ÚVOD, čiže expozícia.
Najskôr krátko k príbehu.
Ten vás zavedie do neskorého leta roku 1987. V chladnom svite mesiaca v splne na morskej pláži ktosi spácha sadistickú vraždu. Obeťou je mladá tehotná žena. Páchatelia sú traja. Vražda má aj očitého svedka, náhodou sa ním stane deväťročný chlapec, no prípad napokon zostane nevyriešený a putuje ad acta...
Prenesme sa do roku 2011. Študentka Policajnej akadémie Olivia rieši v seminárnej práci nevyjasnený odložený prípad z pobrežia. V starých prameňoch hľadá nové súvislosti, prehodnocuje fakty, zisťuje, čo sa dá. No najťažšie pre ňu je nájsť muža, ktorý viedol vyšetrovanie. Tom Stilton akoby sa prepadol pod zem. Lenže Olivia nie je z tých, čo sa ľahko vzdávajú, a jej pátranie vedie k neuveriteľným záverom.
 

ZÁPLETKA, t.z kolízia.
Začítajte sa do krimi románu Skočný príliv.

Neskoré leto 1987

Na severnom pobreží ostrova Nordkoster v Hasslevikskom zálive je zvyčajný rozdiel vo výške hladiny mora medzi odlivom a prílivom päť až desať centimetrov, výnimku tvoria skočný odliv a skočný príliv. Dochádza k nim v okamihu, keď sú Slnko a Mesiac v jednej  línii so Zemou. Vtedy ten rozdiel dosahuje aj pol metra. Ľudská hlava meria na výšku približne dvadsaťpäť centimetrov.
Dnes v noci mal byť skočný príliv.
No v tejto chvíli bol ešte odliv.
Mesiac v splne si pred niekoľkými hodinami pritiahol vzpierajúce sa more a doďaleka obnažil vlhké dno. Drobné pobrežné kraby krížom-krážom blúdili po piesku, čo sa ligotal v odbleskoch oceľovosivého svetla. Ostranky purpurodajné sa s mimoriadnou silou prisali ku skalám a vyčkávali. Celý podmorský svet vedel, že more sa zakrátko opäť privalí.
Vedeli to aj tri postavy na brehu. Tie dokonca vedeli presne, kedy sa to stane – o štvrť hodiny. Vtedy sa priblížia prvé mäkké vlny a namočia všetko, čo vyschlo, potom príde dunenie, pri ktorom sa vlny vzpierajú a mohutnejú, kým nedosiahnu maximálnu hranicu.
Skočný príliv.
No zatiaľ im zostalo dosť času. Jamu, čo hĺbili, už takmer dokončili. Bola hlboká presne jeden a pol metra, široká šesťdesiat centimetrov. Aby sa do nej dokonale zmestilo telo. Aby nad jej okrajom vytŕčala iba hlava.
Hlava štvrtej osoby.
Stála pokojne neďaleko nich so zviazanými rukami.
Dlhé tmavé vlasy sa jej jemne vlnili vo vánku, jej nahé telo sa lesklo, tvár mala nenašminkovanú, nevýraznú. Iba oči vyjadrovali zvláštnu neprítomnosť. Chvíľu pozorovala hĺbenie hrobu. Muž napokon lopatou posledný raz vyhodil na kopu mokrý piesok a obzrel sa.
Hotovo.
Pri pohľade zboku, z úžľabiny medzi skalami, kde sa chlapec skryl, na pláži zaliatej mesačným svitom panoval čudný pokoj. Tmavé postavy boli ďaleko, na druhom konci pobrežia. Čo to robia? Netušil, no z mora sa k nemu blížilo dunenie, nahú ženu, ktorá sa vôbec nebránila, viedli po mokrom piesku a vtisli ju do akejsi jamy.
Chlapec si hrýzol spodnú peru.
Jeden z mužov začal prehadzovať piesok. Mokré blato sa lepilo na ženino telo ako cement. Jama sa rýchlo zaplnila. A keď prvé nesmelé vlny dorazili na breh, trčala z nej len ženina hlava. Dlhé vlasy sa jej postupne namočili, v jednom tmavom pramienku uviazol malý krab. Žena prosebne hľadela na mesiac.
Postavy sa presunuli ďalej, medzi pieskové duny. Dve z nich boli nervózne, neisté, no tretia pokojná. Všetci pozorovali osamelú, mesačným svitom ožiarenú hlavu, čo vytŕčala z dna  znova omývanom morom.
A vyčkávali.
Skočný príliv prišiel nečakane a veľmi rýchlo. Výška vĺn narastala a čoskoro sa žene prevaľovali cez hlavu, siahali po ústa, potom po nos. Dýchaciu trubicu jej napĺňala voda. A keď sa na chvíľu vyslobodila, vzápätí jej tvár zasiahla nová vlna.
Jedna z postáv podišla k nej a čupla si. Ich pohľady sa stretli.
Chlapec zo svojho úkrytu videl, ako sa hladina dvíha. Hlava v piesku mizla a opäť sa vynárala. Dve z postáv medzitým odišli, tretia kráčala po pláži. Vtom začul prenikavý výkrik. Zahrabaná žena zúfalo nariekala. Jej hlas sa niesol zálivom, narazil do skál a ozýval sa, kým ju nezaliala ďalšia vlna. Potom stíchol.
A vtedy sa chlapec rozbehol.
More stúplo a upokojilo sa, tmavo sa ligotalo. Pod jeho hladinou žena zatvorila oči. Posledné, čo cítila, bolo jemné kopnutie v bruchu.

