Nórsky spisovateľ Jørn Lier Horst je bestsellerovým autorom detektívok, ktorým na presvedčivosti pridáva fakt, že ich autor je bývalým policajným vyšetrovateľom. Jeho knihy boli preložené do štyridsiatich jazykov, len v slovenčine ich vyšlo vyše dvadsať vo vydavateľstve Premedia. Nedávno navštívil Slovensko ako hosť Mesiaca autorského čítania.

 

Na fenoméne severského krimi je pozoruhodné, že je také populárne práve v krajinách s veľmi nízkou kriminalitou. Koľko skutočných vrážd sa udeje za rok v Nórsku a koľko „obetí“ majú na svedomí spisovatelia vo svojich románoch? „Minulý rok sa v Nórsku stalo len dvadsaťsedem vrážd, čo je len dokladom o tom, aká sme pokojná a mierumilovná krajina. Keď som ešte pracoval na oddelení vrážd, často som nemal veľmi čo robiť, lebo boli aj roky, keď sa v našej oblasti vôbec žiadna vražda neudiala. Keď rozmýšľam, že vlani v Nórsku vyšlo asi osemdesiat detektívok a v mnohých bola viac ako jedna „spisovateľská obeť“, tak vraždy v románoch môžeme rátať na stovky mŕtvych za rok,“ konštatuje nórsky spisovateľ Jørn Lier Horst.

 

Počítanie mu nie je cudzie, sám dlhé roky uplatňoval na spisovateľa pozoruhodnú metódu: plán budúceho románu si vždy najprv zostavil do excelovej tabuľky. Aj keď sa mu počas písania v príbehu vynorilo pár postáv, ktoré sa objavili „mimo plánu“, tabuľka slúžila ako pevná osnova, na ktorej staval svoje romány.

 

Keď autorovi postava lezie na nervy

 

Jørn Lier Horst vytvoril detektívnu sériu o vyšetrovateľovi Williamovi Wistingovi, z ktorej sa len v Nórsku predali vyše tri milióny kusov. Spisovateľ ho vymyslel ako potomka málo známeho, no skutočného súpútnika slávneho polárnika Roalda Amundsena. „Keď som pred dvadsiatimi rokmi začal písať, unavovali ma detektívky, v ktorých sólo vyšetrovateľ vyrieši všetko sám, hoci je často aj opitý alebo nesústredený. Oscar Wisting pochádza z môjho rodného mesta a môj hrdina William Wisting bol podobne ako jeho starý otec ochotný riskovať a vstúpiť na neprebádané územia. Zobral som teda niečo z ozajstného existujúceho hrdinu a preniesol to do románovej postavy, ktorá netúži po sláve, ale jednoducho robí, čo treba,“ vysvetľuje Jørn Lier Horst. So svojím úspešným románovým hrdinom vraj nežije dlhšie ako vo svojom manželstve a za tie roky sa William Wisting vyvíja, mení sa tak, ako ho ovplyvňujú prípady, ktoré zažil.

 

„Keď začínam písať nový román, teším sa ako na stretnutie so starým priateľom, sám som zvedavý, čo nové zažil. Ale som už trocha unavený z jeho dcéry, ktorá sa v každom románe objaví a snaží sa otcovi pomáhať. V poslednom románe Zradca, ktorý už vyšiel aj v slovenčine, som sa jej už chcel zbaviť trýznivou smrťou, ale filmári mi to nedovolili, vraj budú jej postavu potrebovať v ďalších dieloch seriálu, ktorý natáčajú. Takže zatiaľ prežila,“ priznáva autor detektívnych bestsellerov.

 

Vďaka čomu je severské krimi také obľúbené aj inde vo svete? "Máme dobrých autorov, vďaka ktorým máme dobrú povesť, ako značka dobrého vína. Ale máme aj dobrý marketing, ktorý pomáha dostať romány do sveta,“ konštatuje spisovateľ. V Nórsku však podporuje literárnu tvorbu aj štát. „Pre knižnice sa odkupujú knihy od zavedených serióznych vydavateľov – ak sú to kvalitné knihy, ktoré splnia kritériá a komisia ich odporúča, môžu to byť pokojne aj detektívky, odkúpi 750 kusov z jedného vydania a to je výrazná podpora. Okrem toho asi sto autorov ročne dostáva celoročné štipendium, aby mohli tvoriť. Funguje aj spisovateľská solidarita, v rámci ktorej úspešní autori podporujú tých možno menej komerčne úspešných príspevkami do spoločného fondu,“ vysvetľuje Jørn Lier Horst.

