Začítajte sa do novinky Temný ako moja duša:

V iných podmienkach, v inom čase by som sa už rozhodol. Vedel som, kto som.

Lesklé čierne vlasy, hojné ako girlandy, jej klesali na plecia a chrbát, krátka ofina dovoľovala vyniknúť jej výrazne nakreslenému obočiu. Oproti bledej, takmer bielej pokožke vlasy vyzerali ako havranie perá rozosiate na bielučkom snehu. Rovnaká nepreniknuteľná čerň sa opakovala v dlhých pokojných mihalniciach. Spod nich na mňa hľadeli neústupné belasosivé oči. Celkový dojem bol zmesou pokoja a bezpečnej prevahy a ešte čohosi ďalšieho, čo som takto, pri prvom stretnutí, nestihol zachytiť. Pochopenie toho čohosi ďalšieho by si v prvom rade vyžadovalo, aby som vstal z tmavohnedého koženého kresla, obišiel oválny starožitný stôl z orechového dreva a usadil sa vedľa útlej ženy na svetložltú pohovku zaoblených tvarov. To som však nemal v úmysle, dokonca z viacerých dôvodov. Prvý, samozrejme, spočíval v tom, kto bola tá žena. Volala sa Amanda Saarinenová. Pohár s vínom si položila na stôl. Na okraji pohára zostal ako malíček široký a dlhý prúžok tmavočerveného rúžu.

„Ty si nový domovník.“

Tri horné gombíky na čiernom svetri so širokým golierom mala rozopnuté. Už predtým som zaznamenal, že táto štíhla žena stavila na plastickú chirurgiu. Výsledok pripomínal nepravé starožitné pohovky, na ktorých sme sedeli. V kytici kvetov umiestnenej na stolíku sa opakoval motív žltých aj oranžových kvetov a erbov na tapete pokrývajúcej stenu za ženou. Vyzerala, ani čo by sedela v namaľovanom obraze. „Nevyzeráš ako domovník,“ pokračovala a podala mi ruku ponad stôl. „Zabudla som sa oficiálne predstaviť, som Amanda Saarinenová.“

„Aleksi Kivi. To nič,“ povedal som, stisol som jej ruku a cúvol som späť na svoju pohovku. „Domyslel som si, že ty si Amanda. Ja som tu zatiaľ iba týždeň. Možno sa ešte zmením a budem vyzerať ako domovník.“

Amanda sa takmer usmiala. Mala o dva roky menej ako ja, teda tridsaťjeden. Znovu vzala do ruky pohár s vínom. 

Bolo pol dvanástej, predpoludnie.

„Domovníci bývajú nízki, územčistí päťdesiatroční dobráčiskovia. Nosia montérky s hŕbou vreciek, na opasku asi stopäťdesiat kľúčov a multifunkčný nôž a taký ten mobil, čo vydrží aj potopenie. Za nechtami majú špinu. Keď im človek čosi hovorí, nepočúvajú. Zdá sa, že ty počúvaš, čo rozprávam. Alebo nie?“

„Isteže, počúvam.“

„A nechty máš čisté. Celkom nedomovnícke.“

Amanda si odchlipla z pohára.

„Naozaj si sa chcel dostať sem?“

„Áno.“

„Prečo?“

„Je to zmena.“

Amanda na mňa pozrela svojimi sivobelasými očami.

„Isteže. A oproti čomu?“

„Prinajmenšom oproti rekonštrukciám bytov. Som vyučený tesár a robil som ten džob najmenej desať rokov. Hlavne rekonštrukcie bytov. Pre zmenu som chcel mať na starosti iba jeden objekt. Taký, kde sa dá v pokoji sústrediť a robiť všetko, ako sa patrí.“

To posledné bola pravda. Nie celá pravda, ale čistá pravda.

„Aj ja by som rada našla niečo, čo by som chcela robiť.“ 

„Myslím si, že to príde, keď nadíde pravý čas.“

„Ja si myslím, že ten čas už uplynul.“

Nič som nepovedal.

„A čo ďalej?“ spýtala sa Amanda potom. „Bol si tesár, a čo ďalej?“

„Ďalej toho nie je veľa. Pol druha roka som mal antikvariát v Kalliu pri Medveďom parku. Vôbec to nešlo. Predával som knižky prilacno, lebo som chcel, aby ich ľudia čítali.“

„Zaujímavé,“ povedala Amanda,“ ale neznelo to veľmi úprimne.

Dopila víno. V pohári zostala už len slza na dne.

„Čo ti povedali o tomto mieste?“ spýtala sa.

„Že je to miesto dôležité pre rodinu, skôr zdroj energie, ako miesto, kde sa iba býva.“

„Azda sa to dá povedať aj takto. Povedali ti niečo o tom, že ak sa človek pozrie na vec realisticky, býva tu tridsiatnička, ktorá už nemá nijakého priateľa?“

Pozrel som na Amandu.

„Tomu ťažko uveriť.“

„Ťažko uveriť, že sa tu niekto ukrýva, alebo že ten ktosi nemá priateľa?“

„Oboje. Ale do toho ma vlastne nič nie je.“

„Asi nie,“ povedala potichu.