miesta, že nemohol ani otočiť hlavu. Napriek tomu sa vtiahol úplne dozadu. Pri každom nádychu cítil na hrudi drevený rošt postele. Vystrel prsty. Ale potreboval sa dostať ešte ďalej. Koleno sa mu zachytilo o dosku. Z tváre si odfúkol chuchvalec prachu a posunul sa.
Odrazu sa v cele ozval tupý náraz. Nemohol sa však obrátiť, aby zistil, čo sa stalo. Znehybnel a načúval. Dych sa mu zrýchlil a zdal sa mu taký hlučný, že nepočul ostatné zvuky.
Opatrne vystrel ruku, končekmi prstov dosiahol na predmet a so značnou námahou ho vytiahol.
Jurek si z kúska kovovej lišty vyrobil krátky nôž s nabrúseným ostrím.
– Poď von, – zakričal naňho hlavný lekár cez okienko.Ako sa Anders pokúšal vyslobodiť spod postele, poškrabal sa na líci.
No ďaleko sa nedostal, zastavil ho plášť, čo sa zachytil a nepovolil.
Odrazu sa mu zdalo, že Jurek sa prudko pohol.
A možno sa mýlil.
Anders z celej sily potiahol plášť. Švíky síce zapraskali, ale držali. Pochopil, že mu nezostáva nič, iba sa ešte väčšmi vopchať pod posteľ a uvoľniť látku.
– Čo tam robíš? – podráždene sa spýtal Roland Brolin.
Okienko na dverách znova zarachotilo a zatvorilo sa.
Anders videl, že vrecko plášťa sa zachytilo o vytŕčajúcu latku. Rýchlo ho uvoľnil, zadržal dych a začal sa vysúvať spod postele. Pomaly ho zachvacovala panika. Oškrel sa na bruchu aj kolenách, ale napokon rukou dočiahol na peľasť postele a vytiahol sa.
Zadychčane sa prevalil na brucho a neisto vstal s nožom v ruke.
Jurek ležal na boku, v spánku mal jedno oko pootvorené a tým naňho nevidomo civel.
Anders rýchlo podišiel k dverám, cez sklo zachytil vyčítavý pohľad hlavného lekára a pokúsil sa usmiať, no prezradil ho stres v hlase, keď ho prudko požiadal:
– Otvor!
Ibaže Roland Brolin namiesto dverí otvoril okienko.
– Najprv mi podaj nôž.
Anders sa naňho spýtavo pozrel, potom mu ho vystrčil.
– Našiel si ešte niečo, – povedal Roland Brolin.
– Nie, – odvetil Anders a obzrel sa na Jureka.
– List.
– Nič iné tam nebolo.
Jurek sa na dlážke pohniezdil a vypustil vetry.
– Prezri mu vrecká, – prikázal hlavný lekár s nervóznym úsmevom.
– Prečo?
– Lebo robíš prehliadku.
Anders sa obrátil a opatrne podišiel k Jurekovi Walterovi, ktorý mal obe oči zatvorené a vo vráskach sa mu perlil pot.
Anders sa neochotne zohol a siahol mu do vrecka. Džínsová košeľa sa napla a Jurek zahundral.
V jednom vrecku nohavíc mal plastový hrebeň. Anders roztrasenými rukami prehľadal aj ostatné.
Z čela sa mu rinuli kvapky potu. Niekoľko ráz žmurkol, potom mu padali z končeka nosa.
Jurekova veľká dlaň sa pár ráz stiahla a zasa otvorila.
Vo vreckách však nemal nič.
Anders zdvihol hlavu, pozrel k okienku a zavrtel hlavou. Nedovidel, či Brolin stojí za ním. Stropná lampa samotky svietila rovno do skla ako sivé slnko.
Teraz sa musí dostať von.
Už tu trčí pridlho.
Anders sa vystrel a pobehol k dverám. Hlavného lekára nevidel. Pritisol tvár k okienku, ale za ním nikto nestál.
Jurek Walter dýchal rýchlo ako dieťa, ktoré má nočnú moru.
Anders zabubnoval na dvere. Jeho päste na hrubých kovových dverách takmer nevydali zvuk. Znova zabúchal. Nijaká odpoveď, nič sa nedialo. Keď si všimol, že za chrbtom mu narastá tieň, čo sa odráža na stene, zaklopal na okienko obrúčkou.
Po chrbte mu behali zimomriavky. Srdce mu búšilo ako zvon, v krvi stúpala hladina adrenalínu. Opatrne sa obrátil. Pozoroval, ako si Jurek Walter pomaly sadá. Tvár mal bezvýraznú, pohľad upretý pred seba. Ešte vždy krvácal z úst a pery mal neprirodzene červené.