Potom im došlo, že vytvorili hypnoticky fascinujúci príbeh o posadnutosti, pomste, psychoanalýze a vykúpení. Havranie dievča je kniha plná násilia, ktorú však ťažko pustiť z ruky. Vydali ju v 37 krajinách, o práva na sfilmovanie sa už zaujíma HBO aj ďalšie tv stanice. Sympatickí Švédi píšuci pod pseudonymom Erik Axl Sund pred pár dňami zavítali aj na bratislavskú Bibliotéku. Fanúšikom tu podpisovali druhý diel trilógie nazvaný Plameň túžby.

Zmenil sa vám život po vydaní Havranieho dievčaťa?

Nie ste teraz vo Švédsku celebrity?

Nemajú tieto krajiny ešte temnejšie tajomstvá ako Švédsko?

Hakan: Samozrejme, také Bielorusko je veľmi kontroverzná krajina. Veľmi milí ľudia, ale krajina má aj druhú stránku. Cítili sme sa tam klaustrofobicky. V istom čase, keď sme tam boli, bola napríklad červená farba symbolom opozície voči prezidentovi Lukašenkovi. Ak ste mali na sebe niečo červené, hneď ste patrili medzi podozrivých.

 

Na konci knihy je poďakovanie vo forme: Ani živej duši. Prečo?

Hakan: Po švédsky je tam niečo skôr vo význame: Fuck you. Keď sme knihu písali, boli sme veľmi nahnevaní. Bol to vtip. Viete, normálne sa v knihách siahodlho ďakuje rodine, priateľom, známym… My sme boli stručnejší, najskôr to bol vtip a potom sa nám to zapáčilo, tak sme to tam ponechali.

 

Vy ste celkovo alergickí na pokrytectvo a faloš – napríklad aj na idylické obrázky Carla Larssona, ktorého dielo ste v pozmenenej podobe použili aj na obálke svojej trilógie. Prečo ste si ho vlastne vybrali?

Hakan: Carla Larssona vo Švédsku pozná každý.

Jerker: Mysleli sme si o ňom, že je extrémne známy v celom svete…

Hakan: …ale ukázalo sa, že je známy len vo Švédsku. Jeho obrázky má doma každý. Aj my dvaja sme vyrástli obklopení jeho obrázkami.

Jerker: Viete, celé je to falošné. Na jeho obrázkoch vždy svieti slnko, každý je šťastný, má pekný dom, všetko je perfektné.

Hakan: V čase, keď sme dokončovali našu knihu, vyšla vo Švédsku biografia Carla Larssona. Nebol to veľmi milý človek.

 

Ale teraz ste ho preslávili v šírom svete…

Hakan: Nie, už bol slávny. Pritom jeho žena bola oveľa lepšia maliarka ako on. Len o nej nikto nevedel, kvôli nemu. Bol sviňa.

Jerker: Priznal – nie verejne, len v súkromnom liste – že zneužil jedno štrnásťročné dievča. Ten obraz je na obálke druhého dielu našej trilógie. V origináli Larsson maľuje nahé dievča a sám sa odráža v zrkadle. Hneď ako dievčinu namaľoval, ju zneužil a opisoval ju ako kus mäsa. Preto sme jeho obraz na našej obálke pozmenili a v odraze zrkadla namiesto maliara vidieť kusy mäsa.

 

Keď píšete o rôznych brutalitách a násilnostiach, môžete tým niečo zmeniť? Máte silu zmeniť zákony týkajúce sa pedofilov a vrahov?

Jerker: To nie. Ale keď vyšlo Havranie dievča, dostávali sme veľa listov – od dievčat. Vraj píšeme o nich. Cítili empatiu. Ale zmeniť svet, to je príliš veľká úloha. To nebolo našou ambíciou. Chceli sme písať o veciach, ktoré nás desia a z ktorých sme smutní.

 

Vraj nemáte radi uhladené kriminálky. Čo si myslíte napríklad o Herculovi Poirotovi?

Jerker: Je príliš uhladený. Ale v tom je to práve trochu perverzné. Ľudia umierajú, ale vy stále pijete svoju šálku čaju. To je oveľa perverznejšie ako naše knihy.

