V spojitosti so severskou krimi sa mnohým, a to aj príležitostným čitateľom tohto žánru, v mysli určite vynorí ako prvé meno Jo Nesbø. S týmto spisovateľom sú porovnávaní aj ostatní autori tejto žánrovej literatúry, pričom k tomuto kroku sa často uchyľujú aj samotní recenzenti.

 

Nie vždy je táto metóda hodnotenia férová, keďže ani samotný Nesbø nemá podľa mňa patent na konzistentnú kvalitu, ale keďže porovnávanie s tými najlepšími je predsa len poctivejšie, ako podliezanie latky, tak sa z Nesbøa celkom oprávnene stalo kvalitatívne kritérium.

 

S Nesbøm často porovnávaným autorom je aj jeho krajan Jørn Lier Horst, ktorý debutoval už v roku 2004, ale konkurencieschopným sa stal asi až v polovici svojej desaťdielnej série o inšpektorovi Williamovi Wistingovi.

 

Jej hrdina je policajtom s tridsaťročnou praxou a zároveň hviezdou nórskej kriminalistiky, ktorý Horstovi priniesol celoškandinávsky úspech. Začalo sa to románom Poľovné psy z roku 2012, za ktorý získal Rivertonovu cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj Sklenený kľúč, čo je zase cena pre najlepšiu škandinávsku detektívku.

 

K týmto úspechom s určitosťou prispeli životné skúsenosti autora, ktorý do celej série vložil znalosti z kriminalistickej práce, keďže sám niekoľko rokov pracoval ako hlavný vyšetrovateľ v nórskom Larviku. Jeho realistický a vecný prístup mu umožnil, aby sa vyhol mnohým žánrovým klišé, vďaka čomu sú jeho detektívne príbehy silné a zároveň uveriteľné.

 

Jeho ostatný román s názvom Zaslepenosť je momentálne jeho najlepšie hodnoteným románom, pričom prvé dva mesiace po vydaní viedol domáci rebríček najpredávanejších kníh. K popularite kníh o Wistingovi nepochybne prispieva už spomenutá uveriteľnosť každého kriminálneho príbehu, ktorých hlavnou devízou je však s určitosťou aj ľudskosť samotnej hlavnej postavy.

 

Wisting má v najaktuálnejšom prípade 55 rokov, čoskoro bude z neho dedko, a napriek dlhoročnej policajnej práci sa mu nie celkom páči, ako sa mu nad zločinom nedarí vyhrávať, hoci Wisting zatiaľ rozlúskol každý prípad.

 

Tentoraz jeho vyšetrovanie smeruje do nórskeho podsvetia. Organizovaný zločin stále bujnie a súčasne sa právny rámec vyšetrovania čoraz viac komplikuje. Wistingovi prekáža ako sa stále väčší dôraz kladie na formality, pričom vyšetrovacie metódy sú stále náročnejšie na čas a schopnosti vyšetrovateľov.

 

Autor sa však v každom príbehu snaží poukázať na fakt, že za sofistikovanými zločinmi sa aj tak stále skrývajú tie najprízemnejšie a najprozaickejšie motívy trestného konania. Tento znak jeho detektívneho rozprávania je možno najviac porovnateľný práve s Nesbøvou sériou Harry Hole, aj keď z hľadiska prevrstvenia zápletiek sú obe série vlastne neporovnateľné.

 

Kým Nesbø vo svojich „holeovkách“ podľa mňa postupne viac vsádzal na násilnosť scén a prešpekulovanosť zápletiek, s cieľom prekračovať hranice žánru, keďže takto koná väčšina jeho škandinávskych konkurentov, Horst si vystačil s už spomenutou realistickosťou.

 

Možno aj z dôvodu akejsi presýtenosti komplikovanosťou sa Nesbø sám rozhodol pre dočasné ukončenie série a pre fanúšikov pred časom pripravil úplne iný typ prózy zasadenej do 70. rokov 20. storočia. Jeho voľne previazané novely Krv na snehu a Polnočné slnko svojou noir atmosférou pripomínajú drsnú školu amerického detektívneho románu, tzv. hardboiled school, čo zvýrazňuje aj hlavný hrdina v roli rozprávača a temná „sin city“ šablóna.

 

V obidvoch prípadoch ide o rozprávanie zo života nájomných vrahov, ktorých za zradu bossa podsvetia čaká krutý trest. V novele Polnočné slnko hlavný hrdina Ulf pred krvnou pomstou uniká až na ďaleký sever Nórska.

 

Ocitne sa tisícosemsto kilometrov od Osla, v dedine Kasund, ktorú obývajú Saamovia. Domorodí obyvatelia sú zároveň vyznávačmi laestadiánstva – náboženskej sekty, ktorá zväzuje ich životy prísnymi pravidlami.

 

Miestnym obyvateľom tvrdí, že prišiel loviť vtáky, zamlčujúc, že hlavnou korisťou je vlastne on sám. Zradil totižto Rybára, najväčšieho zločinca v Osle a jeho ľudia sú mu už na stope.

 

Postava Rybára je mimochodom jediným spojivom s novelou Krv na snehu, čo považujem za celkom pozitívny znak tejto prózy, pretože som toho názoru, že obidve novely fungujú najlepšie samostatne a Polnočné slnko kvalitatívne prekonáva Krv na snehu.

 

Jozef Kuric, blog DenníkN.sk