Leto 2011

Jednooká Vera mala dve zdravé oči a pohľad, ktorým dokázala paralyzovať aj sokola pri lete. Zrak mala ostrý ako britva a jej reč pripomínala snežný pluh. Najprv odrapotala svoj vlastný názor, potom vyrazila dopredu. Všetky protiargumenty sa na nej trieštili a rozlietali sa na všetky strany.
Jednooká.
Ale milovaná.
Stála chrbtom k zapadajúcemu slnku. Jeho lúče od otvorenej zátoky Värtafjärden narážali na most Lidingöbron a prenikli do parku pri Hjorthagene, čo stačilo, aby okolo Verinej siluety vytvorili žiarivú auru.
– Ale veď tu ide o môj život!
Zápal, s akým predniesla svoje slová, by imponoval každej parlamentnej skupine, i keď jej zachrípnutý, škrípavý hlas by v sieni pôsobil trochu cudzorodo. Pravdepodobne aj oblečenie, teda pár nie práve najčistejších pestrofarebných tričiek a vystrapkaná tylová sukňa. Aj bosé nohy. No teraz nestála v parlamente, ale v zastrčenom parčíku za prístaviskom Värtahamnen a jej poslucháčmi boli štyri indivíduá, bezdomovci, rozptýlení na niekoľkých lavičkách medzi dubmi, jaseňmi a kríkmi. Jedným z nich bol mĺkvy dlháň Jelle, ktorý sedel sám zahĺbený do vlastných myšlienok. Ďalšiu lavičku obsadili Benseman s Muriel, mladou narkomankou z Bagarmossenu, vedľa ktorej ležala igelitka s logom siete Coop.
Na lavičke oproti podriemkaval Arvo Pärt.
Na kraji parku v kroví čupeli dvaja mladí muži oblečení v tmavom a uprene pozorovali lavičky.
– A do môjho života ich nič nie je! Čo si o sebe myslia?
Jednooká Vera rozhodila rukami, potom ukázala na akýsi vzdialený bod.
– Iba si tak prišli, tĺkli mi na dvere a sotva som si stačila vložiť zuby, už aj ich rozďavili! Traja! A civeli ako nejakí tupci! Dočerta, čo to má znamenať? spýtala som sa.
– Sme z miestneho úradu. Váš karavan musí zmiznúť.
– Prečo?
– Lebo tento pozemok potrebuje mesto.
– Na čo?
– Na elektrifikáciu.
– Na čo?
– Postavia tu športový areál. Práve tu.
– Čo to trepete? Ja sa odtiaľto nemôžem odsťahovať! Nemám auto!
– Žiaľ, to naozaj  nie je náš problém. Ale do budúceho pondelka karavan musíte odpratať.
Jednooká Vera sa potrebovala nadýchnuť a Jelle rýchlo a diskrétne zazíval, lebo Vera neznášala, keď niekto zasiahol do jej hromženia.
– Chápete to?! Predo mnou stáli traja chlapi, čo sa narodili s glotovými rukávmi, a pokojne mi povedia, aby som padala preč? Aby si nejakí vypasení idioti mohli zabehať a zhadzovať vypasené bruchá rovno uprostred môjho domova? Hrozne ma nasrdili!
– Jasné.
Na odpoveď sa odhodlala Muriel tenkým, neistým hlasom. Zásadne odmietala prisadnúť si k spoločnosti, ak v sebe nemala dávku.
Vera si odhrnula riedke vlasy s hrdzavým nádychom a znova sa ujala slova.
– Ibaže tu nejde o nejaký poondený areál, ale o tých tučniakov, čo chodia ukazovať svetu tie svoje potvory, lebo takí ako ja sú im na ťarchu, ničia ich skvelé okolie, kazia meno štvrte, lebo my nepatríme do ich nablýskaného života! Tak je to! Serú na nás!
Benseman sa trochu predklonil.
– Počuj, Vera, viem si predstaviť, že oni...
– Jelle, odchádzame! Poď už!
Vera sa niekoľkými dlhými krokmi dostala k lavičke a drgla do Jelleho. Bensemanove názory ju vôbec nezaujímali. Jelle vstal, mykol plecami a vykročil za ňou. Vlastne ani nevedel, kam ide.
Benseman sa uškrnul, lebo takúto Veru poznal dobre. Trasľavou rukou si zapálil pokrčený ohorok a otvoril si pivo. Pri tomto zvuku Arvo Pärt akoby ožil.
– Teraz bude zábava.
Pärt pochádzal z Estónska a mal svojský spôsob prejavu. Muriel mlčky civela za Verou, potom sa obrátila k Bensemanovi.
– Ale na tom, čo povedala, je kus pravdy. Len čo sa vymykáš z radu, hneď sa musíš pratať... no nie?
– Asi máš pravdu...
Benseman bol Norlanďan, známy predovšetkým svojím nevhodne silným stiskom ruky a zažltnutými očnými bielkami, akoby naloženými v alkohole. Mohutný muž s výrazným dialektom a so zapáchajúcim dychom, čo sa odpudivo šíril z jeho úst spomedzi riedkych zubov. V predošlom živote pracoval ako knihovník v Bodene, mal veľmi kladný vzťah k vzdelaniu a rovnako solídny vzťah k alkoholickým nápojom, a to v celej škále, od morušového likéru až po domácu pálenku. Tento zlozvyk ho za desaťročie stiahol až na samé dno, napokon s ukradnutou dodávkou zakotvil v Štokholme. Tu sa pretĺkal ako žobrák, zlodejíček a skrachovanec.
No veľmi sčítaný.
– ... žijeme len z milosti, – vyhlásil Benseman.
Pärt súhlasne prikývol a načiahol sa za pivom. Muriel medzitým vytiahla vrecúško a lyžičku. Benseman okamžite zareagoval.
– Nemala by si skoncovať s tým svinstvom?
– Mala. Veď to aj urobím.
– A kedy?
– Raz, uvidíš!
A vzápätí to aj urobila. Nie že by si odriekla svoju dávku, ale medzi stromami zbadala dvoch zakrádajúcich sa chalanov. Jeden z nich mal na sebe čiernu bundu s kapucňou. Jeho kamarát zasa tmavozelenú. K tomu sivé teplákové nohavice, na nohách vysoké kanady a na rukách rukavice.
Očividne si vyšli na lov.
Trio bezdomovcov reagovalo pomerne rýchlo. Muriel schmatla plastové vrecúško a rozbehla sa. Benseman a Pärt ju potácavo nasledovali. Vtom si Benseman spomenul na pivo, ktoré si skryl za odpadkový kôš. Malo preňho nesmiernu hodnotu – zosobňovalo rozdiel medzi mučivým bdením a pokojným nočným spánkom. Zvrtol sa, ale potkol sa o najbližšiu lavičku.
Schopnosť udržať rovnováhu nepatrila k jeho silným stránkam.
Ani schopnosť reagovať rýchlo. Len čo sa pokúsil vstať, do tváre ho zasiahol mohutný úder, po ktorom sa zvalil na chrbát. Chalan v čiernej bunde stál tesne vedľa neho. Jeho kumpán vytiahol mobil a zapol kameru.
To bol iba úvod neobyčajne hrubého útoku nafilmovaného v parku, ktorý tlmil všetky zvuky. V diaľke za kríkmi sa krčili dvaja svedkovia.
Muriel a Pärt.
No aj odtiaľ videli, ako sa z Bensemanových úst a jedného ucha valí krv, a počuli jeho stonanie po každom údere, čo mu zasiahol tvár či hrudník.
Vždy znova a znova, veľa ráz.
A ešte.
Vzdialenosť ich ušetrila len pohľadu na Bensemanove riedke zuby, čo sa mu zabodávali do líc a prerážali kožu. Zato však videli, ako si mohutný Norlanďan pokúša chrániť oči.
Lebo nimi čítal.
Muriel potichu nariekala, ústa si zapchávala dopichaným predlaktím. Jej vycivené telo sa triaslo. Napokon Pärt chytil dievča za ruku a ťahal ju preč, čo najďalej od ohavnej scény. Nemohli nič robiť. Vlastne by sme mali zavolať políciu, pomyslel si Pärt a vliekol Muriel čo najrýchlejšie k ceste Lidingövägen.
Chvíľu trvalo, kým sa zjavilo auto. Pärt s Muriel začali kričať a mávať, už keď bolo od nich na päťdesiat metrov, čo však malo za následok, že vozidlo ich oblúkom obišlo, pridalo plyn a zmizlo.
– Ty sviňa hnusná! – vrieskala Muriel.
Nasledujúci vodič mal pri sebe manželku, pestovanú dámu v peknom bledočervenom kostýme. Upozornila ho:
– Pozor, nezraz tých fetošov, nezabúdaj, že si pil.
Ani toto auto nezastalo.

