Najskôr – o čom bude Polícia?

V nemocnici v Osle leží zranený človek v kóme. Polícia ho prísne stráži a nikto sa nesmie dozvedieť jeho meno.
V tom istom čase nájdu zabitého policajta na mieste, kde bola v minulosti spáchaná vražda, ktorú neúspešne vyšetroval. Keď k nemu pribudnú ďalší dvaja zavraždení kolegovia, je jasné, že nejde o náhodu. Všetkých  zabili mimoriadne brutálnym spôsobom a spájajú ich nevyriešené prípady z minulosti.
Kto trestá políciu za zbabrané vyšetrovania?
Neexistujú žiadne stopy a ani najlepší policajný inšpektor Harry Hole nie je k dispozícii.

Jo Nesbø opäť rozvíja príbeh o ľudskej zlobe, do ktorého vtiahne nielen obete a políciu, ale bravúrnym spôsobom aj svojich čitateľov.

Úryvok z knihy POLÍCIA (kniha vyjde koncom januára 2014):

PRVÁ ČASŤ
Spal.
Skrinka v rohu voňala starým drevom, strelným prachom a olejom na mastenie zbrane. Keď do vedľajšej izby oknom zasvietilo slnko, cez kľúčovú dierku presvitol do miestnosti pás svetla, a po chvíli – keď sa ocitlo v správnom uhle – slnko ožiarilo pištoľ položenú na poličke.
Pištoľ bola ruská Odessa, kópia známejšieho Stečina.
Zbraň zažila všeličo, s kulakmi precestovala z Litvy na Sibír, na južnej Sibíri putovala z jedného sídla urkov do druhého, patrila atamanovi, vodcovi kozákov, ktorého polícia skolila s Odessou v ruke, potom sa dostala do súkromnej zbierky riaditeľa väznice v Tagile. Napokon tento škaredý neforemný samopal priniesol do Nórska Rudolf Asajev, ktorý – skôr, než zmizol – stihol vďaka opioidu violín ovládnuť trh s narkotikami v Osle. Práve v hlavnom meste Nórska sa zbraň nachádzala aj teraz, presnejšie na ulici Holmenkollveien, v dome Rachel Faukeovej. Odessa mala zásobník na dvadsať guliek kalibru Makarov a strieľala salvy aj jednotlivé výstrely. V zásobníku zostalo dvanásť guliek.
Tri z nich vystrelili na konkurenčných dílerov z Kosova, len jedna sa aj zaryla do mäsa.
Ďalšie dva náboje zabili Gusta Hanssena, mladého zlodeja a dílera drog, ktorý spreneveril Asajevove peniaze aj tovar.
Pištoľ ešte páchla po posledných troch výstreloch, čo počas vyšetrovania vraždy Gusta Hanssena zasiahli hlavu a hruď niekdajšieho policajta Harryho Holeho. Miesto činu sa nezmenilo, ulica Hausmanns gate 92.
Polícia dosiaľ nenašla Gustovho vraha a osemnásťročného chlapca, ktorého zatkli krátko po vražde, neskôr prepustili. Nepodarilo sa im nájsť vražednú zbraň. Chlapec sa volal Oleg Fauke a každú noc ho budili zo sna zvuky výstrelov. Potom vydesene civel do tmy. Netrápili ho výstrely, čo zabili Gusta, ale tie druhé, čo vystrelil na policajta, ktorý mu v detstve nahradil otca. Dlho sníval, že si ho mama Rachel zoberie za manžela. Harry Hole. Jeho pohľad mal vytetovaný na sietnici. Vtom si spomenul na pištoľ v skrinke. Nádejal sa, že ju už nikdy neuvidí. Že ju už nikto nikdy neuvidí. A bude spať naveky.

Spal.
Strážená nemocničná izba páchla liekmi a maľovkou. Prístroj pri posteli zaznamenával tlkot srdca.
