Pozorovať vyšetrovanie z pohľadu žurnalistov je skvelé. Ako reportér postáva pred páskou, ktorá vymedzuje priestor okolo miesta činu. Ako sa snaží dostať k policajtom so zvedavými otázkami. Ako neustále počúva vyhýbavé odpovede, diplomatické výhovorky, či ošúchané no comment. Aj preto sa mnohí novinári musia púšťať do vlastného  pátrania, aby priniesli viac ako konkurenčné médium. Viac a skôr, pretože to diváci, čitatelia a poslucháči očakávajú.

Štúdio šesť je prvá časť série o kriminálnej reportérke Annike Bengtzonovej. Stretávame ju, keď práve začala pracovať ako mladá elévka v novinách Kvällspressen. A je tu jej prvý prípad – vražda mladej ženy približne v jej veku, takže ju berie tak trochu osobne. Brutálny zločin so znakmi sexuálneho násilia sa stáva senzáciou pre stránky novín v čase uhorkovej sezóny. Z vraždy podozrievajú ministra, a keďže o pár týždňov sú parlamentné voľby, mediálne šialenstvo naberá na obrátkach.

Annika sleduje sľubné stopy, ale dopúšťa sa aj začiatočníckych chýb, ktoré sa jej kruto vypomstia. Rýchlo sa presvedčí na vlastnej koži, prečo je profesia novinára označovaná za jedno z najrizikovejších povolaní.
Napokon, autorka Liza Marklundová vie, o čom píše – dlhé roky pracovala ako novinárka, a údajne bola skvelá. Za Štúdio šesť vo svojej domovskej krajine získala ocenenie Spisovateľ roka (1999). Knihu nominovali aj na cenu Švédskej akadémie detektívok za najlepší kriminálny román roka.

Severskékrimi.sk vám ponúka niekoľko strán z  napínavej detektívky Štúdio 6, ktorá vychádza už 3.septembra 2013.
Príjemné čítanie.

Prológ
PRVÉ ČO UVIDELA, boli nohavičky visiace na kríku. Takmer nebadateľne povievali na pozadí sparenej zelene, žiariace lososovoružové. V prvom okamihu sa rozhnevala. Tí mladí nič nerešpektujú. Ani mŕtvych nenechajú odpočívať v pokoji.
Pohrúžila sa do úvah o úpadku spoločnosti, zatiaľ čo pes hrabal pozdĺž železného plota Keď nasledovala zviera hore popri južnej strane cintorína okolo malých stromov, uvidela nohu. Rozhorčenie v nej sa stupňovalo, tie nehanebnice! Vídala ich všetky, keď sa prechádzali po večeroch po chodníkoch, ľahké šaty a hlučné hlasy, lákali chlapov. To, že bolo veľmi teplo, ich neospravedlňovalo.
Pes nakládol do trávy pri plote poriadnu kopu. Odvrátila zrak a tvárila sa, že to nevidí. O takomto čase nie je nikto vonku. Prečo sa namáhať s vrecúškom?
– Poď, Jesper, – lákala psa a viedla ho preč smerom k odpočívadlu na východnej strane parku.
– Poď chlapče, srdiečko...
Keď odchádzala od plota, obzrela sa cez plece. Nohu už nebolo vidieť, zatienila ju mohutná zeleň v parku.
Dnes bude zase tak horúco, už teraz to cítila. Pot jej stekal po čele, hoci slnko ledva vyšlo. Do kopca sa jej ťažko dýchalo. Pes drmal vôdzkou. Jazyk mu visel tak nízko, akoby chcel spásať trávu.
Ako môže niekto spať na cintoríne, na mieste odpočinku mŕtvych? Toto je ten feminizmus, správať sa neslušne a neúctivo?
Stále bola rozčúlená. Strmý kopec jej náladu iba zhoršil.
Mala by som sa zbaviť psa, pomyslela si, no hneď sa ozvalo zlé svedomie. Aby vyvážila nedobré myšlienky, zohla sa, odopla vôdzku a vzala zviera do náručia. Pes sa vyslobodil a rozbehol sa za veveričkou. Vzdychla si. Jej starostlivosť nestojí za nič.
Vzdychla si ešte raz a sadla si na lavičku, zatiaľ čo sa Jesper snažil dohnať veveričku. Po chvíli bol úplne hotový a štekal pod ihličnanom, na ktorom sa tá malá hryzka schovala. Sedela, kým neusúdila, že pes už skončil. Vstala, šaty sa jej lepili na chrbát. Predstava tmavých fľakov pozdĺž chrbtice ju priviedla do rozpakov.