Až keď sa nad zátokou Värta pomaly predlžovali tiene, Bensemanova dochrámaná ruka sa viac nehýbala. Chalan vypol mobil a jeho kumpán si zobral Bensemanovo pivo.
Potom sa rozbehli preč.
Zostala po nich len tma a na zemi mohutný Norlanďan. Jeho rozmlátená ruka s pokrivenými prstami ešte trochu hrabkala v štrku, oči mal však zatvorené. Posledné, čo sa Bensemanovi mihlo mysľou, bol výraz Mechanický pomaranč. Dopekla, kto to napísal? Potom sa už ruka prestala hýbať.

Prikrývka sa zošmykla a odkryla jej nahé stehno. Na pokožke cítila teplý drapľavý jazýček. V spánku sa pomrvila, lebo ju to šteklilo. Keď k tomu pribudlo aj jemné hryzkanie, prudko si sadla a odohnala kocúra.
– Nie!
Výkrik nepatril kocúrovi, ale budíku. Zaspala. A to poriadne. Navyše sa jej do dlhých čiernych vlasov nalepila žuvačka z nočného stolíka. To sa takmer rovnalo katastrofe.
Vyskočila na rovné nohy.
Hodinové meškanie ju vystresovalo, lebo nabúralo jej ranný rozvrh. Nastal čas, aby si otestovala schopnosť fungovať simultánne na viacerých frontoch. Najmä v kuchyni: mlieko sa chystalo vykypieť práve v tej chvíli, keď začala prihárať hrianka, vzápätí pravou bosou nohou skočila rovno do mačacieho výkalu, a zároveň jej pri dverách vyzváňal akýsi nevýslovne neodbytný díler, ktorý ju oslovoval krstným menom a zaprisahával sa, že nechce nič predať, iba ju pozvať na výlet loďou, spojený s kurzom ekonomického poradenstva.
Katastrofa sa zdala neodvratná.
Olivia Rönningová bola v strese aj vo chvíli, keď vybehla z domu na ulici Skånegatan. Nenašminkovaná, s dlhými vlasmi zopnutými do čohosi, čo malo pripomínať drdol. Ľahké sako kávovej farby mala rozopnuté, pod ním svietilo žlté tričko so strapcami, džínsy zodraté praním sa končili nad zošliapanými sandálmi.
Dnes opäť svietilo slnko.
Na okamih sa zarazila, aby si vybrala najkratšiu cestu. Ktorá to je? Napravo. Pobehla, ale zato si stihla prečítať aj titulok v novinách, čo upútal jej pozornosť na stojane pred obchodom: ĎALŠÍ SUROVO DOBITÝ BEZDOMOVEC.
Olivia uháňala ďalej.
Pomaly sa blížila k svojmu zaparkovanému autu. Potrebovala sa dostať do Sörentorpu v Ulriksdale. Na Policajnú akadémiu. Olivia mala dvadsaťtri rokov a študovala v treťom ročníku. O šesť mesiacov by mala nastúpiť ako ašpirantka na policajnú stanicu v okrese Štokholm.
Potom o pol roka by z nej mala byť policajtka, neskôr kriminalistka.
Trochu zadychčane pribehla k bielemu mustangu a vylovila kľúče. Auto bolo dedičstvo po otcovi Arnem, ktorý pred štyrmi rokmi zomrel na rakovinu. Bol to kabriolet, model z roku 1988, s červenými koženými poťahmi, automatickou prevodovkou a náhonom na všetky štyri kolesá ako V8. Otec si ho strážil ako oko v hlave. A teraz patrilo jej. Ibaže už nebolo v rovnakej kondícii, jedno zadné sklo musela pripevniť lepiacou páskou, lak bol na mnohých miestach doškriabaný. No na prvý pohľad vyzeral skvele.
Olivia mala rada toto auto.
Niekoľkými jednoduchými pohybmi zložila strechu a sadla si za volant, kde urobila vždy to isté – zhlboka sa nadýchla, aby cítila vôňu. Nie poťahov, ale ockovu vôňu, lebo v aute ešte vždy cítila Arneho. Iba pár sekúnd, potom sa rozplynula.
Do mobilu zapojila slúchadlá, pustila si Bon Iver, otočila kľúčikom, zaradila a vyštartovala.
Onedlho vypuknú letné dovolenky a prázdniny.

