”Pýtiine pokyny sú návykovou a inteligentnou zábavou najvyššieho rangu. 

Erik Axl Sund prikladá nôž priamo na srdce čitateľa...”

Kristianstadsbladet (Švédsko)

 

Autori sami nazývajú svoju trilógiu trojdielnym terapeutickým  sedením u psychológa. Nejde o žiadny povrchný príbeh, konanie postáv bez motivácie a samoúčelné zápletky.
Trilógia Havranie dievča - Plameň túžby - Pýtiine pokyny vzbudila ohlas po celom svete, ako u čitateľov, tak aj u kritikov a teraz sa celý príbeh konečne zavŕši.

Možno ste mali z prvej časti Havranie dievča pocit chaosu a frustrácie. Je to tak, všetko nahromadené zlo muselo ísť von. 
 

Plameň túžby bol analytickejší, možno ste už hľadali riešenie a objavovala sa pred vami nádej. Nedefinovaná, pominuteľná, ale bola tam.

A tá nádej prichádza v záverečnej časti Pýtiine pokyny. „Tento diel nazývame aj katarziou,“ tvrdia samotní autori. „Takto ju totiž preložili v niektorých krajinách, kde vychádza. Ide o akúsi očistu a uzavretie celého príbehu.“

 

”Erik Axl Sund odviedol naozaj dobrú prácu.
V prvej časti trilógie postavil kostru.
V druhej časti k nej pridal mäso.
A tretí diel je dušou románu. A táto duša sa chce pomstiť!”

Litteratursiden (Dánsko)

 

 

Začítajte sa do úryvku z novinky Pýtiine pokyny:

Minulosť

Neveríš, že príde leto, ak si niekto nepohne,

nech sa znova zrodia kvety, nech sme opäť v letnom sne.

To ja dávam silu kvetom, nech zas lúka vôňou znežnie,

privolala som späť leto, odstránila vločky snežné.

Na pláži nebol nik okrem nich a čajok.

Na krik vtákov aj šum vĺn si už Madeleine privykla, ale šušťanie veľkého vetrolamu z modrého tenkého plastu ju dráždilo. Ťažko sa pri ňom zaspávalo. 

Ležala na bruchu a slnko pieklo na jej telo. Veľkú plachtu zložila tak, že jej zakrývala hlavu, ale nechala si škáru, aby mohla vidieť, čo sa dialo, keď mala hlavu na boku.

Desať postavičiek z lega.  

A dcérka Karla a Annetty, ktorá sa bezstarostne hrala dole na pláži.

Všetci boli nahí okrem chovateľa ošípaných, povedal, že má ekzém a neznáša slnko. Bol dole pri vode a dával pozor na dievča. Spolu so svojím psom, veľkým rotvajlerom. Naučila sa mu nikdy nedôverovať. Ani ostatné psy mu neverili. Boli trochu obďaleč priviazané o drevený kôl, ktorý trčal z piesku. 

Cucala si zub. Zdalo sa, že nikdy neprestane krvácať, ale vypadnúť nechcel.

Hneď vedľa nej sedel ako zvyčajne jej nevlastný otec. Bol opálený dohneda a po celom tele sa mu lesklo malé svetlé páperie. Sem-tam prešiel rukou po jej chrbte alebo ju natrel olejom na opaľovanie. Dva razy ju požiadal, aby sa obrátila a ľahla si na chrbát, ale tvárila sa, že spí a nepočuje.

Pri ňom sedela Regina a jediné, o čom hovorila, bolo dieťa, ktoré ju kopalo v bruchu a chcelo von. Dievča to vraj nebude, pretože má obrovské brucho, ale zvyšok tela nemá taký tučný, jasný znak toho, že to bude chlapec, vravela. 

Bude sa volať Jonathan, čo po hebrejsky znamená dar od Boha. 

Rozprávali sa potichu, takmer šepkali a pre šušťanie vetrolamu bolo ťažké počuť, o čom hovoria. No keď s úsmevom pohladil ženu po bruchu, usmiala sa aj ona a vtedy počula, ako Regina povedala, že je to príjemné. Že má jemné ruky. 

Bola pekná, s dlhým tmavými vlasmi a tvárou modelky. Tak by chcela vyzerať.

Ale ženino brucho bolo odporné. Pupok mala vydutý dopredu, pripomínal malú červenú napuchnutú guľu. Okrem toho sa jej od pupka do podbrušia ťahal prameň uhľovočiernych chlpov. Tak veľa chlpov videla predtým iba u mužov, a viac ani nechcela vidieť. 