– Jesper, chlapče, srdiečko, psíček...
Zamávala igelitkou plnou psích dobrôt a bulteriér sa na krátkych nôžkach rozbehol smerom k nej. Jazyk sa mu hompáľal sem a tam, vyzeral, akoby sa smial.
– Áno, to by si si dal, chápem, priateľu...
Dala psovi obsah celej igelitky a snažila sa pripnúť mu opäť vôdzku. Bolo načase ísť domov. Jesper dostal, čo mu patrí. Teraz je na rade ona, čaká ju káva a koláčik.
Pes sa však nechystal skončiť. Znova uvidel veveričku, a posilnený dobrotami bol pripravený na novú poľovačku. Protestoval hlasno a zúrivo.
– Nechcem už byť vonku, – fňukala. – Poď domov!
 Išli okľukou, aby sa vyhli strmým trávnatým svahom, ktoré viedli k ich domu. Hore to ešte išlo, ale pri ceste dolu ju vždy rozboleli kolená.
Keď uvidela telo, bola šikmo nad severovýchodným rohom. Spočívalo na hrobe, zakryté divo rastúcou zeleňou, zmyselne vystreté za napoly zničeným náhrobným kameňom zo žuly. Časť Dávidovej hviezdy ležala pri hlave. Až vtedy sa zľakla. Telo bolo nahé, priveľmi pokojné a biele.  Pes sa vytrhol a utekal k plota, vôdzka za ním tancovala ako zbesilý had.
– Jesper!
Podarilo sa mu pretiahnuť cez mreže plota a hnal sa k mŕtvej žene.
– Jesper, poď sem!
 Kričala tak hlasno, ako sa odvážila, nechcela zobudiť susedov okolo. Mnohí v tej horúčave spali s otvorenými oknami, kamenné domy v centre počas krátkych nocí nestačili vychladnúť. Nervózne sa hrabala v igelitke, ale všetky dobroty boli fuč.
Bulteriér sa zastavil pri žene a pozorne ju sledoval. Potom začal ňuchať, najskôr opatrne, napokon nadšene. Keď sa priblížil k jej genitáliám, už sa neovládla.
– JESPER! Okamžite poď sem!
Pes sa pozrel hore, ale nesnažil sa ani len naznačiť, že by ju chcel počúvnuť. Miesto toho šiel k ženinej hlave a oňuchával ruky, ktoré spočívali pri tvári. Zhrozene sa pozerala, ako pes začal obhrýzať ženine prsty. Cítila, že sa jej obracia žalúdok, a schmatla čierne mreže plota. Opatrne sa posunula doľava, zohla sa a pozerala sa pomedzi náhrobné kamene. Z dvojmetrovej vzdialenosti sa uprene dívala do ženiných očí. Boli svetlé a trochu zakalené, mĺkve a studené. Mala zvláštny pocit, že zvuky okolo nej zmizli, v ľavom uchu jej začalo bzučať.
Musím toho psa odtiaľ dostať, pomyslela si. A nesmiem povedať, že ju Jesper obžieral.
Kľakla si a natiahla ruku čo najďalej za mrežu plota. Jej roztvorené prsty smerovali priamo k mŕtvym očiam. Mohutná horná časť ramena sa zachytila medzi mrežami, ale aj tak dočiahla na slučku vôdzky. Pes zavyl, keď potiahla za kožený remienok. Nechcel opustiť svoju korisť, telo uviazlo v psej papuli a trošku sa posunulo.
– Ty sprostý prekliaty pes!
So žuchnutím a kňučiac narazil do železného plota. Trasúcimi sa rukami ho donútila prepchať sa  cez železné mreže. Niesla ho ako nikdy predtým, oboma rukami ho pevne zvierala okolo brucha. Ponáhľala sa dolu k ulici, pošmykla sa na tráve a natiahla si slabiny.  
Až keď za sebou zavrela dvere vlastného bytu a uvidela kúsky tkaniva v psej papuli, začala vracať.

Prvá časť
Júl
Sedemnásť rokov, štyri mesiace a šestnásť dní
Myslela som si, že láska je len pre tých druhých, pre tých, ktorí sú viditeľní a ráta sa s nimi. Ten omyl vo mne spieva od šťastia.
Chce mňa.