                                                                       *

Práve vychádzalo najnovšie číslo časopisu Situácia Sthlm, ktorý si vydávali bezdomovci. Číslo 166. Na obálke bola princezná Victoria, vnútri interview so Saharou Hotnightsovou a spisovateľom Jensom Lapidusom. Redakcia na ulici Krukmakargatan 34 sa naplnila predajcami, ktorí si prišli kúpiť čerstvé výtlačky nového čísla. Dostávali ho za dvadsať korún, teda za polovicu predajnej ceny. Ak ho predali, rozdiel si smeli ponechať.
Jednoduchý obchod.
A pre mnohých obrovská vec. Lebo peniaze z predaja ich držali pri živote. Niektorí ich vynaložili na svoje zlozvyky, iní z nich splácali pôžičky. No väčšine poslúžili jednoducho na to, aby si mohli kúpiť jesť.
A aby získali aspoň trocha sebaúcty.
Napokon, veď vykonávali prácu, za ktorú dostali zaplatené. Nežobrali, nepodvádzali, neokrádali dôchodcov. To robili len tí, ktorí sa na všetko vykašľali. Taká bola iba časť z nich. Väčšina však pokladala za česť, že sa môže živiť ako predajca.
Bola to pomerne tvrdá práca.
Niektoré dni stáli na svojich miestach desať aj dvanásť hodín a ledva predali jediný výtlačok. Aj v pľušti a mraze, keď potom nebolo vôbec príjemné chúliť sa pri kontajneroch, uložiť sa do nejakej prázdnej škatule a pokúsiť sa zaspať, skôr než prídu prízraky.
No dnes sa expedovalo nové číslo. Pre všetkých zhromaždených to bol vždy sviatok. Pri troche šťastia sa už prvý deň podarilo predať poriadny balík. Napriek tomu teraz v miestnosti nevypuklo zvyčajné nadšenie.
Naopak.
Lebo dôvod tohto stretnutia nebol radostný.
Jedného z nich včera večer surovo dobili. Bensemana, toho Norlanďana, ktorý tak vášnivo rád čítal. Utrpel vážne zlomeniny a mal natrhnutú slezinu. Lekári celú noc bojovali s ťažkým vnútorným krvácaním. Chalan z recepcie vydavateľstva hneď zavčas rána bežal do nemocnice.
– Vraj prežije... ale nejaký čas potrvá, kým ho poskladajú.
Ľudia prikyvovali. Súcitne. Napäto. Tento útok nebol jediný v poslednom čase a vždy naň doplatili somráci. V médiách ich nazývali bezdomovcami. Všetky útoky prebiehali rovnako. Na miestach, kde sa zdržiavali, ich prepadli nejakí mladí muži a zmlátili ich. Hrozne. Celé to svinstvo si nafilmovali a zábery vzápätí zavesili na internet.
A to bolo na tom takmer najotrasnejšie.
Hrozne ponižujúce. Lebo bezdomovci tam vystupovali ako boxerské mechy v nejakej groteske.
Rovnako nepríjemné bolo, že všetky štyri obete boli predajcovia Situácie. Náhoda? V Štokholme žije asi päťtisíc bezdomovcov, ale iba zlomok z nich tvorili predajcovia.
– Žeby si vyberali práve nás?
– Dofrasa, prečo by to robili?
Na túto otázku nejestvovala logická odpoveď. No zaznela, lebo všetkých očividne trápila.
– Zohnal som si slzotvorný plyn.
S touto novinkou prišiel Bo Fast. Prekvapene sa naňho pozreli. Spočiatku si uťahovali z jeho mena a prekrúcali ho, no s tým už dávno prestali. Bo zdvihol ruku, aby sprej ukázal všetkým záujemcom.
– Ale vieš, že to je nezákonné, – zahundral Jelle.
– A čo také?
– Presne toto.
– A niekoho zmlátiť je podľa teba zákonné?
Na to Jelle nevedel odpovedať. Stál opretý o stenu vedľa Arva Pärta. Neďaleko nich čakala Vera. Výnimočne sa nevyjadrovala. Nesmierne ju dojalo, keď zavolal Pärt a povedal, čo sa stalo Bensemanovi len pár minút po jej a Jelleho odchode z parku. Bola presvedčená, že keby zostala, zločinu by zabránila. Jelle však o tom pochyboval.
– A čo by si bola urobila?
– Bila by som sa! Len si spomeň, ako som zložila tých, čo sa nám v Midsommarkransene pokúsili šlohnúť mobily!
– Veď tí boli na mol, jeden z nich bol tuším trpaslík.
– Veď by si mi hádam pomohol, či nie?
Po tomto rozhovore sa včera večer rozišli, opäť sa stretli až teraz. Vera však mlčala. Kúpila si celý balík výtlačkov, Pärt takisto, no Jelle mal iba na päť kusov.
Na ulicu vyšli spolu. Vtom sa Pärt rozplakal. Oprel sa o ošarpanú fasádu, na tvár si pritisol   špinavú dlaň. Jelle s Verou sa naňho mlčky dívali. Veľmi dobre mu rozumeli. Pärt bol pri tom, všetko videl, a predsa nemohol pohnúť ani prstom.
A teraz ho to trápilo.
Vera nečakane vystrela ruku a objala Pärta okolo pliec, jeho hlavu si pritisla na plece. Pärt bol v podstate veľmi krehký muž.
V skutočnosti sa volal Silon Karp a pochádzal z Eskilstuny, z rodiny estónskych utečencov. Raz v noci, v heroínovom opojení na povale domu na Brunnsgatan mu padol zrak na staré noviny s fotografiou plachého skladateľa, a ako blesk ho zasiahla neuveriteľná podoba. Podobnosť medzi Karpom a Pärtom. V tej chvíli v ňom videl svojho dvojníka. Po ďalšej dávke sa s ním jednoducho stotožnil. Stal sa z neho Arvo Pärt. Od tej chvíle sa predstavoval ako Pärt. Pretože jeho okolie zvysoka kašľalo na to, kto sa ako naozaj volá, zmenil sa na Pärta.
Arvo Pärt.
Mnoho rokov pracoval ako poštár v južnej časti mesta, ale slabé nervy a silná závislosť od  opiátov ho stiahla na dno, do jeho bezútešnej súčasnosti. Stal sa bezdomovcom, predajcom Situácie.
A tak teraz zúfalo nariekal opretý o plece Jednookej Very, plakal nad tým, čo sa stalo Bensemanovi, nad násilím a neprávosťou. No predovšetkým nad životom, ktorý bol taký, aký bol.
Vera ho hladkala po strapatých vlasoch, sem-tam pozrela na Jelleho, ktorý však uprene civel na svoje výtlačky.
Po chvíli odišiel.