Isabelle Skøyenová, členka mestského zastupiteľstva poverená sociálnou prácou, a novovymenovaný policajný prezident Mikael Bellman dúfali, že ho už nikdy neuvidia.
Že ho už nikto nikdy neuvidí.
Že bude spať naveky.

1/
Bol teplý a dlhý septembrový deň. Svetlo menilo Oslofjord na roztavené striebro a kopce nad mestom už skrášlené prvými farbami jesene sa rozžiarili. Bol to deň, počas akých sa obyvatelia mesta zaprisahávajú, že sa z Osla nikdy, ale naozaj nikdy neodsťahujú. Slnko zapadalo za Ullern a poslednými slnečnými lúčmi hladkalo panorámu nízkych strohých domov, svedčiacich o skromnom pôvode mesta, a drahých bytov s veľkými terasami, čo hovorili o ropnom zázraku, ktorý z Osla urobil metropolu jednej z najbohatších krajín planéty. Hladkalo aj narkomanov na kraji parku Stensparken v relatívne malom usporiadanom meste, kde na drogy umieralo viac ľudí ako v osemkrát väčších mestách, záhrady, kde deti chránila bezpečnostná sieť trampolíny a po každom treťom skoku prerušili hru, ako im odporúčal návod na používanie. Lúče neminuli ani zalesnené svahy, čo v polkruhu ohraničovali celý kotol mesta. Slnko nechcelo opustiť Oslo, vystrkovalo posledné lúče, ako keď sa mladí zaľúbenci lúčia dotykom končekov prstov v pootvorenom okne vlaku.
Ráno bol vzduch studený a jasný, svetlo ostré ako v operačnej sále. Neskôr teplota stúpla, obloha sa sfarbila do tmavomodra a vzduch sa leskol, čo robilo zo septembra najpríjemnejší mesiac v roku. A keď začal zľahka a opatrne sadať súmrak, vzduch vo vilových štvrtiach nad mestom voňal jablkami a ihličím.
Erlend Vennesla sa blížil na vrchol posledného kopca. V stehnách už cítil kyselinu mliečnu, no nútil sa sústrediť na pravidelný rytmus pohybu a správny uhol kolien. Technika bicyklovania je totiž dôležitá. Najmä keď telo začína byť unavené a mozog sa usiluje presvedčiť človeka, že si má sadnúť inak, aby zaťažoval menej zaťažované, no zároveň aj menej výkonné svaly. Cítil, ako pevný rám bicykla absorbuje a využíva každý watt jeho energie. Preradil na ťažší prevod, zdvihol sa zo sedadla a udržiaval frekvenciu deväťdesiat záberov za minútu. Zrýchlil. Pozrel sa na pulzomer. Stošesťdesiatosem. Čelovkou si posvietil na riadidlá. GPS s detailnou mapou Osla mu ukazovalo jeho presnú polohu. Bicykel so všetkou výbavou ho stál viac, než si vyšetrovateľ vrážd na dôchodku môže dovoliť. No čeliť novým životným výzvam môže, len ak bude vo forme.
Vo chvíľach úprimnosti si uvedomoval, že ani životné výzvy už nie sú také ako kedysi.
Kyselina mliečna v stehnách a fyzická bolesť zvestovali blížiacu sa rozkoš. Z vedomia, že urobil niečo pre seba, sa mu čoskoro začnú vyplavovať endorfíny. Ak sa po západe slnka príliš neochladí, odmení sa pohárom piva na balkóne v spoločnosti svojej manželky.
A zrazu bol na kopci. Otvoril sa mu výhľad na jazero Maridalen. Spomalil. Opäť si uvedomil, aké je absurdné, že stačí štvrťhodinu drieť na bicykli, a človek sa z centra európskeho hlavného mesta dostane na skutočný vidiek, k hospodárskym usadlostiam, poliam a hustému lesu, v ktorom sa strácajú turistické chodníky. Pod sivou prilbou značky Bell ho svrbel pot. Stála ho toľko ako detský bicykel, ktorý kúpil vnučke Line Marie k šiestym narodeninám. No prilbu si nesňal. Väčšina smrteľných nehôd cyklistov vzniká po poranení lebky.