Opojenie, prvé dotyky, ofina, čo mu spadla do očí, keď sa na mňa pozrel, nervózny, vôbec nie nafúkaný. Nepochybné: vietor, svetlo, úplný pocit dokonalosti, chodník, horúca stena domu.
Dostala som, čo som chcela.  
Je v centre pozornosti. Ostatné dievčatá sa usmievajú a flirtujú, ale nie som žiarlivá. Verím mu. Viem, že je môj. Pozerám sa naňho z druhej strany izby, svetlé žiarivé vlasy, pohyb, keď si ich zhŕňa dozadu, silná ruka, moja ruka. Hrudník mám stlačený páskou šťastia, strácam dych, v očiach mám slzy. Svetlo zavesené pri ňom ho robí silným a úplným.
Hovorí, že si bezo mňa neporadí.
Pod hladkou pokožkou je ukrytá jeho zraniteľnosť. Ležím mu na ramene a on ma prstom hladká po  tvári.
Nikdy ma neopusť,
hovorí,
nemôžem bez teba žiť.
A ja sľubujem.


Sobota 28. júla
– V KRONOBERSKOM PARKU leží mŕtve dievča.
Hlas bol ako bez dychu, pomalá reč svedčila o pravidelnom užívaní amfetamínu. Annika Bengtzonová na okamih odtrhla oči z obrazovky a v tom neporiadku na písacom stole šmátrala po pere.
– Ako to viete? – spýtala sa až priveľmi skepticky.
– Pretože, doriti, stojím vedľa!
Hlas prešiel do falzetu, Annika odtiahla slúchadlo od ucha.
– No dobre, ako mŕtva? – spýtala sa a sama počula, ako to znie hlúpo.
 – No, dopekla, mŕtva na posratie! Ako môže byť človek mŕtvy?
Annika sa neisto obzrela po redakcii. Spiken, šéf spravodajstva, sedel a telefonoval vzadu pri pulte, Anne Snapphaneová sedela oproti za písacím stolom a ovievala sa poznámkovým blokom, Pelle stál pri pulte s fotkami a šťukal do macintoša.
– Aha, dobre, – povedala, v prázdnej kávovej šálke našla guľôčkové pero, odtrhla si kúsok zo starého výpisu tlačovej agentúry TT a na zadnú stranu si začala robiť poznámky.
– Povedali ste v Kronoberskom parku, a kde?
– Za jedným náhrobným kameňom.
– Za náhrobným kameňom?
Muž v slúchadle začal plakať. Annika stíchla a niekoľko sekúnd čakala. Nevedela, ako má pokračovať. Tipy na telefón, ktorý sa oficiálne nazýval Horúca linka, ale nikto ho nikdy nenazval inak ako Husia koža, volali predovšetkým vtipkári alebo čudáci. Tento bol veľmi nádejným kandidátom na post v druhej skupine.
– Haló...? – ozvala sa Annika opatrne.
Muž sa vysmrkal. Niekoľko ráz sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať. Anne Snapphaneová pozorovala Anniku z druhej strany stola.
– Že sa ti chce dvíhať ten telefón, – povedala, keď Annika zložila.
 Annika nereagovala, stále čmárala po výpise.
– Musím si kúpiť zmrzlinu, lebo zomriem. Chceš dačo z bufetu? – spýtala sa Anne Snapphaneová a zdvihla sa.
– Chcem sa najskôr na niečo pozrieť, – povedala Annika, zdvihla slúchadlo a vytočila priamu linku strediska tiesňového volania. Sedelo to. Pred štyrmi minútami prijali oznámenie o úmrtí v Kronoberskom parku.
Annika sa zdvihla a šla k spravodajskému pultu s výpisom od agentúry TT v ruke. Spiken stále telefonoval, nohy mal vyložené na písacom stole. Annika sa vyzývavo postavila priamo pred neho. Šéf spravodajstva podráždene vzhliadol.
– Podozrenie z vraždy, mladé dievča, – povedala Annika a zamávala výpisom z počítača.
Spiken ukončil rozhovor, okamžite položil slúchadlo a zložil nohy na zem.
– Prišlo to z TT? – chcel vedieť a klikol na svoju obrazovku.
– Nie, Husia koža.
– Potvrdené?
– Aspoň stredisko tiesňového volania to dostalo.
Spiken sa poobzeral po redakcii.
– Okej, – povedal. – Koho tu máme?
Annika reagovala rýchlo.
– To je môj tip, – povedala.
– Berit! – skríkol Spiken a pohol sa. – Tohtoročná vražda leta.