                                                                       *

Olivia odbočila z cesty, zamierila za plot školského dvora a zaparkovala hneď napravo. Mustang sa trochu vynímal v rade sivočiernych sedanov rozličných značiek. V podstate sa jej to páčilo. Zažmúrila k oblohe a uvažovala, či vytiahne strechu, ale rozmyslela si to.
– Čo ak začne pršať?
Olivia sa obrátila. Ulf Molin. Ročníkový kolega v jej veku. Chalan, ktorý mal jedinečnú schopnosť vždy sa nečakane zjaviť v Oliviinej blízkosti. Presne tak sa vynoril aj teraz pri jej aute. Čo ak ma sleduje? pomyslela si.
– Tak potom zatiahnem strechu.
– Uprostred prednášky?
Olivia mala v okamihu plné zuby takejto nezmyselnej konverzácie. Schmatla tašku a vykročila. Ulf ju nasledoval.
– Toto si videla?
Ulf sa k nej pripojil a ukazoval na svoju obchytanú čítačku.
– Je tu to mlátenie bezdomovca.
Olivia šibla pohľadom na obrazovku a videla, ako krvácajúceho Bensemana zasahuje spŕška úderov po celom tele.
– Dali to na tú istú stránku ako predošlé, – ozval sa Ulf.
– Týranie?
– Áno.
Včera o tejto stránke diskutovali v škole, všetci boli pohoršení. Vyučujúci im povedal, že prvý film sa zjavil na 4chan.org.  Túto stránku navštevujú milióny mladých ľudí. Film aj adresu síce rýchlo odstránili, ale stihli ju uvidieť mnohí a šírila sa. Adresa patrí k stránke trashkick.com.
– A to ju nevedia zrušiť?
– Pravdepodobne patrí nejakému pochybnému webovému hotelu, čo pre políciu nie je jednoduché vypátrať a zrušiť.
Aspoň takto im to vysvetľoval prednášajúci.
Ulf sa zamyslel.
– Toto je už štvrtý film... je to choré.
– Že to robia, alebo že to zverejňujú?
– Nooo... vlastne oboje.
– A čo je podľa teba horšie?
Uvedomovala si, že by ho nemala vyzývať na dialóg, ale boli ešte pár sto metrov od budovy školy a mali rovnakú cestu. Navyše Olivia rada sledovala, aké reakcie vyvolala svojimi otázkami. Ani nevedela prečo. Možno to bol dobrý spôsob, ako si zachovať odstup.
– Myslím si, že to vychádza narovnako, – odvetil Ulf. – Útočia, aby to mohli ukazovať, ale keby takú možnosť nemali, možno by to ani nerobili.
Dobre, pomyslela si Olivia. Dlhá veta a múdra úvaha. Keby sa menej zakrádal a viac rozmýšľal, určite by klesol z popredných miest v jej rebríčku neobľúbených spolužiakov. Navyše mal vytrénovanú postavu a bol od nej o pol hlavy vyšší. A mal tmavohnedé kučeravé vlasy.
– Čo robíš dnes večer? Neskočíme na pivo alebo tak?
Po tejto vete sa u nej opäť zaradil na predošlé miesto.

Miestnosť bola takmer plná. Do Oliviinej triedy chodilo dvadsaťštyri študentov, ktorí sa delili do štyroch základných skupín. Našťastie, Ulf patril do inej než ona. Pri tabuli stál Åke Gustafsson, ich ročníkový vedúci, päťdesiatnik, ktorý mal za sebou dlhú policajnú kariéru. V akadémii sa tešil veľkej popularite, iba niektorí šomrali, že rozpráva rozvláčne. Podľa Olivie bol šarmantný. Páčilo sa jej jeho obočie, veľmi výrazné, akoby si žilo vlastným životom. V ruke držal hárok popísaného papiera, na stole pred ním ležal celý zväzok.
– Pretože sa o niekoľko dní rozlúčime, z vlastnej iniciatívy, teda mimo povinných úloh, som sa vám rozhodol pripraviť na letné prázdniny isté zadanie. Jeho splnenie je čisto dobrovoľné. Toto je zoznam starých, nevyriešených vrážd vo Švédsku. Zostavil som ho sám, povedal som si, že by ste si mohli z neho vybrať a urobiť vlastnú analýzu vyšetrovania, pozrieť sa, ako by sa dalo postupovať pri využití moderných policajných metód, s možnosťou určiť DNA, pri geografickej analýze, použití elektroniky a tak ďalej. Je to malé cvičenie, ako riešiť odložené prípady. Otázky?
– Takže to nie je povinná práca?
Olivia zagánila na Ulfa. Rád kládol otázky, len aby sa na niečo spýtal. Veď Åke jasne povedal, že je to dobrovoľné.
– Nie je, je čisto na báze dobrovoľnosti.
– Ale ak ju prijmeme, dostaneme plusku?
Po skončení prednášky Olivia pristúpila k stolu a zobrala si zoznam. Åke k nej podišiel a ukázal na papier, čo mala v ruke.
– Jeden z prípadov vyšetroval tvoj otec.
– Naozaj?
– Hovoril som si, že by bolo celkom zaujímavé, keby si si ho vybrala.