Pozrel sa na pulzomer. Stosedemdesiatpäť. Vytúžený závan vetra k nemu priniesol z mesta vzdialený jasot fanúšikov. Určite zo štadióna Ullevaal, kde Nórsko hrá proti Slovensku či Slovinsku. Erlend Vennesla si chvíľu predstavoval, že diváci tlieskajú jeho výkonu. Už dávno mu nikto netlieskal. Naposledy na rozlúčkovej oslave v Kripose. Smotanová torta, príhovor šéfa Mikaela Bellmana, ktorý mal už vtedy našliapnuté na pozíciu policajného prezidenta. Erlend si chvíľu užíval potlesk, potom zdvihol zrak, poďakoval sa a cítil, ako mu stiahlo hrdlo, keď sa odhodlal na jednoduchý, krátky a vecný príhovor v zmysle tradícií Kriposu. Ako vyšetrovateľ zažil slávu aj pád, no vyhol sa veľkým prešľapom. Aspoň o nijakých nevedel. No technológia analýzy DNA už pokročila a vedenie polície naznačilo, že sa ju chystá využiť aj na niektoré staré, nevyriešené prípady. Nejaký jeho prešľap možno odhalia dodatočne. Nájdu odpovede. Nové odpovede. Dospejú k novému záveru. Dovtedy sa nič nedeje, no Erlend nechápal, prečo chcú mrhať už aj tak skromné zdroje na dávno odložené prípady.
Hmla zhustla a v chabom svetle pouličných lámp takmer minul drevenú šípku ukazujúcu do lesa. No našiel ju presne tam, kde si ju pamätal. Odbočil z cesty na lesný chodníček. Bicykloval len tak rýchlo, aby nestratil rovnováhu. Svetlo čelovky sa mihotalo po zemi a občas osvetlilo tmavú stenu ihličnatých stromov po oboch stranách. Tiene pred ním vyplašene utekali. Takto si to predstavoval vždy, keď sa pokúšal vžiť do jej situácie. Tri dni ju bez prestávky znásilňovali, teraz sa im pokúša uniknúť, baterku drží v roztrasenej ruke.
A keď sa pred ním zrazu zažalo svetlo, na okamih mu napadlo, že vidí jej baterku, ona uteká a on ju prenasleduje na motorke. Svetlo sa chvíľu knísalo, potom mu ho ktosi nasmeroval do očí. Zastal a zoskočil z bicykla. Posvietil si na pulzomer. Menej ako sto. Slušné.
Uvoľnil remienok pod bradou, sňal si prilbu a prehrabol si vlasy. Bože, to je pocit. Zhasol čelovku, prilbu zavesil na riadidlá a tlačil bicykel k svetlu. Cítil, ako ho prilba udiera do zápästia.
Zastal. Ostré svetlo ho pálilo v očiach. Keď ich privrel, počul svoj vlastný zrýchlený dych. Zvláštne, že pulzomer ukazuje také nízke hodnoty. Za roztraseným zdrojom svetla sa čosi pohlo, niečo zasvišťalo vzduchom. A v tej chvíli si uvedomil, že to nemal robiť. Nemal si dať dole prilbu. Väčšinu smrteľných nehôd cyklistov...
Myšlienka akoby sa zasekla, film sa pretrhol.
Erlend Vennesla neveriacky hľadel pred seba, po čele mu stekala teplá kropaj potu. Hovoril, no slová nedávali zmysel, spojenie medzi mozgom a ústami sa prerušilo. Opäť čosi zasvišťalo. Potom zmizol aj zvuk. Nepočul nič, ani len svoj vlastný dych. Uvedomil si, že kľačí, bicykel sa pomaly prevracia. Žlté svetlo mu tancovalo pred očami, no zmizlo, keď mu kvapka potu stiekla okolo koreňa nosa do očí a oslepila ho. Vtedy pochopil, že to nie je pot.