 

Ale vaše knihy obsahujú dosť násilia a ľudia si ich čítajú, aby sa uvoľnili – to nie je čudné?

Hakan: Ale to je v poriadku.

 

Celý príbeh má okolo tisíc strán, prečo nie je v jednej knihe, ale rozdelený do troch pokračovaní?

Hakan: Vo Švédsku sme v dosť malom vydavateľstve a náš šéfredaktor povedal, že by bola komerčná samovražda debutovať tisícstranovou knihou. Verili sme mu, preto sú z toho nakoniec tri knihy.

 

Vo Švédsku vyšli knihy s ročným odstupom, v Nemecku tento rok vydali prvý diel v júli, ďalší v septembri a tretí príde na trh v novembri. Čo je lepšie?

Jerker: Kratší odstup. Pri ročných pauzách už musíte do pokračovaní písať zhrnutie, čo sa stalo v predošlej knihe, lebo čitateľ na to mohol zabudnúť. V Amerike sme tiež museli písať resumé, to sa nám nepáčilo.

 

Cítili ste nejaký tlak na to, aby ste vo vašich knihách boli mimoriadne násilní? Kritici hovoria, že medzi Američanmi a Škandinávcami zúri konkurenčný boj o to, kto príde s brutálnejšími metódami zabíjania…

Hakan: Nie. Reálny svet je oveľa brutálnejší ako naša fikcia, stačí si otvoriť noviny.

 

Čítajú ľudia detektívky preto, že im na konci ponúknu vyriešenie prípadu? Alebo prečo?

Hakan: Možno z eskapizmu.

Jerker: Asi sa cítia bezpečne, keď ich čítajú. Vo vonkajšom svete sa deje veľa hnusných vecí a keď o nich čítate v bezpečí domova, máte dojem, že vás sa to netýka.

 

Prečo teda vy nečítate detektívky?

Jerker: Ale čítame, no asi iba jednu ročne.

Hakan: A teraz ani na čítanie nemáme toľko času, skôr robíme rešerše k veciam, o ktorých sami píšeme.

 

Ako vlastne vyzerá váš deň?

Hakan: O 8.45 vezmem svojho dvaapolročného syna do škôlky, potom idem do kancelárie, dám si s Jerkerom kávu a píšeme. A potom zasa idem pre syna do škôlky, pozeráme kreslené rozprávky, hráme futbal, nakupujeme, máme večeru.

Jerker: Občas ideme do kancelárie už o siedmej a pracujeme do polnoci, potom ideme von a opijeme sa.

 

Viete si predstaviť žiť v inej krajine?

Hakan: Rád by som žil v New Yorku, vlani som tam bol ako turista a zamiloval som sa do New Yorku. Stále rozprávam o New Yorku.

Jerker: Mňa zasa nadchýna Británia, cítim sa tam ako doma. Žijú tam zábavní ľudia.

 

Už ste napísali štvrtú knihu Glass Bodies, budete v písaní ďalej pokračovať?

Hakan: Práve sme dokončili piatu knihu. Je to zasa fikcia o Štokholme, Jens Hurtig, kolega komisárky Jeanette Kihlbergovej, je v tejto knihe hlavným hrdinom. Po tejto knihe si hádam vydýchneme. Sadneme si a začneme sa baviť o tom, čo ďalej. Ak budeme v tom čase ešte stále kamaráti, asi budeme pokračovať v písaní.

 

Hádate sa niekedy pri písaní?

Hakan: Na začiatku sme sa veľa hádali, bojovali sme. Hlavne ja som bil jeho. Pretože on je veľmi milý a nevracal mi to.

Jerker: Niekedy ma udrel, raz ma tak škrtil, že som istý čas ani nemohol rozprávať. Je veľmi nebezpečný.

Hakan: Ale už som civilizovanejší. Teraz už idem radšej na prechádzku a upokojím sa.

Jerker: Máme veľmi odlišný temperament.

 

To je zrejme dobré pre vaše písanie?

Jerker: Iste. Je dobré byť odlišný a bojovať, inak by sa nič nedialo.

 

Vždy sa viete zhodnúť, čo je najlepšia verzia?

Jerker: Väčšinou. Na kostre príbehu sa zhodneme, ale hádame sa o detailoch. Niekedy je to smiešne. Vieme sa hádať o jedinom slove. Vlastne je to strata času.

