Nebáli ste sa pustiť do písania detektívok? Človek musí mať logické uvažovanie, pri ktorom akoby skladal puzzle. Na začiatku predsa nemôžete povedať, kto je vrah...
Spočiatku som chcel písať iba príbehy. Všetci moji priatelia túžili po spisovateľskej dráhe, hneď na prvý pokus chceli napísať veľký román. Nikdy to však nedokončili. Ja som skúsil na začiatok niečo jednoduché, a to pre mňa boli detektívne príbehy.

Ako ich plánujete?
Ich základ tvorím v posteli. Zaoberám sa tým hocikedy, ale kostru deja „napíšem“ vždy ráno medzi šiestou a deviatou, keď ešte napoly spím. Myslím, že najlepšie myšlienky sa vždy zrodia v posteli.

Poznáte jednotlivé postavy do detailu už pred začiatkom písania, alebo ich rozvíjate až počas neho?
Vopred im predurčím základné rysy ako meno, minulosť či zamestnanie, ale v skutočnosti ožijú až vtedy, keď začnú rozprávať. Stávalo sa mi totiž, že hoci som naplánoval postavy do detailu, nakoniec z nich vzniklo niečo celkom iné. Dnes to už robím tak, že počkám na dialóg. Až potom vidím, čo by sa z nich dalo urobiť. Na osemdesiat percent sa správajú tak, ako by som chcel.

Napísali ste niekoľko kriminálnych románov, ktorých ústrednou postavou je detektív Harry Hole. Ako dlho ešte plánujete udržať pri živote jeho postavu? Keď sir Arthur Conan Doyle „zabil“ Sherlocka Holmesa, čitatelia sa tak vehementne dožadovali jeho návratu, že napísal ďalšiu knihu o tom, ako prežil a zachránil sa. Bude mať Harry Hole svoj definitívny koniec?
Určite áno. Keď jedného dňa odíde, už nikdy nebude vzkriesený. Neprezradím však, kedy sa to stane ani v koľkých knihách ešte bude vystupovať.

Prednedávnom vyšla na Slovensku vaša kniha Pancierové srdce. Bez úmyslu odhaľovať tajomstvo príbehu sa pýtam, prečo Harry Hole opäť prechádza drsnými časmi, ktoré ho ničia nielen emotívne, ale aj fyzicky?
Harry je viac tragickým charakterom ako hrdinom. Rozpadáva sa kúsok po kúsku, na konci je deštrukcia. Tá však v sebe zároveň nesie aj spánok, pokoj, absenciu bolesti. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako pochmúrny a tragický príbeh, ale pokúšam sa čitateľov aj zabaviť.

Agatha Christie vytvorila okrem detektíva Hercula Poirota aj ďalšiu úspešnú postavu v podobe slečny Jane Marplovej. Plánujete aj vy vytvoriť inú sériu detektívnych príbehov s novým hrdinom?
Nevylučujem to, ale nič konkrétne zatiaľ v tomto smere neplánujem. Práve som predal práva na knihu The Son spoločnosti Warner Bros, ktorá ju plánuje sfi lmovať, takže ju musím čím skôr dokončiť.

Máte vysvetlenie na to, prečo sú ľudia takí fascinovaní severskými detektívkami a prečo sú autori z tohto kúta Európy takí úspešní?
Mnohí na to dávajú múdre odpovede, ale ja naozaj netuším. Možno je to tým, že v Škandinávii má písanie detektívok pomerne dlhú tradíciu. Už od sedemdesiatych rokov sa tu objavilo viacero kvalitných románov z kriminálneho prostredia, mladí spisovatelia získali inšpiráciu. Tento žáner bol akousi predlohou na realizáciu ich talentu.

Ako došlo k tomu, že boli vaše knihy preložené do toľkých jazykov?
Ani na túto otázku nepoznám odpoveď. Nikdy som sa nesnažil písať „medzinárodne“, vychádzam z miestneho prostredia. Mojím cieľom nie je uspokojiť široký okruh čitateľov, píšem vlastne pre niekoľkých priateľov. Patria medzi nich napríklad manželia, ktorí žijú tu v Osle. Máme rovnaký čitateľský aj myšlienkový vkus, často sa rozprávame. Keď píšem, vždy chcem dosiahnuť to, aby ma ocenili. Písanie vnímam tak, že pozývam ľudí do svojho vlastného domu. Píšem o tom, čo poznám. To je bod, z ktorého vychádzam.