Tretí úder pôsobil ako ľadový klin. Prerazil mu hlavu, krk a vnikol do tela. Všetko zmrzlo.
Nechcem zomrieť, stihol si uvedomiť. Zdvihol ruku, aby si chránil hlavu, no keď sa ruka ani nepohla, uvedomil si, že ochrnul.
Štvrtý úder už neregistroval, no pach vlhkej zeme mu prezradil, že leží na zemi. Niekoľkokrát zažmurkal, na pravé oko opäť začal vidieť. Priamo pred očami mal pár špinavých čižiem. Päty sa zdvihli, čižmy sa odlepili od zeme. Dopadli. A opäť. Akoby po niečom skákali. Akoby chceli dať kopancom ešte väčšiu silu.
Posledná myšlienka patrila vnučke. Nesmie zabudnúť jej meno.

2/
Inšpektor Anton Mittet vytiahol poloprázdnu papierovú šálku z malého stroja Nespresso D290 a, keďže tu nemal stôl, položil si ju na zem vedľa seba. Potom zo škatuľky vysypal nový náboj s kávou, podvedome skontroloval, či je hliníkové veko neporušené a náboj nepoužitý, a vložil ho do stroja. Pod trysku položil novú plastovú šálku a zapol stroj.
Keď kávovar zavzdychal a začal pracovať, pozrel sa na hodinky. Čoskoro bude polnoc. Čaká ho výmena stráže. Doma sa už naňho tešia, najprv však musí zasvätiť to dievča do pracovných úloh. Silje – ak si jej meno zapamätal správne – len nedávno ukončila školu. Anton Mittet sa zadíval na kávovar. Doniesol by jej kávu, aj keby bola chlap? Netušil. Napokon, je to jedno, na takéto otázky sa už naučil neodpovedať. V nemocničnom tichu počul, ako do šálky dopadli posledné kvapky. Z náboja už nezíska viac chute ani farby, no je dôležité dostať z neho čo najviac kofeínu. Dievča čaká dlhá noc. Hoci je jasné, že sa nič nestane, dievča bude celú noc samo v spoločnosti holých betónových stien štátnej nemocnice. Pred odchodom si s ňou ešte vypije kávu. Vzal obe šálky a vykročil. Ozvena krokov sa odrážala od stien. Prechádzal okolo zamknutých dverí. Vedel, že sú za nimi len ďalšie holé steny. Nóri nezvykli budovať stavby dimenzované pre budúce generácie, no v prípade štátnej nemocnice urobili výnimku. Zrejme si pritom uvedomovali, že obyvatelia krajiny budú každým rokom starší, chorľavejší a náročnejší. V tomto prípade nórsky štát pracoval s víziou ako Nemci pri stavbe diaľnic a Švédi pri budovaní letiskových hál. Rovnako bezútešný pocit mali možno aj šoféri, ktorí v tridsiatych rokoch križovali nemecký vidiek na ozrutných prázdnych diaľniciach, či švédski cestujúci, prechádzajúci prehnane veľkými halami štokholmského letiska v šesťdesiatych rokoch. Bolo len otázkou času, kedy prvý šofér autom vletí do rodiny, ktorá pri kraji cesty s obdivom sleduje premávku, otec zostane ležať v kaluži krvi, mame odtrhne hlavu a dieťaťu končatiny. Alebo sa spoza gumeného nepriehľadného závesu na páse s batožinou v príletovej hale štokholmského letiska nečakane vynorí zhorená, ešte tlejúca mŕtvola, pripálená k pohyblivému pásu, s nemým výkrikom v otvorených meravých čeľustiach. Nijaký lekár nevedel Antonovi vysvetliť, na čo slúži, isté je len to, že za dverami budú zomierať ľudia. Visí to vo vzduchu, neviditeľné telá s blúdiacimi dušami už čakajú na svoj výstup na scéne.