Olivia si sadla na lavičku neďaleko školskej budovy vedľa troch mužov. Všetci traja mlčali, lebo boli z bronzu. Jedna zo sôch predstavovala Fešáka Bengtssona, notorického sobášneho podvodníka, o ktorom kolovali legendy.
Olivia však o ňom nikdy nepočula.
Druhí dvaja boli Tumba-Tarzan a strážnik Björk. Práve on bol odliaty do bronzu ako sediaci, s policajnou čiapkou na kolene. Do nej mu ktorýsi vtipkár postavil prázdnu pivovú fľašu.
Olivia otvorila zoznam. Pôvodne sa cez prázdniny vôbec nechcela venovať nejakej školskej práci, ani keby bola dobrovoľná. Túžila sa čím prv dostať z učebne, aby nemusela počúvať Ulfove prázdne reči.
No teraz sa jej zmocnila zvedavosť.
Takže ocko bol medzi vyšetrovateľmi jedného z týchto prípadov.
Zoznam prelistovala rýchlo. Ku každému prípadu sa viazal krátky súhrn. Obsahoval základné údaje o čine, mieste, dátume a vyšetrovaní. Na policajnú terminológiu bola zvyknutá. Jej rodičia sa pri stole neraz zhovárali o práci, lebo jej mama Maria bola právnička a venovala sa trestnému právu.
Prípad našla takmer na samom konci zoznamu. Medzi hlavnými vyšetrovateľmi sa spomínalo meno otca – Arneho Rönninga.
Kriminálneho komisára štátnej kriminálky.
Ocko.
Olivia zdvihla hlavu a zadívala sa do diaľky. Budovu akadémie obklopovala takmer nedotknutá príroda v podobe pestovaných trávnikov a lesíkov, ktoré sa tiahli až k brehu Edsviken. Vládol tu neuveriteľný pokoj.
Olivia myslela na Arneho.
Svojho ocka veľmi ľúbila, ale zomrel. Mal iba päťdesiatdeväť rokov. Vždy jej to pripadalo ako nespravodlivosť. A teraz jej to zišlo na um znova. Tieto myšlienky ju trápili často, spomienky niekedy priam fyzicky boleli. Lebo jej pripomínali zlyhanie.
Sklamala ho.
Ešte aj v jej puberte mali veľmi vrúcny vzťah, ale potom, keď odrazu ochorel, zlyhala. Vyparila sa do Barcelony, aby sa naučila po španielsky, zarobila, oddychovala... užívala si!
Jednoducho som ušla, uvedomila si Olivia. Hoci vtedy som to tak nevnímala. Zdrhla som, lebo som nevedela prijať, že ochorel, že sa mu môže priťažiť, že by mohol zomrieť.
A presne to sa stalo. V čase, keď Olivia nebola doma, ale v Barcelone.
Aj dnes si presne pamätala telefonát od mamy.
– Ocko dnes v noci zomrel.
Olivia si pretrela oči a myslela na svoju mamu. Na časy po ockovej smrti, keď sa vrátila z Barcelony. Hrozné obdobie. Maria bola zrútená, uzavrela sa do svojho smútku. Doň sa už nezmestili Oliviine výčitky svedomia, pocit viny a ľútosť. Mlčky sa obchádzali, akoby sa báli, že sa zrúti svet, ak vyslovia, čo cítia.
Samozrejme, časom sa to zmenilo, ale rozhovor na túto tému ešte aj teraz zďaleka obchádzali.
Ocko jej veľmi chýba.
– Vybrala si si nejaký prípad?
Samozrejme, svojím zvláštnym spôsobom sa pri nej odrazu zjavil Ulf.
– Áno.
– Ktorý?
Olivia nazrela do zoznamu.
– Prípad z Nordkosteru.
– Kedy sa stal?
– V osemdesiatom siedmom.
– Prečo si si vybrala práve ten?
– A ty si si nejaký našiel? Alebo na to kašleš? Jasné, veď to nie je povinné.
Ulf sa pousmial a usadil sa vedľa nej.
– Nebude ti prekážať, ak si prisadnem?
– Bude.
Olivia sa rada vyjadrovala jasne. Vo chvíli, keď sa Ulf vynoril, práve sa chcela sústrediť na prípad.
Na ten, ktorý  riešil aj jej ocko.