Berit Hamrinová, staršia reportérka, si zobrala kabelku a podišla k pultu.
– Kde je Carl Wennergren? Pracuje dnes?
– Nie, má voľno, plachtí okolo Gotlandu, – povedala Annika. – Je to môj tip, ja som ho prevzala.
– Pelle, fotky! – kričal Spiken smerom k obrazovej redakcii.
Obrazový redaktor ukázal zdvihnutý palec.
– Bertil Strand, – volal.
– Okej, – povedal šéf spravodajstva a otočil sa k Annike. – Čo máme?
Annika sa pozrela dolu na načmárané poznámky, zrazu zistila, že je nervózna.
– Mŕtve dievča za náhrobným kameňom na židovskom cintoríne v Kronoberskom parku na Kungsholmene.
– To ešte, dočerta, nemusí byť vražda.
– Je nahá a zaškrtená.
Spiken sa skúmavo pozrel na Anniku.
– A ty to chceš robiť sama?
Annika prehltla a prikývla, šéf spravodajstva si opäť sadol a vytiahol poznámkový blok.
– Okej, – povedal. – Pôjdeš tam s Berit a Berrom. Dohliadni, aby sme mali dobré fotky, zvyšok údajov môžeme získať neskôr, ale fotky musia sedieť.
Keď fotograf prechádzal okolo pultu spravodajstva, pretiahol si cez hlavu ruksak s výbavou.
– Kde to je? – spýtal sa Spikena.
– Kronoberská väznica, – povedal Spiken a zdvihol slúchadlo.
– Park, – povedala Annika a očami hľadala svoj vak. – Kronoberský park. Židovský cintorín.
– Len sa uistite, že to nie je rodinná hádka, – povedal Spiken a vytočil Londýn.
Berit a Bertil Strand už išli k výťahu a ďalej do garáže. Ale Annika sa zarazila.
– Čo tým myslíte? – spýtala sa.
– Presne to, čo vravím. Nehrabeme sa vo vnútorných záležitostiach rodiny.
Šéf spravodajstva sa demonštratívne otočil Annike chrbtom. Cítila, ako jej hnev stúpa telom, až vrazil do hlavy.
– To dievča však, dopekla, nie je preto o nič menej mŕtve, – povedala.
Spikenovi na druhom konci niekto odpovedal a Annika pochopila, že rozhovor sa skončil. Vzhliadla, Berit a Bertil Strand už zmizli na schodisku. Rýchlo sa pobrala k svojmu miestu, vylovila vak, ktorý skĺzol pod kontajner so zásuvkami, a utekala za kolegami. Výťah už bol dolu, šla po schodoch, dopekla, dopekla, za čo stále bojuje? Teraz príde o svoj prvý veľký prípad, pretože chcela usadiť šéfa spravodajstva.
– Hlupaňa, – povedala nahlas sama sebe.
Reportérku a fotografa dostihla pri vchode do garáže.
– Pracujeme nezávisle, kým prídeme k bodu, keď sa rozdelíme, – povedala Berit a pri chôdzi písala do bloku. – Mimochodom, volám sa Berit Hamrinová, myslím, že sme sa ešte nevideli.
Staršia žena sa na Anniku usmiala, podali si ruky a súčasne nasadli do saabu Bertila Stranda, Annika dozadu a Berit dopredu.
– Netrieskaj tak dvermi, – povedal Bertil Strand nesúhlasne a obzrel sa na Anniku. – Môžeš poškodiť lak.
Ježiši, pomyslela si Annika.
– Páni, prepáč,– povedala.
Reportážnymi autami novín disponovali fotografi, ktorí ich používali ako svoje súkromné služobné vozidlá. V podstate brali starostlivosť o autá veľmi vážne. Možno preto, že všetci fotografi bez výnimky boli muži, pomyslela si Annika. Aj keď pracovala v Kvällspressene iba sedem týždňov, uvedomovala si posvätnosť fotoáut. Niekoľko ráz boli jej plánované rozhovory odložené, pretože fotografi trčali v niektorej autoumyvárke. Na druhej strane to poukazovalo aj na to, akú hodnotu pripisujú jej článkom.
– Myslím si, že najlepšie bude, keď prídeme k parku zozadu. Vyhneme sa tak Fridhemsplanu, – povedala Berit, keď auto zrýchlilo na križovatke Rålambsvägen. Bertil Strand šliapol na plyn, na oranžovú prešiel na Gjörwellsgatan a pokračoval ďalej k Norr Mälarstrandu.
