Keď diabol svieti na cestu
11. 06. 2015
Najtemnejší román kráľovnej nórskej krimi. Ďalší psychologický, znepokojujúci a intenzívne vzrušujúci príbeh, napísali nórske médiá.
A Good Book Guide dodáva: „Tento znepokojujúci román zobrazuje dôvody, prečo ľudia páchajú zločiny a zničujúci dopad, aký to má na ich životy.“
Keď diabol svieti na cestu,
človek to veľa nevidí.
Karin Fossum je autorkou mimoriadne úspešnej série detektívnych románov o inšpektorovi Sejerovi, za ktorú získala viacero prestížnych ocenení a vyslúžila si spomínanú povesť. V slovenčine už vyšli prvé štyri časti série, Evino oko, Neobzeraj sa, Kto sa bojí vlka a naposledy Keď diabol svieti na cestu.
Dvaja tínedžeri pohybujúci sa na hrane zákona sa zvyčajne zabávajú kradnutím kabeliek a peňaženiek. Zipp a Andreas si v jednom vyhrotenom prípade neuvedomia, čo spôsobili a pokračujú v dome staršej ženy.
Irma má 60 rokov, žije osamelým životom bez lásky. Pokojne a bez toho, aby niekoho obťažovala...až do dňa, keď do jej krehkého života vstúpia Zipp a Andreas.
Situácia sa však uberie úplne iným smerom, ako očakávali.
Zipp stojí vonku a čaká na svojho parťáka.
No Andreas sa nikdy nedostane von...
Ako je už pre Karin Fossum príznačné, sústredí sa v detektívke situovanej do malého mesta na opis toho, ako násilie dokáže zničiť náš bežný život a hľadá odpoveď, za akých okolností niekto prekročí pomyselnú hranicu a stane sa vrahom.
Román Keď diabol svieti na cestu má niekoľko vedľajších línií, vrátane Sejerovho osobného života, v ktorom sa objavuje nová žena a významnú úlohu zohrá aj jeho adoptovaný vnuk.
Za túto knihu získala Karin Gumshoe Award za najlepšiu európsku detektívku roka.
Prečítajte si krátky úryvok z novinky Keď diabol svieti na cestu:
„Nemôžeš zvaliť vinu na diabla,“ usmial sa Sejer.
„Nie?“
„Vari ho oficiálne nevylúčili z nórskej cirkvi? Ako neexistujúcu veličinu?“
„To je tá najväčšia chyba, akú sme spravili,“ povedal Skarre zamyslene.
„Prečo?“ vyzvedala Sara.
„Ak v neho neveríme, tak ho nespoznáme, keď sa náhle zjaví.“
„Chceš obviňovať diabla? Preboha. To by teda na súde vyzeralo.“
„Nie, nie,“ Jacob pokrútil hlavou. „Skús sa na to pozrieť takto: stretávame sa s diablom stále. Otázka znie, ako naňho.“
Na okamih zmĺkol. „Vlastne ani neverím v diabla. Ale z času na čas zapochybujem. Napríklad, keď som videl Anitinu fotku. To, čo z nej ostalo. Alebo Robertovu tvár cez priezor cely. Je to dobrý človek.“