Ukázalo sa, že je to veľmi pozoruhodný prípad. Za taký ho značil aj Åke a Olivia bola veľmi zvedavá.
Autom sa odviezla do Kráľovskej knižnice a zišla do suterénu, kde sa nachádzala špeciálna čitáreň s novinami na mikrofilmoch. Knihovníčka jej ukázala spôsob vyhľadávania a používanie technického zariadenia. Všetky noviny od päťdesiatych rokov po súčasnosť boli pedantne zoradené. Stačilo vybrať si denník, uviesť rok, zasadnúť k čítačke a pustiť sa do práce.
Olivia si najprv vybrala regionálny denník Strömstad Tidning, ktorý v obsahu mapoval aj ostrov Nordkoster. Dátum a miesto vraždy poznala z Åkeho zoznamu. Zadala vyhľadávanie a netrvalo dlho, keď obrazovku pokryli veľké písmená titulku: MORBÍDNA VRAŽDA  NA POBREŽÍ NORDKOSTERU. Článok napísal výrazne rozrušený novinár, zrejme začiatočník, ale poskytol veľa konkrétnych informácií o mieste a čase zločinu.
Olivii to však nestačilo.
Počas nasledujúcej hodiny si prečítala aj denníky Bohusläning a Hallandsposten, potom rozšírila svoje hľadanie na göteborské a nakoniec aj štokholmské denníky, ktoré mali celoštátne pokrytie.
Všetko si zapisovala.
Horúčkovito.
Známe údaje aj najmenšie detaily.
Prípad naozaj vzbudil pozornosť v celej krajine, a to z rozličných dôvodov. Išlo o pripravenú, chladnokrvnú vraždu mladej gravidnej ženy, spáchanú neznámymi páchateľmi. Nenašli nijakého podozrivého. Neodhalili nijaký motív. Ba nezistili ani len meno obete.
Vražda zostala pre všetkých nevyriešenou záhadou.
Olivia si uvedomila, že je fascinovaná nielen prípadom ako takým, ale predovšetkým vraždou, ktorá sa stala za istej jasnej noci v Hasslevikskom zálive na ostrove Nordkoster. Hrôzostrašným spôsobom, akým zavraždili nahú gravidnú mladú ženu.
Pri skočnom prílive.
Skočný príliv?
To je premyslené mučenie, pomyslela si Olivia. A extrémny spôsob utopenia. Pomalý a diabolský.
Ale prečo práve tento spôsob?
Prečo takáto neľudská metóda?
Olivii začala pracovať fantázia. Žeby to nejako súviselo s okultizmom? S vyznávačmi skočného prílivu? Alebo s prívržencami nejakej sekty, ktorá uctieva Mesiac? K vražde došlo neskoro večer. Azda to mal byť nejaký druh obety? Rituál? Chystali sa vyrezať plod z tela matky a obetovať ho dajakému božstvu?
No tak to by stačilo, zahriakla sama seba.
Olivia vypla počítač, oprela sa a začítala sa do svojho zaplneného poznámkového bloku, ktorý obsahoval zmes faktov a špekulácií, právd, predpokladov, viac či menej pravdepodobných hypotéz z rozličných novinových článkov a vyjadrení kriminalistov.
Podľa istého „hodnoverného zdroja“ v tele obete sa našli stopy narkotík. Išlo o rohypnol. Ten sa veľmi často používa pri znásilnení, pomyslela si Olivia. Ale veď žena bola gravidná! Uspali ju? Prečo?
Podľa policajných údajov sa neďaleko miesta činu medzi pieskovými dunami našiel vlnený plášť a na ňom pramienok ženiných vlasov. No ak plášť patril obeti, kde zostalo ostatné oblečenie? Zobrali ho vrahovia, iba na plášť zabudli?
Pátranie sa rozšírilo aj za hranice krajiny, ale bezvýsledne. Ako je možné, že nikomu nechýba tehotná žena? nechápala Olivia.
Podľa odhadu žena – pravdepodobne hispánskeho pôvodu – mohla mať 25 – 30 rokov. Čo chápali pod výrazom „hispánskeho pôvodu“? Akého veľkého geografického priestoru sa to týka?
Jediným svedkom vraždy na pobreží bol deväťročný chlapec, ktorý sa podľa reportéra regionálneho denníka volal Ove Gardman. Chlapec bežal domov a zalarmoval rodičov. Kde je v súčasnosti? Mohla by sa s ním skontaktovať?
V policajnej zápisnici sa uvádza, že keď Gardmanovi rodičia pribehli na pláž, žena bola v bezvedomí, ale žila. Pokúšali sa ju prebrať, no kým dorazila helikoptéra záchrannej služby, zomrela. Ako ďaleko od miesta činu bývali Gardmanovci? Koľko trvalo helikoptére, kým sa ta dostala?
Olivia vstala. Mozog jej oťažel od množstva dojmov a myšlienok. Pri prudkom pohybe sa jej zakrútila hlava. Prejav nízkeho tlaku.
Keď nasadala do auta na ulici Humlegårdsgatan, uvedomila si, že jej skrúca žalúdok. Najväčší záchvat hladu rýchlo zahnala müsli tyčinkou, čo našla v priehradke auta. V čitárni presedela niekoľko hodín, a keď zistila, ako čas pokročil, zaskočilo ju to. Čas v suteréne priam letel. Olivia pozrela na svoj poznámkový blok. Uvedomila si, že starý nevyriešený prípad ju chytil za srdce. Nielen preto, že na ňom pracoval Arne, hoci aj to bolo pre ňu dôležité, ale pre všetky tie zaujímavé detaily, ktoré ju priam pohltili. Najväčšmi na ňu zapôsobilo, že sa nikdy  nepodarilo zistiť ženinu identitu. Bola a zostala pre všetkých neznámou. Celé dlhé roky.
A práve to Oliviu poháňalo dopredu.
Potrebovala sa dozvedieť viac.
Keby tak ocko žil, čo by jej asi porozprával?
Olivia vytiahla z tašky mobil.  

Na pestovanom trávniku pred Policajnou akadémiou stál Åke Gustafsson so ženou v strednom veku. Žena pochádzala z Rumunska a starala sa o školský bufet. Ponúkla Åkeho cigaretou.
– V súčasnosti je fajčiarov čoraz menej, – povedala.
– Veru.
– Asi to súvisí s rakovinou.
– Pravdepodobne.
Zapálili si.
V polovičke cigarety Åkemu zazvonil mobil.
– Tu je Olivia Rönningová, dobrý deň. Vieš, vybrala som si ten prípad na Nordkosteri a chcela by som...
– Chápem, – prerušil ju Åke, – tvoj otec bol medzi vyšetrovateľmi a...
– Ale o to mi nejde.
Olivia chcela, aby mu to bolo jasné od začiatku. Teraz ide o ňu. Nijako to nesúvisí s jej ockom. A už vôbec nijako s predstavami ročníkového vedúceho. Vybrala si úlohu, lebo sa tak  rozhodla, a chce ju splniť. Podľa svojich predstáv. Lebo to je jej rozhodnutie.
– Vybrala som si ho, lebo ten prípad pokladám za zaujímavý, – vyhlásila.
– Ale veľmi zložitý.
– Práve preto volám. Rada by som si pozrela všetky záznamy z vyšetrovania. Kde sú?
– Pravdepodobne v Göteborgu, v centrálnom archíve.
– Aha. Škoda.
– Ale aj tak by ti nedovolili nahliadnuť do nich.
– A to už prečo?
– Lebo ide o nevyriešenú vraždu, ktorá nie je premlčaná, takže do materiálov nesmie nahliadnuť nikto, kto nie je súčasťou vyšetrovacieho tímu.
– No nie... tak čo mám robiť? Ako mám získať viac informácií?
Åke sa odmlčal. 

