Islandská autorka známa pod svojím krstným menom Yrsa predstavuje slovenským čitateľom svoju najnovšiu sériu Čierny ľad. Unikátna séria, ktorá sa odohráva na štyroch odlišných miestach Islandu a v ktorej figurujú hneď traja hlavní protagonisti, je nazvaná podľa špecifického meteorologického javu.

Yrsa nie je úplne bežné meno, ani na Islande. Prečo vás takto pomenovali?

Môj príbeh s menom Yrsa sa začal, keď moji prarodičia z matkinej strany chceli jednu zo svojich dcér pomenovať Yrsa. Bohužiaľ, vtedy mala veľký vplyv cirkev a ich kňaz im to nepovolil. Meno Yrsa pochádza zo slova „Ursa“, čo znamená medvedica. Až neskôr ma mohli pomenovať Yrsa. Vtedy bolo na Islande možno ešte jedno dievča s týmto menom, no dnes je to meno, ktoré sa stáva čoraz obľúbenejším. Príbeh vzniku mena Yrsa má korene v dánskej legende o kráľovi a kráľovnej, ktorí mali dieťa, ale kráľovná ho nenávidela a pomenovala ho podľa psa. Prvá Yrsa bola vlastne pes, a ďalej sa príbeh komplikuje – kráľovná dá dieťa vyhodiť do lesa, nájde ho drevorubač a podobne. To je pôvod mena.

Ste autorkou trilerov, detektívok, hororov, ale píšete aj detské knihy. Čo je ťažšie?

Myslím, že v tom nie je úplný rozdiel. Potrebujete do nich to isté – príbeh, postavy, miesto. Detské knihy bývajú kratšie, a keď píšete detektívku, zápletka je intenzívnejšia. To je vlastne dôvod, prečo som potom po asi šestnástich rokoch napísala ďalšiu detskú knihu. A bolo to, ako keď ste na prázdninách! Žiadne on urobil toto a ten toto, nemusela som neustále premýšľať o zápletke, bolo to jednoducho len plné humoru od začiatku do konca, takže zápletka bola oveľa jednoduchšia, preto bolo celé písanie ľahšie. Ale aj humor môže byť ťažký, niekedy je jednoduchšie byť zlý a nechutný než byť vtipný.

Prečo si myslíte, že škandinávske krimi a trilery sú také populárne? Hoci ste podľa všetkých rebríčkov krajina plná šťastných ľudí, vaše diela sú temné, drsné, morbídne a kruté. Prečo?

Myslím, že existuje viac faktorov, jedným z nich je podľa mňa to, že škandinávsky štýl písania je posudzovaný cez beletriu a naši autori majú sklony byť trochu depresívni, máme ťažký a striedmy štýl a používame krátke vety. Je to aj o postavách, milujeme problémových hrdinov a hrdinov s problémami a myslím si, že to platí asi pre všetky krajiny, všetci máme radi chybné, nie dokonalé postavy. Myslím si, že toto sa dá na Islande aj v Európe dobre ukázať na Disneym a jeho postavách – my máme radi Káčera Donalda, pretože je hrozný, robí chyby, nie je to vlastne veľmi dobré zviera, resp. postava, ani trochu! Naopak, je to vlastne záporný hrdina. No Mickey Mouse je kladný, úplne dokonalý, ale my ho radi nemáme. Pričom v USA je Mickey Mouse oveľa obľúbenejší než Káčer Donald a myslím si, že je to dobrý príklad toho, ako v Európe máme radšej práve tých chybných, ľudsky obyčajných vyšetrovateľov, máme radi zlomených, chybných ľudí, nie dokonalých. Na tých dokonalých nie je vlastne nič zaujímavé... až kým ich nevezmeš a nenecháš ich prejsť niečím hrozným. Potom skutočne uvidíš do ich vnútra.

Môže to súvisieť aj so samotným Islandom a s jeho prostredím?

Áno, určite. Podľa mňa je miesto – zima, chlad, odľahlé dediny – veľmi atraktívne a zároveň sa domnievam, že je to o tom, čítať o hrozných veciach a udalostiach, ktoré sa odohrávajú na peknom mieste. Teraz s vojnou na Ukrajine si myslím, že (nielen) tam ľudia budú mať radšej komédie vzhľadom na to, čo sa deje priamo na ich prahu. A umiestniť do takého prostredia vraždu nie je dobré, deje sa tam toho toľko, že nefunguje ten protiklad. A myslím si, že to je tiež zaujímavé. A ešte jedna vec, a to hrá podľa mňa veľkú rolu, je zameranie na spoločenské problémy. To vždy bola dôležitá súčasť, sústrediť sa na veci, ktoré sú zlé, a na to, čo môžeme v spoločnosti napraviť. Domnievam sa, že toto bola vždy výrazná súčasť myslenia v severských krajinách, zameriavanie sa na spoločenskú nespravodlivosť. A to vytvára aj synergiu s detektívkami a trilermi.