Obrátila hlavu pod plachtou a pozrela sa na druhú stranu. Tam bola pláž úplne prázdna, iba piesok až po most a červeno-biely maják vzadu. Na tejto strane však bolo viac čajok, možno preto, lebo nejaký kúpeľný hosť po sebe poriadne neupratal.  

„Takže si hore?“

Jeho hlas bol jemný. „Otoč sa teraz na chrbát. Spáliš sa.“

Mlčky poslúchla a zavrela oči, počula, ako trasie fľašou s olejom na opaľovanie. Bol precízny, skôr než začal, oprášil z nej piesok, takýto druh starostlivosti nechápala, pretiahla si znova plachtu cez tvár, neprotestoval. 

Mal teplé ruky, nevedela, čo by mala cítiť. Bolo to príjemné aj nepríjemné zároveň, presne ako s tým zubom. Svrbelo to, šteklilo v ňom, a keď zašla jazykom na hornú časť, nerovnosť spôsobila, že sa zachvela, presne tak isto sa chvela, keď sa jej dotýkali jeho ruky. 

„Si taká sladká,“ riekol.

Vedela, že jej telo je omnoho vyvinutejšie než u väčšiny jej rovesníčok. Bola omnoho vyššia ako ony, a dokonca jej už začali rásť prsia. V každom prípade si to myslela, pretože boli napuchnuté a svrbeli, ako keby rástli. Aj preto ju to svrbelo za zubom, ktorý čoskoro vypadne. Spopod toho starého vyrastie nový zub, dospelý zub.

Niekedy si myslela, že sa zblázni z toho všetkého svrbenia. Svrbela ju sama kostra, akoby rástla tak rýchlo, že kosti škriabali okolité svaly. 

Povedal, že telo čoskoro zostarne, ale že sa zato netreba hanbiť. O niekoľko rokov bude jej telo opotrebované zo všetkého toho rastu. Bude plné prasklín, malých čiar, ktoré na tele zostanú, pretože čím je človek väčší, tým väčšmi sa koža naťahuje, asi ako brucho tej tehotnej ženy.

Povedal tiež, že je dôležité, aby mala svoje telo rada, a že čím častejšie bude nahá spolu s ostatnými, tým to bude lepšie pre obraz jej samej. Nazýval to sociálnou nahotou a znamenalo to, že sa človek priblížil bližšie k ostatným ľuďom a rešpektoval ich takých, akí sú, so všetkými ich telesnými chybami. Že byť nahý poskytuje istotu. 

Neverila mu, ale aj tak si myslela, že sú jeho ruky príjemné, hoci to nechcela. 

Prestal sa jej dotýkať, skôr než predpokladala.

Tlmený ženský hlas ho požiadal, aby si ľahol, a ona počula, ako sa jeho lakte zaborili do piesku.

„Len lež...“ šepkal nežne ten istý hlas. 

Opatrne obrátila hlavu. Cez škáru v plachte videla, že je to tá tučná ženská, Fredrika, ktorá si s úsmevom sadla vedľa neho.

Myslela na postavičky z lega. Plastoví ľudkovia, s ktorými si človek môže robiť, čo chce, a ktorí sa stále usmievajú, aj keď ich šmarí do pece. 

Nemohla sa prestať pozerať, keď sa žena naklonila nad jeho pás a otvorila ústa.

Cez škáru bolo čoskoro vidieť jej hlavu, ktorá sa pomaly hýbala hore a dolu. Práve sa okúpala, vlasy sa jej lepili na líca a všetko vyzeralo mokré. Červené a mokré.

O niečo ďalej videla ďalšie tváre. Policajt s fúzmi vstal a podišiel k nim. Jeho telo bolo chlpaté a staré a brucho mal takmer také veľké ako tehotná žena. Tiež bolo červené, ale od slnka, a dole pod bruchom všetko vyzeralo scvrknuté.

Boli to iba postavičky z lega. Nechápala ich, ale nemohla od nich odtrhnúť oči.

Spomenula si na to, ako boli pri Skagene a jej nevlastný otec ju po prvý raz udrel. Ani vtedy im nerozumela.

Stalo sa to na pláži, kde bolo veľa ľudí, nie taká pustatina ako tu, a všetci mali oblečené plavky. Ani teraz nevie prečo, ale podišla k mužovi, ktorý sedel sám na deke, pil kávu a fajčil. Vyzliekla si pred ním plavky, lebo si myslela, že ju muž chce vidieť nahú. 