– Môžeš mi porozprávať, čo ti povedal ten muž? – spýtala sa Berit a otočila sa chrbtom k dverám auta, aby sa mohla pozrieť dozadu.
Annika vylovila pokrčený výpis.
– No, je to mladé dievča, leží mŕtve za náhrobným kameňom v Kronoberskom parku. Nahá a pravdepodobne zaškrtená.
– Kto volal? –
– Nejaký narkoman. Keď si jeho kamarát uľavoval pri plote, uvidel ju pomedzi mreže.
– Prečo si mysleli, že je zaškrtená?
– Annika otočila papier a čítala, čo si napísala.
– Nebola zakrvavená, mala vytreštené oči a rany na hrdle.
– To ešte neznamená, že bola zaškrtená alebo zavraždená, – povedala Berit a znova sa otočila dopredu.
Annika neodpovedala. Vyzrela tónovaným oknom saabu a uvidela slniacich sa v Rålambshovskom parku. Pred ňou sa rozprestieralo trblietavé zrkadlo Riddarfjärdenu. Napriek fólii na skle musela privrieť oči. Dvaja windsurfisti mali namierené k Långholmenu, zdalo sa, že im to veľmi nejde. V tej horúčave sa vzduch ledva hýbal.
– Aké máme krásne leto, – povedal Bertil Strand a zabočil na Polhemsgatan. – Človeku sa ani nechce veriť, že celú jar pršalo.
– Veru, mala som šťastie, – povedala Berit. – Práve som si užila svoje štyri týždne. Slniečko každý deň. Domy rozpálené, že pri nich mohli rovno parkovať požiarnícke autá.
Saab sa šplhal posledné metre pozdĺž Bergsgatan. Berit si odopla pás, skôr než Bertil Strand spomalil, a bola vonku, ešte než začal parkovať. Annika sa poponáhľala za ňou, no zalapala po dychu, keď ju zasiahla horúčava.
Bertil Strand zaparkoval na otočke, Berit a Annika vyrazili pozdĺž červeného tehlového domu z päťdesiatych rokov. Asfaltový chodník bol úzky, ohraničoval ho spevnený podklad až k parku.
– Tam ďalej sú schody, – povedala Berit, ktorá tiež ťažko dýchala.
Vyšli po šiestich schodoch a ocitli sa v samotnom parku. Utekali pozdĺž vyasfaltovanej cestičky, ktorá viedla k nejakému ihrisku.
Vpravo bolo niekoľko drevených budov, keď Annika bežala pomimo, zistila, že ide o detské ihrisko. Bolo tam pieskovisko, lavičky, kempingový stôl, preliezačky, šmykľavky, hojdačky a všeličo iné, s čím sa deti môžu hrať, a na čo môžu liezť. Na ihrisku boli tri alebo štyri mamičky s deťmi, vyzerali, že sú na odchode. Trochu ďalej stáli dvaja uniformovaní policajti a rozprávali sa s piatou mamou.
– Cintorín je tuším trochu ďalej, smerom k Sankt Göransgatan, – povedala Berit.
– Dobre to tu poznáš, – povedala Annika. – Bývaš niekde blízko ?
– Nie, odpovedala Berit. – V tomto parku to nie je prvá vražda.
Annika si všimla, že každý policajt držal modro-bielu pásku na ohradenie miesta činu. Vyprázdňovali aj ihrisko a zatvárali ho pre verejnosť.
– Sme tu práve včas, – mrmlala si pre seba.
Zahli doprava, pokračovali cestičkou a vyšli na kopec. Uvidela rad čiernych Dávidových hviezd, ktoré vystupovali zo zelene.
– Vidím to, – zavolala dozadu a kútikom oka zazrela, ako sa Bertil Strand snaží dohnať Berit.
Plot bol čierny, kovaný a krásny. Stĺpiky zo železa držali pokope pomocou kruhov a oblúkov. Každý stĺpik korunovala štylizovaná Dávidova hviezda. Utekala vo vlastnom tieni a pochopila, že sa blíži k cintorínu z juhu.
Na hrebeni nad hrobmi sa zastavila, mala odtiaľ dobrý výhľad. Polícia zatiaľ neuzavrela túto časť parku, čo už stihli urobiť zo severu a západu.
– Pohnite si! – volala na Berit a Bertila Stranda.