 

Vraj je pre vás hudba dobrým zdrojom inšpirácie. Akú hudbu radi počúvate?

Hakan: Punk rock zo starej školy, 70. roky, gitarovú hudbu. Jasné stručné slová, všetko sa vybaví za dve minúty. Podobne aj píšem.

Jerker: Tiež mám rád punk, prípadne post-punk zo začiatku 80. rokov.

Hakan: Rád počúvam pri písaní hudbu, ale on potrebuje ticho. Ale viete, on má problémy so sluchom…

Jerker: Píšeme v jednej miestnosti, sme meter od seba, delí nás len monitor počítača. Kedysi som mal slúchadlá, pretože Hakan počúval hudbu, rádio, do toho ktosi rozprával a Hakan pritom ešte po očku sledoval nejakú šou v telke – a pri tom všetkom ešte stíhal písať.

 

Máte dni, keď sa vám nechce písať?

Hakan: To mám celý čas.

 

Vlastne som čítala vaše vyjadrenie, že písať sám musí byť peklo…

Hakan: Presne to si myslím.

Jerker: Dokonca aj keď ste dvaja, môžete sa cítiť veľmi osamelo.

 

Takže rozchod vášho autorského dua nehrozí?

Hakan: Zatiaľ nie, uvidíme.

 

A čo vaša kapela? Je stále mŕtva?

Hakan: Bol som ženatý so speváčkou kapely, teraz som rozvedený. Sme síce priatelia, ale…

Jerker: Kapela je teraz v kóme, ale možno sa raz preberie k životu.

Hakan: Písanie nám aj tak zaberá veľa času.

 

Nechýbajú vám pankáčske časy?

Hakan: Len cestovanie, ale cestovať môžem aj teraz. Už nemusím spať na matracoch kdesi na povale…

Jerker: Ani nám už neplatia uhorkami. Raz sme cestovali 30 hodín vlakom do Charkova na východ Ukrajiny – aby sme hrali pre päť ľudí a psa. A tí povedali: zabudli sme si peniaze, tak tu máte uhorky a vodku. Bolo to fantastické. Tak sme sa hanbili, že sme sa museli smiať. Tak sme sa podelili o uhorky.

 

Rozumiete po rusky?

Jerker: Neponimaju po rusky. Ale viem čítať ruské písmo. Náš tour manažér tvrdil, že vie po rusky. Niekoľko rokov sme s ním cestovali…

Hakan: … a stále sme zažívali nejaké nedorozumenia. Raz nám Rusi povedali, že nehovorí po rusky, ale nejakou vlastnou rečou, do ktorej zakomponoval pár poľských slov, fínskych, ukrajinských… Ale bol sebavedomý a nejako to fungovalo.

 

Hakan, vy ste tiež raz absolvovali autorské čítanie v dánčine, a pritom vraj nehovoríte po dánsky. Ako to bolo?

Hakan: Bolo to propagačné turné. Neviem, prečo som to urobil, vtedy som hovoril áno na všetko a prikývol som aj na účasť v dánskom rádiu, kde som mal čítať po dánsky.

 

Rozumeli vám Dáni?

****Hakan:**** Chválili ma za veľmi dobrú výslovnosť.

****Jerker:**** Skúšali nás oboch, ale keď som začal po dánsky, tiekli im slzy od smiechu.

Hakan: Pre nás Švédov sa zdá dánčina veľmi iná, ale Dáni nám Švédom rozumejú.

Jerker: V písanej podobe dánsky rozumieme všetko, ale hovorená podoba je iná. A keď hovoria ľudia z Jutského polostrova, majú problém rozumieť im aj Kodančania.

 

Prezradíte niečo o svojej galérii?

Hakan: Je to galéria moderného umenia. Tvoríme spolu pop art. Medzi písaním občas robíme maľby, čo je veľmi zábavné. Tak sme si povedali, že chceme galériu na vlastné výtvory. Ešte sme ich ľuďom neukázali, máme ich len v kancelárii, ale budúci rok urobíme výstavu. Zatiaľ ich videli len kamaráti.

 

Čomu sa ešte venujete popri písaní a umeniu?

Hakan: Máme len 24 hodín, a to chceme byť aj s rodinou.