Olivia sedela za volantom s telefónom pri uchu. O čom uvažuje? Všimla si, že k jej autu sa rezkými krokmi blíži žena, ktorá stráži parkovisko. Parkuje totiž na mieste pre vozičkárov. A to je zlé. Naštartovala vo chvíli, keď sa ozval Åkeho hlas.
– Pokús sa porozprávať s tým, kto viedol vyšetrovanie, – poradil jej. – Volá sa Tom Stilton.
– Viem. Kde ho nájdem?
– Nemám šajnu.
– Na policajnom riaditeľstve?
– To si nemyslím. Ale poraď sa s Olsäterovou, Mette Olsäterovou, je to komisárka, nejaký čas spolu robili, možno ona vie.
– Kde ju nájdem?
– Štátna kriminálka, budova C.
– Vďaka!
Olivia vyrazila dopredu rovno pred nosom prekvapenej strážkyne parkoviska.

                                                                       *

– Situácia Štokholm! Nové číslo! Čítajte o princeznej Victorii a podporte bezdomovcov!
Jednooká Vera nemala najmenší problém prekričať prúd kúpychtivých ľudí, ktorí sa hrnuli do nákupného strediska, aby svoje vozíky prepchali nadbytočným množstvom potravín a dobrôt. Pôsobila impozantne, bola ako stvorená na hlavnú postavu v nejakej dráme. Ostrý pohľad, prirodzená autorita a vyžarovanie, ktoré sa nedalo prehliadnuť.
S predajom sa jej darilo.
Už sa zbavila polovice balíka.
Arvovi Pärtovi to išlo horšie. Vlastne nepredal ani jeden výtlačok. Postával opretý o stenu kúsok ďalej. Dnes nemal dobrý deň a nechcel byť sám. Poškuľoval po Vere. Obdivoval jej silu. Vedel síce kadečo o jej ťažkých nociach, ale to nebola novinka pre väčšinu ľudí z jej okruhu. A napriek tomu tu stála a tvárila sa, akoby jej patril svet. Bezdomovkyňa. Tuláčka. Pravda, ak nerátame doškrabaný a zničený sivý karavan zo sedemdesiatych rokov, v ktorom bývala.
Vera ho pokladala za svoj domov.
– Nie som bezdomovec.
Presne tak to povedala jednému zákazníkovi, ktorý si kúpil časopis a chcel jej robiť sociálnu osvetu.
– Mám strechu nad hlavou a čakám na byt.
Bola to čiastočne pravda. Dostala sa do sociálneho poradovníka na mestské byty, čo bol v podstate politický projekt na prikrášlenie situácie v Štokholme. Tvrdili jej, že pri troche šťastia by na jeseň mohla dostať byt. Na skúšku. Ak to zvládne a osvedčí sa, pridelia jej ho natrvalo.
Vera sa to chystala zvládnuť.
Vždy všetko zvládla. Takmer. Mala svoj karavan a predčasnú penziu päťtisíc korún mesačne. Starostlivo obrátila v ruke každú korunu a usilovala sa, aby mala na to najdôležitejšie. Zvyšok si vyhrabala
 z kontajnerov.
No nepociťovala nedostatok.
– Situácia Štokholm!
Vzápätí predala ďalšie tri výtlačky.
– Ty tu chceš stáť?
Sčista-jasna sa pri nej zjavil Jelle. Zvieral svojich päť výtlačkov a postavil sa vedľa Very.
– A čo má byť?
– To je Bensemanov flek.
Každý predajca mal v meste svoje vyhradené miesto. Spolu s menom bolo vytlačené na plastovej kartičke, čo nosili zavesenú na krku. Na Bensemanovom preukaze jasne stálo: Benseman/Söder, nákupné stredisko.
– Benseman tu nejaký čas nebude, – zahundrala Vera.
– Ale je to jeho miesto. Alebo ho tu zastupuješ?
– Nie. A ty?
– Nie.
– Tak čo tu chceš?
Jelle neodpovedal. Vera vykročila k nemu.
– Máš niečo proti tomu, aby som tu stála?
– Je to veľmi dobré miesto.
– Viem.
– Nemôžeme sa oň podeliť? – spýtal sa Jelle.
Vera sa pousmiala a pozrela na Jelleho. Pohľadom, pred ktorým sa každý čo najrýchlejšie pratal preč. Aj Jelle hneď sklonil hlavu. Vera podišla k nemu, predklonila sa, aby zachytila jeho pohľad. Ako zaklínačka hadov. Ale márne. Jelle sa jednostaj odvracal. Vera vyrazila zo seba salvu svojho typického smiechu, pri ktorom sa aj teraz rodinka so značkovým kočíkom prudko rozhodla zmeniť smer prechádzky.
– Jelle! – zrúkla.
Pärt sa odlepil od steny. Vari sa chystá nejaká mela? Poznal Verin temperament. O Jellem nevedel toho veľa, hovorilo sa, že prišiel z nejakého ostrovčeka odkiaľsi pri pobreží. Vraj je synom lovca tuleňov. Pravda, kadečo sa nahovorí, no len máločo je pravda. Isté je, že teraz sa domnelý syn lovca tuleňov pustil do hádky s Verou.
Alebo čo to vlastne bolo.
– O čom sa hádate?
– Nehádame sa, – povedala Vera. – My s Jellem sa nikdy nehádame. Ja si hovorím svoje a on zíza do zeme. Mám pravdu?
Vera sa obrátila k Jellemu, ale ten tam už nebol. Zazrela ho asi o pätnásť metrov ďalej. Nežiadalo sa mu hádať s Verou o Bensemanovo miesto. V podstate zvysoka kašľal na to, kde Vera predáva. Čo ho do toho?
Jelle mal päťdesiatšesť rokov a vlastne kašľal na všetko.

VYVRCHOLENIE a DEJOVÝ OBRAT – to samozrejme nebudeme prezrádzať, tešte sa na knihu:-)

ROZUZLENIE.
Na to knižné si budete musieť počkať. Nateraz aspoň to naše – Skočný príliv nadchol státisíce čitateľov na celom svete a je vidieť, že Cilla a Rolf Börjlindovci naozaj ovládajú spisovateľské remeslo.

P.S. Takže nezabudnite!
Od smrti vás môže deliť len lár centimetrov...