Nesbøvu knihu Lovci hláv v roku 2011 sfilmovali. Hlavného hrdinu Rogera Browna si zahral Aksel Hennie.

Ľudia čítajú Joa Nesbøa, čo čítate vy?
Tých kníh je, samozrejme, veľa. Musím sa však priznať, že som nikdy nebol veľkým fanúšikom krimipríbehov. Medzi mojich prvých obľúbených spisovateľov patrili Jim Thompson, Lawrence Block, Jack Kerouac, Ernest Hemingway, ale aj dramatik Henrik Ibsen. Toho som v mladosti celkom nepochopil, odhalil som ho až neskôr. Vo svojich hrách používa často podobný vzorec ako pisatelia kriminálnych románov.

Napísali ste aj viacero kníh pre deti. Ako ťažké je uspieť v tomto žánri v porovnaní s detektívkami?
Keby som použil hudobný žargón, poviem, že písanie pre dospelých je ako dirigovať symfonický orchester. U detí je to zasa hranie v džezovej kapele, viac o pocitoch, improvizácii. Obidve veci však beriem rovnako vážne. Deti sú v istom zmysle kruté obecenstvo. Ak ich nezabávate, rýchlo stratia trpezlivosť a prestanú vás čítať. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Moja dcéra ma učila, ako rozprávať príbehy. Dala mi dve minúty svojej pozornosti, a ak som ju nezaujal, jednoducho odišla. Mal som teda tvrdého učiteľa.

Počas života ste vystriedali viacero zaujímavých zamestnaní od profesionálneho futbalistu cez makléra, speváka, lídra hudobnej kapely až po spisovateľa. Ako by ste ich porovnali?
Ani v jednom z týchto povolaní som si na svoje živobytie nezarábal ľahko. Ak máte radi peniaze, možno by bol najlepší maklér, ale neskôr by ste si možno uvedomili, že váš život bol vlastne smutný. Keď som pre zranenie skončil s kariérou futbalistu, môj život išiel trocha z kopca. Chcel by som hrať futbal stále, hoci je jasné, že v istom bode s tým musíte prestať. Rozmýšľal som čo ďalej, vybral som si písanie a hranie v kapele. Tá kombinácia je úplne ideálna. Celý deň môžete stráviť vo svojom vlastnom svete, hrať sa s postavami, vymýšľať zápletky, večer idete von ako normálny človek a zahráte si s kamarátmi.

Ako sa vyrovnávate s popularitou, nevrhajú sa na vás ľudia na ulici?
Škandinávci sú dobre vychovaní a trocha hanbliví, takže s týmto nemám žiadny problém. Okrem toho žijem v Osle, kde sú ľudia cez médiá v častejšom kontakte so známymi ľuďmi. Keď však cestujem mimo Osla a sadnem si niekde do baru po deviatej večer, tak sa ku mne ľudia hlásia.

Na opakujúcu sa dennú rutinu sa zrejme spisovateľ a muzikant vášho formátu sťažovať nemôže...
To skutočne nie. V mojom živote sa deje veľa vecí, často cestujem, veľa pracujem. Písanie je dnes moja priorita, keď však mám v kalendári nejaké záväzné termíny, tak sa tomu prispôsobujem. Rutinu rozhodne nemám.

Ako dnes vnímate nórsku spoločnosť, zmenila sa od čias, keď vo vašej krajine objavili ropu?
Ešte pred necelými sto rokmi bolo Nórsko popri Írsku a Portugalsku jednou z troch najchudobnejších krajín v Európe. Keď v sedemdesiatych rokoch objavili v Severnom mori ropu, veci sa zmenili. Už od konca druhej svetovej vojny sa v Nórsku začalo s budovaním sociálneho štátu, vďaka čomu tam neboli ani extrémne bohatí, ani chudobní ľudia. Myslím si, že aj s ropou to štát dokázal „zmanažovať“ tak, aby z nej mali prospech všetci Nóri. Na rozdiel napríklad od Venezuely či iných krajín, kde z nej profi - tuje len úzka skupina ľudí.