Plot ohraničoval malý židovský cintorín, hroby boli schátrané, so žulovými kameňmi, Annika ich v rýchlosti narátala okolo tridsať. Vegetácia tam vyhrávala, miesto pôsobilo zarastene a zanedbane. Samotné oplotenie malo najviac tridsať krát štyridsať metrov, na zadnej strane bol plot ledva jeden a pol metra vysoký. Vchod zo západnej strany viedol ku Kronobergsgatan a k Fridhemsplanu. Zbadala ako tím reportérov Konkurrentenu zastal pri zábrane. Skupina mužov, všetci v civile, bola vnútri za plotom na východnej strane. Uvedomila si, prečo. Tam ležala mŕtva žena.
Anniku striaslo. Nesmie to zbabrať, prvý poriadny tip za celé leto.
Berit a Bertil Strand vyšli za ňou na kopec, a v tom istom okamihu zazrela, ako muž otvára bránu pri Kronobergsgatan. Niesol sivú plachtu. Annika zalapala po dychu. Ešte ju nezakryli!
– Pohnite, dočerta, – volala cez rameno. – Možno stihneme urobiť fotku odtiaľto zhora.
Zrazu sa pred nimi na kopci objavil policajt. Modro-bielou páskou ohradzoval miesto činu. Annika sa ponáhľala dolu k plotu a počula, ako Bertil Strand poskakuje za ňou. Posledné metre k plota využil fotograf na to, aby si stiahol batoh z chrbta a vylovil fotoaparát s teleobjektívom. Sivá plachta bola tri metre od miesta, keď Bertil Strand nacvakal sériu obrázkov na pozadí zelene. Potom sa premiestnil o pol metra a cvakal ďalej. Policajt s páskou niečo volal, muži za plotom si ich tiež všimli.
– Vy tam, počujete, – volal policajt s páskou. – Všetko to tu ohradzujeme!
Muž v havajskej košeli a bermudách k nim podišiel z cintorína.
– Už to vzdajte, – povedal.
Annika sa poobzerala okolo seba a nevedela, čo má robiť. Bertil Strand už smeroval k cestičke, ktorá viedla k Sankt Göransgatan. Obaja policajti, ten za ňou aj ten pred ňou, vyzerali naozaj naštvano. Uvedomila si, že sa bude musieť čoskoro premiestniť, inak to oni urobia za ňu. Inštiktívne sa pohla bokom na miesto, kde Bertil Strand urobil prvé fotky.
Pozrela sa pomedzi čierne železné mreže plota, kde ležala mladá žena. Jej oči sa z dvojmetrovej vzdialenosti uprene pozerali priamo do Annikiných. Boli zakalené a sivé. Hlava vyvrátená dozadu, ramená  rovno od tela, predlaktia natiahnuté nad hlavou, jedna ruka vyzerala poranená. Ústa otvorené v nemom výkriku, pery hnedočierne. Vlasy mierne povievali v nepostrehnuteľnom chvení vzduchu. Na ľavom prsníku mala veľkú modrinu, podbrušie sa strácalo v zeleni.
Annika si v okamihu urobila celkový obrázok, absolútne jasný. Drsná šeď kameňa v pozadí, matná zeleň, tieňová hra listov, vlhkosť a horúčava, odporný zápach.
Prišla plachta a celá scéna zosivela. Neprikryli telo, ale plot.
– Je načase, aby ste odišli, – povedal policajt s páskou a položil jej ruku na rameno.
Aké zvyčajne, pomyslela si Annika, a súčasne sa obrátila.
V ústach mala sucho, všimla si, že všetky zvuky zrazu prichádzajú zďaleka.
Trochu potácavo sa vybrala k cestičke, kde za zábranou stáli a čakali Berit a Bertil Strand. Fotograf bol otrávený a nepáčilo sa mu to, ale Berit sa skoro usmievala.
Policajt šiel za Annikou, s rukou na jej chrbte. Pomyslela si, že v takýto deň musí byť v uniforme veľmi horúco.
– Videla si niečo? – spýtala sa Berit.
Annika prikývla a Berit si poznamenala.
– Hovorila si s kriminalistom v havajskej košeli?
Annika zavrtela hlavou a za asistencie ochotného policajta podliezla pásku.
– Škoda. Povedal niečo sám od seba?
– Už to vzdajte, – citovala Annika a Berit sa usmiala.
– Ako ti je, zvládneš to? – zaujímala sa Berit a Annika prikývla.
– Ale hej, je to v pohode. Zdá sa, že mohla byť zaškrtená, oči jej vyliezali z jamiek. Skôr než zomrela, pokúšala sa kričať, ústa mala otvorené.
