Zaujímavosti / Nyheter

späť

Nesbø: Harrymu som nedal zbohom navždy

07. 03. 2015

Jo Nesbø je najcharakteristickejšou tvárou severskej detektívky. Jeho násilné, ale atmosférické príbehy s charizmatickým detektívom Harrym Holeom ho preslávili po celom svete.

Nesbø sa však rozhodol po niekoľkých rokoch odsunúť Holeho na vedľajšiu koľaj a posunúť tak aj svoje písanie prostredníctvom nového alter ega Toma Johansena. Podľa svojich slov nečaká na inšpiráciu, ale píše, keď má chuť. Vo veľmi príjemnom telefonickom rozhovore porozprával Pravde o svojom detstve, plánoch aj súčasnom rozpoložení.

Ako ste sa vlastne dostali k detektívnemu žánru? Uprednostňujete ako čitateľ klasické detektívky so Sherlockom Holmesom, Hercule Poirotom alebo skôr mysteriózne príbehy Edgara Allana Poea či moderné pretechnizované diela?

Pravdu povediac, čítanie kriminálnych románov až tak neobľubujem. Mám však aj zopár obľúbených autorov, ako napríklad amerického spisovateľa Jima Thompsona. Ten je pravdepodobne mojím najväčším favoritom. Začal som ho čítať koncom osemdesiatych rokov a inšpiroval ma k písaniu kriminálok. Keď som bol mladší, čítal som aj Conana Doyla, Edgara Allana Poea, ale kriminálna literatúra nikdy nepatrila k mojim najobľúbenejším. Mal som rád skôr klasikov, beatnikov a Charlesa Bukowského. Keď som čítal týchto autorov, nenapadlo mi, že raz budem písať detektívky.

Pôvodným vzdelaním ste ekonóm so zameraním na finančnú analýzu. Pomohlo vám ekonomické myslenie aj pri písaní kníh, tvorbe marketingu? Radíte vydavateľstvám pri vydávaní vašich kníh z pozície finančných znalostí?

Nie, nedávam žiadne ekonomické rady. Moje ekonomické vzdelanie s písaním kníh nemá nič spoločné. Moje povolanie spisovateľa je ovplyvnené rodinou, z ktorej pochádzam. Všetci moji blízki, rodičia, strýkovia, tety či starí rodičia, boli skvelí rozprávači príbehov, takže to malo na mňa najväčší vplyv.

V nových knihách predstavujete čitateľom svoje alter ego Toma Johansena. Príbehy sú zasadené do konca 70. rokov, ako si na ne spomínate?

Počas 70. rokov som bol ešte dosť mladý a žil som väčšinu času v Nórsku. Veľa som necestoval, išiel som možno tak ešte do Ruska s mamou, takže som skôr fascinovaný knihami, hudbou, filmami z tohto obdobia ako zážitkami. Pamätám si, že som čítal Jima Carrolla a jeho Basketbalové denníky, príbeh mladého newyorského človeka z konca 70. rokov. Písal o tom, ako žil na Manhattane, cestoval z miesta na miesto, hral basketbal a zároveň bol na heroíne. A to ma fascinovalo na tomto období. Tá kombinácia optimistického pohľadu na svet mladých ľudí, technologický rozvoj, zlepšovanie životného štandardu v západných krajinách, na druhej strane kriminalita či priepasť medzi chudobnými a bohatými. Bol tu silný sociálny aj generačný kontrast. Všetky tieto veci sa mi zdajú fascinujúce a stále si želám, aby som mohol prežiť svoju aktívnu mladosť v 70. rokoch niekde v Amerike.

Hlavná postava vašich najslávnejších románov Harry Hole sa vo svete teší obrovskej popularite. Bolo ťažké sa s ním rozlúčiť a ísť ďalej?

Nepovedal by som, že som dal Harrymu zbohom navždy. Je možné, že sa k nemu ešte niekedy vrátim. Momentálne som si však doprial prestávku od tejto série. A v určitý čas, v neurčitej budúcnosti, sa k Harrymu ešte vrátim, pretože on je mojím hlavným hrdinom.

Museli ste si pri vytváraní nových postáv dať pozor, aby nepripomínali Harryho?

Takto sa nad tým nezamýšľam. Nesnažím sa navigovať čitateľa vzhľadom na to, čo som napísal predtým. Nemyslím si, že ľuďom záleží na súvislostiach mojej novej knihy s predošlou tvorbou. Zoberme si napríklad režiséra Quentina Tarantina. V jeho filmoch sú vždy nejaké podobnosti, ale zároveň sú dosť odlišné. A rovnako je to s písaním. Ak by som sa snažil napísať perfektnú verziu Zrady alebo Snehuliaka, ak by tam bol protagonista ako Harry stále dookola v rôznych verziách a prispelo to k vytvoreniu dobrej knihy, myslím si, že by to bolo v poriadku.

Ako autor sa zúčastníte na zaujímavom projekte Hogarth Shakespeare, kde spolu s ďalšími spisovateľmi prerozprávate diela tohto anglického dramatika do súčasnej podoby. Vy ste si vybrali príbeh o Macbethovi, čím vás oslovil? Bol to morálny kódex, šialenstvo, jeho emocionálne slabosti, ambície či pochybnosti?