Iba sa na ňu krivo usmial, keď vyfukoval dym, ale oni sa správali ako šialení. Otec Peo ju schmatol za vlasy a odtiahol preč. „Nie tu,“ povedal.

Teraz boli všetci zvedaví, tiene ich tiel zacláňali svetlo. 

Zub svrbel a ona cítila, aký je vzduch chladný, keď zmizlo slnko.

Podišiel k nim rotvajler chovateľa ošípaných. Piesok striekal spod jeho láb a zvedavo vrtel chvostom. Jazyk mu visel nemožne z papule a funel, ako keby bol nadšený.

Pozerali sa aj ona sa pozerala. Nebolo sa za čo hanbiť. 

Jedna z nových svetlovlasých žien vytiahla fotoaparát. Taký, čo zmrazil obrázky a potom ich hneď vypľul von. Polaroid sa to volá. Dokázal znehybniť molekuly. 

Vetrolam šušťal, a keď fotoaparát klikol, ona znova zavrela oči.

Vtom sa zrazu zub uvoľnil. V otvore v ďasne zabolel chlad. Hrala sa s ním v ústach, kým sa naň pozrela.  

Svrbelo to a chutilo po krvi. 

 

Södermalm

SÚČASNOSŤ

Horiace modré auto na najvyššom bode Tantobergetu znamená začiatok konca.

Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová by nečakala, že horiaci kopec uprostred Södermalmu bude tým kúskom, ktorý zavŕši celok. Keď spolu s kolegom Jensom Hurtigom vo veľkej rýchlosti prechádzajú Hornstullom a uvidia Tantoberget, pripomenie im sopku. 

Skôr než sa oblasť medzi Ringvägen a Årstavikenom stala parkom, bol Tantoberget vlastne smetisko, cintorín ľudských zvyškov, a teraz sa znova zmenil na miesto pre šrot a pozostatky.   

Oheň v najvyššom bode parku vidieť takmer z celého Štokholmu a plamene, šľahajú z auta zachváteného ohňom, sa zahryzli aj do neďalekej suchej brezy. Oheň iskrí a praská, hrozí, že sa rozšíri aj na záhradkársku osadu a jej chatky, ktoré ležia desať metrov odtiaľ. 

V tejto chvíli Jeanette nemá ani potuchy, že toto je začiatok konca a že na všetko, čo viac či menej do seba zapadá, sa nájde vysvetlenie. No napriek všetkému je Jeanette iba človek, a preto aj ona bude mať svoj podiel na zlomku týchto udalostí. 

Hannah Östlundová je hľadaná spolu so spolužiačkou zo Sigtunského humanitného gymnázia Jessicou Fribergovou. Obe sú dôvodne podozrivé zo štyroch vrážd. Prokurátor Kenneth von Kwist vyhlásil, že miera podozrenia pravdepodobne ešte vzrastie a že jestvujú dostatočné dôvody na trestné stíhanie.

Auto, ktoré teraz hore na kopci pohlcujú plamene, je evidované na Hannah Östlundovú, a preto do vyšetrovania zapojili aj Jeanette.

Vezú sa po Hornsgatane smerom k Zinkensdammu, z opačnej strany prichádzajú veľkou rýchlosťou dve hasičské autá. Hurtig spomalí a pustí ich dopredu, potom odbočí doprava na Ringvägen, čo vedie popred ihrisko pozemného hokeja a do parku. Hore kopcom sa cesta vinie v kruhoch.

Jeanette Kihlbergová si všimne, že niekoľkí ľudia sa zhromaždili, aby sa pozreli na požiar ale hrozí riziko, že benzínová nádrž vybuchne, a tak stoja v bezpečnej vzdialenosti. Spojení bezmocnosťou, neschopní zasiahnuť, delia sa o hanbu z prílišnej zbabelosti. Nehľadia na seba, jeden zíza do zeme, topánkou hrabe v štrku a hanbí sa, že nebude hrdinom.

Len čo Jeanette otvorí dvere auta, aby vystúpila, zacíti horúčavu a čierny dym.

Smrdí to benzínom, gumou a roztaveným plastom. 

Na prednom sedadle auta, medzi smrteľnými horúcimi plameňmi, zbadá siluety dvoch mŕtvych tiel.

 

Milan Buno