Karin Fossumová je rozhodne svieži a neobvyklý závan na scéne severskej krimi. Má cit pre vykreslenie psychologického napätia a dokazuje to aj v novinke Kto sa bojí vlka, za ktorú získala Cenu nórskych kníhkupcov za najlepší nórsky román roka. 

 

Treba uznať, že Fossumová vie písať provokatívne a položiť medzi riadkami množstvo zaujímavých otázok.

V novinke Kto sa bojí vlka, čo je tretí prípad inšpektora Sejera, spoznávame Errkiho. Toho už od detstva sprevádza povesť čudáka, ktorý nosí smolou nielen sebe, ale aj svojim blízkym. Zlovestné domnienky podporuje jeho zanedbaný výzor, mlčanlivosť a miestne legendy o tom, že zo sveta za záhadných okolností zniesol svoju matku, pričom možno nebola jediná.  

 

Jeho útek z psychiatrie sprevádzajú nepredvídané komplikácie a to, že sa stáva podozrivým z vraždy starej ženy, je len začiatkom príbehu s mnohými nečakaným zvratmi. Autorka mu stavia do cesty ďalších ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, takže román, ktorý má miestami až nádych čiernej grotesky, je zároveň pozoruhodnou sondou do života zatracovanej časti nórskej spoločnosti. 

 

„Karin Fossumovú je ťažké niekam zaradiť. Je to jedna z jej silných stránok, vďaka tomu sú jej knihy fascinujúco nepredvídateľné.“

Dagbladet

 

Karin Fossumová si nikdy nepotrpela na drastické opisy vrážd a nechutností, ale vždy ju na prvom mieste zaujímala psychologická stránka vecí – až nedávno priznala, že sa sama pred rokmi stala svedkom vážneho kriminálneho činu a od začiatku je cieľom jej písania vcítiť sa nielen do pocitov obetí, ale aspoň trochu pochopiť aj páchateľov. 

 

V knihe Kto sa bojí vlka vstupuje do deja popri čudáckom Errkim prenasledovanom vnútornými hlasmi aj obézny chlapec z polepšovne a mladý zlodej, ktorému sa udalosti vymknú z rúk oveľa skôr, ako si kedy predstavoval. 

 

Nórsko spoznávame aj z inej stránky ako krajinu, kde je sveta žiť. Zvonku veľmi bohatá a bezproblémová krajina sa v románe premieňa na miesto, kde sa vydedencom spoločnosti žije rovnako ťažko ako inde na svete a osamelé staré dámy žijúce v domoch ďaleko od ľudí riskujú, že jedného dňa príde nevítaná návšteva, pred ktorou ich nebude mať kto ochrániť.  

 

Začítajte sa do novinky Kto sa bojí vlka: 

– Ale ak hovorí pravdu, tak máme o jeden možný šokujúci scenár viac. Errkiho totiž nútene hospitalizovali v psychiatrickej nemocnici a utiekol. Vyrastal tu. Je celkom možné, že sa sem vrátil a potuluje sa hore v lesoch. 

– Ale bol by schopný niekoho zabiť? 

– Nemá v hlave všetko v poriadku. 

– Porozprávajte mi niečo o ňom. Kto to vlastne je? 

– Je mladý, možno vo vašom veku. Narodil sa vo Valtimo vo Fínsku. Vyrastal s rodičmi a mladšou sestrou. Vždy bol iný. Neviem, akú diagnózu má, ale je celkom mimo, a to už roky. 

– Ale je nebezpečný? 

– To vlastne nevieme. Povráva sa o ňom všeličo, a nemyslím si, že všetko je pravda. Je takmer mýtickou postavou, rodičia ním strašia deti, aby sa večer vrátili načas domov. Robím to aj ja. 

– Vraveli ste, že ho nútene hospitalizovali. Neznačí to, že je nebezpečný? 

– Je nebezpečný predovšetkým pre seba. Je to jednoducho tak, že vždy, keď sa stane na okolí niečo zlé, dajú to za vinu Errkimu. Vždy to tak bolo, už keď bol chlapec. Ak aj nič zlé nespravil, tak sa zdalo, akoby sám chcel, aby mu to dávali za vinu. Ktovie, čo tým chce docieliť. Navyše sa rozpráva sám so sebou. 

– Je psychotický? 

– Stavím sa, že áno. A je naozaj typické, že sa Errki zjaví pri Halldisinom statku práve, keď ju ktosi zavraždí. Už predtým sa čosi podobné stalo. Ale nikdy sme nedokázali jeho priame prepojenie na čokoľvek. Poneviera sa po okolí ako zlá veštba. Ako čierny vták z rozprávky, ktorý predpovedá smrť. Prepáčte, že nie som objektívnejší, – povzdychol si Gurvin, – len sa vám ho pokúšam opísať tak, ako by ho opísali tunajší. 

– Odkedy je chorý? 

Skarre si odklepol popol z cigarety do policajtovej šálky. 

– To presne neviem, ale zdá sa mi, že bol taký už od malička. Vždy bol iný. Čudák, bál sa ľudí. Nikdy nemal priateľov. Nemyslím si, že stojí o spoločnosť. Matka mu zomrela, keď mal osem rokov a tam sa to asi všetko začalo. Po jej smrti zobral otec Errkiho so sestrou do Štátov. Približne sedem rokov bývali v New Yorku. Povrávalo sa, že Errki sa tam vyučil u nejakého kúzelníka. 

– Kúzelníka? 

Skarre sa usmial. – Myslíte iluzionistu? 

– To celkom presne neviem. Myslím, že to bol skôr taký čarodejník. A keď sa vrátili do Nórska, začalo sa o ňom všeličo šuškať, vraj dokáže hýbať vecami silou vôle a tak. 

– No teda, – poznamenal Skarre a pochybovačne pokrútil hlavou. 

– Môžete sa pokojne smiať, ale poznám ľudí, ktorí sú oveľa racionálnejšie založení ako my dvaja a napriek tomu vám porozprávajú o Errkim Johrmovi tie najzvláštnejšie veci. Napríklad Thorvald Horn mi hovoril, že jeho pes sklápal uši a kňučal, keď bol Errki nablízku. Niekedy hodnú chvíľu pred tým, ako sa vôbec zjavil, akoby ho cítil už z diaľky. Mimochodom, väčšinou nevonia, je vždy veľmi zanedbaný. Od kohosi som počul aj o koňoch, ktoré utiekli, keď ho zbadali ísť oproti. Vraj niekomu zastali hodiny. Inému popraskali žiarovky a zhasli. Dvere sa zatvárali samy od seba. Je ako náhly a nečakaný víchor, ktorý rozvíri listy. A potom je tu ten jeho pohľad. Akoby pochádzal z akéhosi iného, vyššieho sveta. Prepáčte, – dodal Gurvin náhle. – Nehovorím o ňom práve pekne, ale nenapadá mi nič pozitívne, čo by som o ňom povedal. Je špinavý a odporný a v každom ohľade nepríťažlivý. 

– Nemôžeme z neho spraviť vraha, hoci by aj bol zručným iluzionistom, mal zmysel pre zvláštne efekty. Nestačí, že trpí psychickou chorobou, – povedal zamyslene Skarre. – Spojíme sa s nemocnicou a porozprávame sa s ošetrujúcim lekárom. Iste nám čo-to povie. Okrem toho musíme toho chlapíka nájsť, aby sme zistili, čo tam hore robil.