Je teda Nórsko vzorom sociálnej krajiny?
Dlho bolo, ale dnes to už celkom neplatí. Vytvorila sa tu vrchná vrstva, čo je bežné všade vo svete. Moja generácia ešte inklinovala k tomu, aby v živote niečo dosiahla. Dnes chcú mladí predovšetkým rýchlo zbohatnúť, snívajú o kariére celebrít. Už to nie je o tom, že chcem dosiahnuť severný pól alebo napísať skvelú knihu. Veľa mladých ľudí túži po bohatstve cez veci a peniaze.

Čo by ste odporučili turistom, ktorí by sa chceli pozrieť do Nórska?
Západné pobrežie, severnú časť krajiny, samozrejme, aj Oslo. To dnes vyzerá ako jedno veľké stavenisko, ale keď sem prídete o tri-štyri roky, uvidíte, aké bude nádherné.

Je všeobecne známe, že Nóri milujú lyžovanie. Ani z Osla to na svahy nemáte ďaleko, však?
Práve sedím vo svojom apartmáne v centre mesta a z okna vidím na skokanský mostík v stredisku Holmenkollen. Najmä keď je slnečno, ľudia tam húfne vyrážajú lyžovať sa alebo na bežky, z mesta je to iba pätnásť minút cesty. Myslím si, že práve lyžovanie je fenomén, ktorý našu krajinu najviac charakterizuje.

Športovaniu sa koniec koncov nevyhýbate ani vy. Počuli sme dokonca, že sa chodíte bicyklovať s nórskym premiérom Jensom Stoltenbergom, ktorý je veľkým fanúšikom vašich kníh...
Niežeby sme sa spolu chodili bicyklovať každý deň, ale je pravda, že z času na čas sa stretneme. Máme spoločných veľa vecí, jednou z nich je aj šport. Už sme si spolu vyskúšali aj lezenie po skalách. Pokiaľ ho znovu zvolia za premiéra, asi na to nebude veľa času, ale pokiaľ neuspeje, verím, že do dvoch rokov sa z neho stane dobrý horolezec.

Hovoríte spolu aj o politike?
Nevynechávame, samozrejme, ani túto tému.

Zrejme viete, že naša krajina bola v minulosti súčasťou Československa. Po jeho rozpade existovalo medzi Čechmi a Slovákmi napätie, ktoré sa však postupne zmiernilo na vtipkovanie. Ako je to napríklad medzi Nórmi a Švédmi, tiež si zo seba robíte žarty?
Jasné, že áno (smiech). Myslím si, že sa správame ako typickí bratia, ktorí sa občas hádajú a jeden druhého sa snaží podpichnúť. Je medzi nami zdravá súťaživosť, ale aj skrytá podpora. Keď hrajú napríklad švédski futbalisti zápas proti inej krajine, vždy im držíme palce, ale nikdy im to nepovieme.

Na Slovensku fungoval kaštieľ pre spisovateľov, kde sa mohli stretávať a tvoriť s finančnou podporou štátu. Existuje niečo podobné aj v Nórsku?
Osobne žiadnu takúto podporu nevyužívam, aj keď o Nórsku vo všeobecnosti platí, že tu spisovatelia tvorili vždy silnú skupinu. Tí najlepší sa v minulosti živili ako novinári alebo editori. Je dobré, keď sa zúčastňujú na spoločenskom živote, môžu odtiaľ veľa čerpať. Stať sa spisovateľom však na druhej strane nie je privilégium, na ktoré získate automaticky právo len preto, že ste sa učili písať niekde v škole. Ak je niekto naozaj dobrý, presadí sa aj bez štátnej podpory.

„Keď som pre zranenie skončil s kariérou futbalistu, môj život išiel trocha z kopca.“

Richard Budín, Život 14/2013