– Možno ju niekto počul. Neskôr sa môžeme porozprávať so susedmi. Bola Švédka?
Annika pocítila, že si musí na chvíľu sadnúť.
– Zabudla som sa spýtať...
Berit sa znova usmiala.
– Blondína, tmavá, mladá, stará?
– Maximálne dvadsať, dlhé svetlé vlasy. Veľké prsia. Pravdepodobne silikón alebo soľný roztok.
Berit sa na ňu spýtavo pozrela. Annika sa zviezla do trávy s prekríženými nohami.
– Trčali hore, aj keď ležala na chrbte. V podpazuší mala jazvu.
Annika cítila, že krvný tlak šiel ku dnu, sklonila hlavu medzi kolená a zhlboka dýchala.
– Nebol to pekný pohľad, však? – povedala Berit.
– Je to v pohode, – odpovedala Annika.
O chvíľu sa cítila lepšie.
Zvuky sa vrátili v plnej sile, zasiahli ju do hlavy ako strojná fabrika šliapajúca na plné obrátky: doprava hučiaca na Drottningholmsvägen, dve sirény, ktoré vypadli z taktu, krik, čo stúpal a klesal, cvakanie fotoaparátov, plačúce dieťa.
Bertil Strand sa pripojil k malému hlúčiku novinárov, ktorý sa vytvoril dolu pri vchode, stál a debatoval s fotografom z Konkurrentenu.
– Ako si rozdelíme robotu? – spýtala sa Annika.
Berit si sadla vedľa nej, pozrela sa do svojich poznámok a načrtla postup.
– Môžeme vychádzať z toho, že to bola vražda. Preto musíme mať najskôr článok o samotnej udalosti. Stalo sa toto, bola nájdená zavraždená mladá žena. Kedy, kde, ako? Musíme zistiť, kto ju našiel a hovoriť s ním, máš jeho meno?
– Narkoman, jeho kamarát uviedol adresu útulku, aby dostali peniaze za tip.
– Pokús sa ho zastihnúť. Stredisko tiesňového volania má všetky fakty ohľadne telefonátu, – pokračovala Berit a odškrtávala si v svojich poznámkach.
– Mám to.
– Dobre. Potom sa musíme skontaktovať s nejakým policajtom, čo rozpráva. Tlačový hovorca nikdy nič nepovie mimo záznamu. Tak čo ten kvetinový policajt, ako sa volá?
– Neviem.
– Škoda. Nikdy predtým som ho nevidela, môže byť jeden z tých nových na vraždách, spýtaj sa. Musíme zistiť, kedy zomrela a ako, či majú nejakých podozrivých, ako budú pokračovať vo vyšetrovaní, všetky policajné aspekty prípadu.
– Okej, – povedala Annika a značila si do bloku.
– Bože, ale je dnes teplo. Bolo už niekedy predtým v Štokholme tak horúco? – spýtala sa Berit a utierala si pot z čela.
– Neviem, – odpovedala Annika. – Prisťahovala som sa pred siedmimi týždňami.
Berit vytiahla z kabelky vreckovku a poutierala sa.
– Takže, zatiaľ máme obeť, – pokračovala. – Kto to je? Kto ju identifikoval? Určite má niekde rodinu, mali by sme zvážiť nejakú formu kontaktu s nimi.
– Musíme zohnať fotky dievčaťa, kým ešte žilo. Myslíš si, že mala viac ako osemnásť?
Annika sa zamyslela a spomenula si na umelé prsia.
– Áno, pravdepodobne.
– Takže možno má študentské fotky. Všetci mladí teraz chodia na gymnázium a absolventská čiapka nikomu nesedí. Čo hovoria jej priatelia? Chodila s niekým?  
Annika si zapisovala.
– Potom reakcia susedov, – pokračovala Berit. – Toto miesto leží prakticky v centre Štokholmu, v mestských častiach dookola žije viac ako tristotisíc žien. Takýto zločin ovplyvní bezpečnosť všetkých, večerné posedenia aj obraz mesta. Sú to vlastne dva články. Ak si zoberieš susedov, ja sa postarám o zvyšok.  
Annika prikývla bez toho, aby sa na Berit pozrela.
– Nakoniec je tu ešte jeden aspekt, – zamyslela sa Berit a nechala blok skĺznuť na kolená. – Pred dvanástimi alebo trinástimi rokmi sa tu stal takmer rovnaký zločin, sotva sto metrov odtiaľto.
Annika prekvapene vzhliadla.