Vaša nová séria Čierny ľad, ktorej prvý diel Niet úniku vyšiel v januári, má troch protagonistov. Mohli by ste nám o nich niečo povedať?

Je tu Týr – policajt, Idunn – forenzná patologička a potom policajtka Karó/Karolína.
Prvá kniha sa sústreďuje na policajného vyšetrovateľa Týra, druhá na patologičku Idunn a tretia sa točí okolo všetkých troch. Ešte si nie som úplne istá, ako to bude vo štvrtej časti a kde sa bude odohrávať. Pôvodný zámer bol, že by to bolo v Raufarhöfe. Prvý diel Niet úniku sa odohráva v Hvalfjörde, čo je fjord neďaleko od Reykjavíku, ale i tak je to odľahlé, veľmi izolované miesto. Bývala to celkom populárna lokalita, pretože cez ňu viedla cesta z juhu na sever Islandu. Potom však postavili tunel a už tadiaľ nikto nejazdí. Niet úniku je o manželoch, ktorí rovnako ako niekoľko ľudí, skôr mužov, z Islandu mali počítačové firmy v USA a potom ich predali Twitteru, Googlu alebo podobným korporáciám a na Island sa vrátili s množstvom peňazí. Je to o rodine, v ktorej muž a žena spoločne založili úspešnú počítačovú firmu, ale potom ju predajú, pretože muž má nádor na mozgu a musí podstúpiť náročnú operáciu. Rozhodnú sa s deťmi odsťahovať niekam, kde budú mať pokoj, a tak prichádzajú do Hvalfjördu. Vybrala som túto lokalitu, pretože som chcela, aby to miesto bolo blízko Reykjavíku a zároveň aby bolo odľahlé.

Vaša láska k extravagantným, štýlovým, niekedy bláznivým topánkam je už dobre známa...

Mám rada topánky, nie som úplne typ človeka, ktorý nosí veľa šperkov, ale myslím si, že pekné topánky dokážu z jednoduchého outfitu urobiť niečo výnimočné. Kupujem ich všade možne, nielen drahé. Vyberám si ich podľa vzhľadu, často ak sú niečím originálne. Rada navštevujem obchody s obuvou počas ciest a snažím sa nájsť niečo zaujímavé. Tiež môžem nakupovať cez internet, ale keď niečo kúpim, cena dopravy na Island je vysoká, takže nemá zmysel vracať ich, ak nesedia. Ak kupujem topánky na podpätku s voľnou pätou, obvykle vezmem o pár čísiel menšie, len aby som mala istotu, a je to v poriadku.

Viete, koľko párov vlastníte a ktoré výnimočné kúsky medzi nimi máte?

Ó, tak to je veľa. Nie som si istá, ale myslím, že sa to približuje k stovke. Mám jedny od brazílskeho dizajnéra, sú vyrobené z gumy a pravdepodobne preto, že guma nie je ideálny materiál, pokiaľ ide o vôňu nôh, urobili ich s rôznymi vôňami – a moje voňajú po jahodách. Moje absolútne najobľúbenejšie topánky sú od rumunského dizajnéra, ktorý vykupuje topánky od výrobcov, ktoré už nemajú odbyt alebo nie sú pekné, a potom ich prerába a robí z nich super krásne topánky. V týchto topánkach by som chcela byť pochovaná, ale ešte si musím vymyslieť, ako na to. Asi budú musieť byť v plastovom vrecku alebo niečom podobnom, aby sa nepoškodili, keď sa začnem rozkladať, nechcem ich zničiť. Aby si ich napríklad mohol vziať hrobár, keď ma vykope. Taktiež mám jeden pár topánok, ktorý je inšpirovaný Star Wars a podpätok je vyrobený ako maska Darth Vadera. S týmito topánkami som bola v New Yorku a veľa ľudí, najmä mužov, to komentovalo a chválilo.

Autor: Jana Turňová
Foto: Ernir Eyjólfsson, Lilja Birgisdóttir, SkveléKnihy.sk