Anton zabočil za roh a vyšiel do ďalšej tmavej a rovnako holej chodby. Jej prierez bol dokonalý štvorec a dievča na stoličke na konci chodby vyzeralo ako obraz namaľovaný na stene.
„Urobil som kávu aj tebe,“ oslovil ju, keď pristúpil bližšie. Má dvadsať rokov? Trochu viac. Dvadsaťdva.
„Ďakujem, no doniesla som si vlastnú,“ odvetila a z plecniaka vybrala termosku. V jej prízvuku zachytil už takmer nečujný severonórsky dialekt.
„Táto je lepšia,“ usmial sa.
Zaváhala. Vzala si ju.
„A je zadarmo,“ dodal Anton a diskrétne si za chrbtom pošúchal popálené končeky prstov o studenú látku bundy. „Máme vlastný kávovar. Nájdeš ho na chodbe vedľa...“
„Všimla som si ho,“ prerušila ho. „No v inštrukciách sa píše, že za nijakých okolností nesmieme odísť od dverí pacienta, tak som si priniesla termosku.“
Anton Mittet si odpil. „Správne. No k týmto dverám vedie jediná chodba. Sme na štvrtom poschodí a medzi nami a kávovarom nie sú nijaké dvere, čo by viedli na schodište. Nikto sa nemôže prešmyknúť.“
„Znie to logicky, no radšej sa budem držať inštrukcií.“ Venovala mu krátky úsmev a rýchlo si odpila z kávy, možno aby sa mu tým ospravedlnila, že si ho dovolila opraviť.
Anton sa zamračil. Chystal sa poznamenať čosi o význame schopnosti uvažovať samostatne, čo prichádza s nazbieranými skúsenosťami, no nestihol sformulovať myšlienku, keď si na konci chodby niečo všimol. Akoby sa tam vznášala postava celá v bielom. Počul, že Silje za jeho chrbtom vstala. Keď postava priplachtila k nim, zmenila sa na oblú, plavovlasú ženu vo voľnom nemocničnom plášti. Vedel, že pracuje v nočnej zmene a zajtra večer má voľno.
„Dobrý večer,“ dvojzmyselne sa usmiala, ukázala im dve injekcie a položila ruku na kľučku.
„Počkajte, prosím,“ zastavila ju Silje. „Musím vás požiadať o predloženie služobnej legitimácie. Poznáte dnešné heslo?“
Sestrička sa prekvapene pozrela na Antona.
„Teda ak sa za vás nezaručí kolega,“ dodala rýchlo Silje.
Anton len prikývol: „Mona, môžeš vojsť.“
Sestrička otvorila dvere a Anton nazrel do nemocničnej izby. V tmavej miestnosti si stihol všimnúť prístroje rozmiestnené okolo postele a prsty na nohách, vytŕčajúce spod paplóna. Pacient bol taký vysoký, že mu museli priniesť dlhšiu posteľ. Dvere sa zabuchli.
„Výborne,“ usmial sa na Silje. A ihneď pochopil, že nijakej žene nie je sympatický namyslený chlap, ktorý si trúfa známkovať svoje mladšie kolegyne. Ale veď, do riti, v jej veku je normálne, že sa učí od skúsených kolegov. Chvíľu váhal, ako situáciu vyriešiť. Predbehla ho:
„Už som spomínala, že som čítala inštrukcie. A teba už iste čaká doma rodina.“
Priložila si šálku k perám. Čo vie o jeho rodinnej situácii? Vytušila čosi? O ňom a o Mone? Že ju párkrát po nočnej viezol domov a tým sa to neskončilo?
„Podľa nálepiek macíkov na tvojej taške,“ usmiala sa, akoby mu čítala myšlienky.