 

Hoci väčšina spisovateľov má okrem písania inú prácu, ktorá ich živí, Jørn Lier Horst patrí medzi pár vyvolených, ktorí si môžu dovoliť venovať sa len písaniu. Býva aj s rodinou v dome s vežičkou, v ktorej má pracovňu a neprestáva ho fascinovať, ako sa môže román, stvorený na desiatich metroch štvorcových, rozletieť do celého sveta. „Asi to bude tým nadhľadom, aký z tej veže máte,“ žartujem v rozhovore a on pridáva Čínu, Kóreu, kde má písaný jazyk úplne inú formu, v prekladoch svojich kníh môže listovať aj opačne, ako je u nás zvykom, keď sú vydané v jazyku, ktorý číta sprava doľava…

 

Keď mu prekladateľka pred pár týždňami ukázala jeho najnovší román v ukrajinčine, prekvapil ho tento paradox, že aj počas vojny na Ukrajine knižky stále vychádzajú a že ľudia aj vo vojne čítajú detektívky. „Niečo podobné sa stalo v Amerike v 30. rokoch, keď ľudia počas svetovej hospodárskej krízy začali húfne chodiť do kina – potrebovali si oddýchnuť od vážnych starostí,“ pripomína Jørn Lier Horst. Najviac ho však zasiahla osobná skúsenosť, keď sa ešte ako vyšetrovateľ a zároveň spisovateľ stretol s otcom zavraždeného dvanásťročného dievčatka a on sa mu zdôveril, že čítanie detektívok mu veľmi pomáha.

 

„Povedal, že vďaka systematickému postupu, ktorý nakoniec vedie ku spravodlivému koncu, vie nájsť pokoj v chaotickom reálnom svete,“ spomína spisovateľ. Tento prípad bol preňho ako pre vyšetrovateľa špeciálny, udial sa ešte v roku 1999 a hoci obvinili podozrivého, súd ho pre nedostatok dôkazov oslobodil. Až po pätnástich rokoch, keď metódy vyšetrovania pokročili, ho ako páchateľa usvedčila jeho vlastná DNA za nechtami dvanásťročnej o­bete.

 

Aj detektívky robia ľudí lepšími

 

V jednom z rozhovorov Jørn Lier Horst povedal, že ľudia páchajú vážne kriminálne činy v zásade preto, že sa chcú mať lepšie – aj keď pre každého to môže znamenať niečo iné. Naozaj je to až také jednoduché? „To sa týka majetkových trestných činov, ktorými som sa zaoberal v románe Na zimu zatvorené. Skupina z chudobnej časti Európy v Nórsku vykráda byty a chaty – snívali len o tom, aby mali nejakú strechu nad hlavou a čo do úst. Aj v prieskume na vzorke asi tisíc nórskych väzňov vyšlo, že motívom ich činov bolo mať lepší život, hoci pre Nóra to znamená niečo iné,“ vysvetľuje spisovateľ. Pri vraždách však podľa jeho slov žiadne jednoduché vysvetlenie nefunguje, pretože bývajú kombináciou viacerých faktorov. „Na začiatku policajnej kariéry som si naivne myslel, že veci sú čierno-biele, až postupne som zisťoval, že sú oveľa zložitejšie a že v každom človeku je dobro aj zlo zároveň. Práca vyšetrovateľa ma naučila, že aj s páchateľmi trestných činov môžem mať oveľa viac spoločného, než by som si kedy myslel,“ hovorí nórsky autor úspešných detektívok. Klasické motívy vrážd ako žiarlivosť, hnev a peniaze jednoducho patria do bežného života a vďaka tomu, že ich Jørn Lier Horst zo skúsenosti vie do kníh zakomponovať, pôsobia tak autenticky.

 

Jediný skutočný prípad vraždy dvanásťročného dievčatka inšpiroval Jørna Liera Horsta ku štvordielnej sérii s názvom Odložený prípad, s výnimkou úplne prvej knihy sú všetky ostatné námety jeho krimipríbehov fiktívne. Stále je však v kontakte s bývalými kolegami a svojím menom pomáha v pravidelnej televíznej relácii hľadať svedkov vážnych trestných činov. „Chýba mi život za policajnými páskami, kam sa bežný človek nedostane, pocit, že som „pri tom“ a nemusím o udalosti iba čítať v novinách. Ale stále chodím s kolegami na kávu a medzi mojich verných čitateľov patrí aj minister spravodlivosti či generálny prokurátor. Jeho menovite trápilo, že sa ešte nestal postavou v žiadnom mojom románe, tak mi sám načrtol, ako by som jeho funkciu mohol využiť v príbehu… Aj som to spravil, figuruje v mojej trinástej knihe s názvom Zadná izba,“ dodáva spisovateľ s úsmevom.

 

A či sú policajní kolegovia kritickejšími čitateľmi jeho románov? „Mohli by byť, ale v skutočnosti vravia, že tieto knihy pomáhajú zvyšovať dôveru v prácu polície, pretože jej metódy vyšetrovania popisujem verne a pravdivo,“ dodáva Jørn Lier Horst. Ľudia teda túžia nielen po poriadku, ale aj po spravodlivosti a ak ich necítia v reálnom živote, o to vášnivejšie ich hľadajú v knihách. „Máte pravdu, detektívne romány pomáhajú nášmu morálnemu kompasu, čitateľ, ktorý stojí na strane práva a spravodlivosti, na strane vyšetrovateľov a obetí, sa potom stotožní so všeobecnými zásadami morálky a zákona, ktorý má chrániť,“ vyhlasuje nórsky spisovateľ Jørn Lier Horst.

 

Zdroj: Pravda/Zora Handzová
Foto: Kagge Forlag, Eivind Taksrud, Premedia