Na Macbethovi ma fascinovalo, ako sa vyvíja ako protagonista. Najprv je vojnovým hrdinom a postupne sa stáva skorumpovaným a stále viac hladným po moci. A to sa v mnohom podobá postave Michaela z Krstného otca. Mám rád príbehy, keď si ako čitateľ obľúbite hlavného hrdinu, ktorý sa postupne stane antagonistom, ale stále ho máte radi. A to je problematické. Ak by bol Macbeth od začiatku zápornou postavou, nemohli by ste čeliť morálnej dileme, hneď by ste ho odsúdili. Takto sa ho snažíte pochopiť a ospravedlniť jeho správanie. Stotožňujem sa s činmi zlých chlapcov a nielen s heroickými hrdinami. No toto má ešte svoj čas. Momentálne pracujem na projekte s Tomom Johansenom, ktorý bude pozostávať z troch kníh, takže mám pred sebou ešte veľa práce, kým začnem naplno pracovať na Macbethovi.

Pri vašich knihách vám zvyknú vyčítať množstvo násilia, ale pri Shakespearovi vám ho možno odpustia, keďže sa takmer až žiada…

Shakespeare má príbehy plné násilia. Aj Macbeth je krvavý a brutálny. Vo svojom čase chcel Shakespeare zaujať, pobaviť, svojím spôsobom išlo o triler. Preto si myslím, že násilie predstavuje element zvedavosti pre autora aj čitateľa a obe strany sa zabávajú. Kritici majú tendenciu kritizovať nielen mňa, ale aj ostatných spisovateľov, keď prekročíme hranicu posúvania príbehu dopredu prostredníctvom násilia. Keď sa už násilie stáva iba cynickým spôsobom na vyplnenie atmosféry, tak to býva pre nich problém. Viem, že som prekročil túto hranicu najmä v knihe Pancierové srdce, čo dnes ľutujem. Nemyslím si, že v tomto kontexte je Macbeth špekulatívny.

Vaše knihy boli preložené do viac ako tridsiatich piatich jazykov. Stíhate preklady ešte sledovať, prípadne spolupracujete s jazykovými korektormi? Bol nejaký preklad, ktorý vás prekvapil?

Bohužiaľ, nemám veľa času sledovať všetky vydania v iných jazykoch, ale ktorý sa mi zdal najkurióznejší? Napríklad taká fínčina, je to susedná krajina, tak by ste možno čakali, že budem fascinovaný nejakou exotickou krajinou, ale pokiaľ švédčina a dánčina sú si dosť podobné a môžem z nich pochopiť každé slovo, keď sa mi dostane do rúk kniha vo fínskom jazyku, nie som schopný preložiť ani nadpis a nemám vôbec poňatie, o čom autor píše. To, že jazyk v susednej krajine je taký rozdielny, že nerozumiem z neho ani jedno slovo, sa mi zdá fascinujúce.

Je písanie pre vás každodenným rituálom alebo sviatočnou chvíľou, do ktorej sa pustíte s prichádzajúcimi nápadmi? Ako sa snažíte zdokonaľovať svoj vycibrený jazykový štýl?

Môžem písať na väčšine miest a v rôznom čase. Nemám žiadnu pracovnú rutinu. A nie je to ani tak, že by som čakal na inšpiráciu. Keď nemám nič iné na práci, tak píšem. Neberiem to ako pracovný čas, takže môžem cestovať, liezť po skalách, stretávať sa s priateľmi. Píšem aj počas cestovania, keď čakám na letisku. Nepracujem systematicky, ale píšem veľa, keďže milujem písanie. Zámerne nerobím nič špeciálne na zlepšenie svojho štýlu, len píšem. Asi by som mal viac čítať, kedysi som to robil intenzívne, ale teraz už ani nie. Pozerám však televízne seriály, možno preto, že najzaujímavejšie príbehy sa v súčasnosti odohrávajú práve tam. Momentálne viac času trávim pozeraním seriálov, namiesto čítania kníh.

Okrem literatúry ste známy aj svojimi hudobnými aktivitami. Účinkujete vo folk-pop-rockovej skupine Di Derre. Mnohí vaši čitatelia by vás podľa vášho sugestívneho rozprávania skôr pasovali do metalových formácií alebo tajomnej elektroniky…

Ťažko povedať, aký je to žáner, asi by som ho najviac zaradil k folk rocku. Slávny muzikant Bob Geldof prišiel pred pár týždňami do Osla a bol aj na našom koncerte. Ako bývalý punk rocker asi musel byť sklamaný, keď čítal knihy o Harrym (smiech). Asi čakal nejaký punk či tvrdý rock, ale naša skupina je skôr bližšie k popu. Ale vážne je ťažko definovať náš spôsob hrania, je to skôr o rozprávaní príbehov.

Mávate čas ísť na poriadne koncertné turné? Hrávate aj mimo Nórska?

Toto leto sme hrali dosť veľa koncertov, odohrali sme ich okolo dvadsať, prevažne v Nórsku. Do Európy sa však nechystáme, dostali sme už pozvanie, ale odmietli sme ho, keďže naša hudba je najmä o textoch a bolo by čudné hrať pred obecenstvom, ktoré nám nerozumie, keďže neplánujeme pesničky v angličtine.

Okrem vašich slávnych drsných kníh ste stihli napísať aj zopár humorných príbehov pre deti s postavičkou doktora Proktora. Sú pre vás relaxom a oddýchnutím si od ťažkého dospelého sveta plného násilia?

V mnohých veciach je to lepšie, príjemnejšie a zábavnejšie. Písať knihy s Harrym Holeom bolo ako dirigovať orchester, dej je komplikovaný, treba si dať pozor na každý detail, všetko musí byť naplánované. Je to ako hrať hudbu z partitúry. Zatiaľ čo písanie doktora Proktora bolo skôr ako jam session so skupinou. Mohol som viac improvizovať a vyblázniť sa.