Dopil kávu. Odkašľal si. „Mám čas. Keďže si tu prvý raz, mala by si sa pýtať. V inštrukciách sa nepíše všetko.“ Prestúpil na druhú nohu. Veril, že pochopila, čo tým myslí.
„Ako chceš,“ odsekla tónom, aký si dovolí len veľmi mladý človek. „Kto je ten pacient za dverami?“
„Neviem. Aj to si čítala v inštrukciách. Je anonymný a má zostať v anonymite.“
„Niečo však vieš.“
„Naozaj?“
„Mona. Neoslovil by si ju takto dôverne, keby ste sa nepoznali. Čo ti povedala?“
Anton Mittet zdvihol zrak. Je pôvabná, no nevyžaruje ani teplo, ani šarm. Na jeho vkus je príliš chudá. Na účese si nedala záležať, jej horná pera vyzerá, akoby ju zdvíhala stiahnutá šľacha, odhaľuje dva krivé predné zuby. Cítil z nej však jej mladosť. Pod čiernou rovnošatou skrýva vyšportované telo. Ak jej prezradí, čo vie, urobí to len preto, aby svojou veľkorysosťou o nula celá nula jedna percenta zvýšil pravdepodobnosť, že sa s ním vyspí? Alebo preto, že dievčatá ako Silje do piatich rokov nastupujú na miesto hlavného inšpektora a Silje sa onedlho stane jeho nadriadenou? On totiž navždy zostane radový policajt, drammenský prípad zostáva na ňom visieť ako fľak, čo sa z bielej košele nedá vyprať.
„Pokus o vraždu,“ povedal potichu. „Stratil veľa krvi, údajne mu v čase príchodu polície ledva bilo srdce. Odvtedy je v kóme.“
„Prečo ho strážime?“
Anton mykol plecom. „Potenciálny svedok. Ak prežije.“
„O čo ide?“
„Vojna narkomanov. Na najvyššej úrovni. Ak sa preberie z kómy, jeho informácie nám môžu pomôcť dostať hlavy obchodu s heroínom v meste. A prezradí nám, kto ho chcel zabiť.“
„Takže sa treba báť, že jeho vrahovia prídu zavŕšiť svoje dielo?“
„Ak sa dozvedia, že žije a kde leží. Preto sme tu.“
Prikývla. „A prežije?“
Anton zavrtel hlavou: „Zopár mesiacov ho ešte udržia pri živote, no šanca, že sa preberie z kómy, je mizivá. Slovom...“ Anton prestúpil na druhú nohu, jej skúmavý pohľad mu začínal byť nepríjemný. „Zatiaľ naňho dáme pozor.“
Vstal. Odchádzal s pocitom porážky, zbehol po schodoch a vyšiel do jesenného večera. Až keď si sadol za volant, uvedomil si, že mu zvoní mobil.
Volali z centrály.
„Jazero Maridalen, vražda,“ informovala ho nula jednička. „Viem, že si už dnes skončil, no potrebujú pomoc pri zaistení miesta činu. A keďže si v uniforme...“
„Na ako dlho?“
„Do troch hodín ťa určite vystriedame.“
Anton nechápal. Vedenie polície dlhodobo pracuje na tom, aby nepracovali v nadčase. Kombinácia skostnatených pravidiel a chudobného rozpočtu im v tom bráni aj vo chvíli, keď by sa to ozaj hodilo. Pochopil, že vražda musí byť niečím výnimočná. Veril, že nezabili dieťa.
„Fajn,“ prikývol.
„Posielam ti súradnice.“ Toto bola novinka. GPS s detailnou mapou mesta a okolia v kombinácii s aktívnym vysielačom zabezpečovali, že centrála mohla vystopovať ktoréhokoľvek kolegu. Preto mu volali. Bol najbližšie.
„Beriem,“ zopakoval. „Do troch hodín ma vystriedajte.“
Hoci Laura už spí, vždy ju poteší, keď príde z práce skôr. Poslal jej esemesku a vyrazil k jazeru Maridalen.