– Ak sa dobre pamätám, mladá žena bola zavraždená na schodoch v severnej časti parku, – povedala Berit. – Vraha nikdy nechytili.
– Bože, – vzdychla Annika. – Môže to byť ten istý chlap?
Berit mykla plecami.
– Pravdepodobne nie, – povedala, – ale musíme spomenúť aj tú vraždu. Určite si ju veľa ľudí pamätá. Žena bola znásilnená a zaškrtená.
Annika prehltla.
– Toto je vlastne hrozná práca.
– Veru hej, – odpovedala Berit. – Ale trochu by nám ju uľahčilo, keby si zastihla kvetinového policajta, skôr než odtiaľto odíde.
Ukázala dolu k Sankt Göransgatan, kde práve muž v havajskej košeli opúšťal cintorín. Šiel k autu zaparkovanému na rohu Kronobergsgatan. Annika sa zdvihla, uchopila vak a ponáhľala sa na ulicu. Videla, ako sa reportér z Konkurrentenu pokúsil hovoriť s havajskou košeľou, ale policajt len mávol rukou.
V tom istom okamihu sa Annika potkla o asfaltový okraj a skoro spadla. Nekontrolovanými veľkými krokmi sa rútila strmým kopcom smerom ku Kronobersgatan. Bez toho, aby tomu mohla zabrániť, vrazila do chrbta policajta v havajskej košeli. Našťastie, iba ho to hodilo na kapotu vlastného auta.
– Čo, dočerta, – skríkol a pevne schytil Anniku za ramená.
– Prepáčte, – pípla. – Nechcela som. Skoro som spadla.  
– Čo to, preboha, stvárate? Ste normálna?
Muž nebol zranený, ale zľakol sa.
– Prepáčte, – opakovala Annika a cítila, že má plač na krajíčku. A k tomu ju bolel aj ľavý členok.
Policajt sa upokojil a pustil ju. Niekoľko sekúnd si ju obzeral.
– Mali by ste sa spamätať, – povedal, nasadol do svojho vínovočerveného volva kombi a so zarevaním pneumatík odišiel.
– Dočerta, – zašepkala si Annika pre seba. Potlačila dotieravé slzy a privrela oči pred slnkom, aby rozoznala volačku na aute. Myslela si, že na boku vidí 1813. Pre istotu si opakovala aj ešpézetku.
Otočila sa a zbadala, že pri vchode stojí hlúčik zástupcov tlače a všetci na ňu uprene pozerajú. Sčervenela od korienkov vlasov až po dekolt. Rýchlo sa zohla a pozbierala maličkosti, čo jej pri kolízii vypadli z vaku: poznámkový blok A5, balíček žuvačiek, skoro prázdna fľaška od pepsikoly a tri vložky v zelenom obale. Pero zostalo v taške, vytiahla ho a rýchlo si do bloku zapísala ešpézetku auta a volačku.
Novinári a fotografi sa vrátili k nedokončeným rozhovorom. Annika si všimla, že Bertil Strand organizuje kúpu zmrzliny.
Hodila si vak na plece a pomaly sa blížila ku kolegom, zdalo sa, že si ju vôbec nevšímajú. Okrem reportéra z Konkurrentenu, muža v stredných rokoch, ktorý zvykol mať fotku pod svojimi kriminálnymi článkami, nepoznala nikoho iného. Bola tam mladá žena s magnetofónom, na ktorom bolo napísané Rádio Štokholm, dvaja fotografi, každý z inej agentúry, fotograf z Konkurrentenu a traja reportéri, ktorých nevedela zaradiť. Neprišla nijaká televízia, štátna televízia v lete vysielala miestne správy iba päť minút, komerčná miestna televízia ukazovala iba pohovku a teletext. Ranníky pravdepodobne prevezmú obrázky z agentúr a doplnia to textom z tlačovej agentúry TT. Rádio Eko tam nebolo, a ako pochopila, ani nepríde. Jeden z jej kolegov v Katrineholms-Kurirene, ktorý tam v jedno leto zastupoval, pohŕdavo vysvetlil prečo.
– Vraždu a také veci prenechávame bulváru. Nie sme mrchožrúti.
Annika si už vtedy uvedomila, že vyhlásenie hovorí viac o kolegovi než o Eku, ale niekedy zapochybovala. Prečo vyhasnutý život mladej ženy nebol hodný verejného záujmu? To nechápala.
Zvyšok ľudí za zábranou boli zvedaví okoloidúci.
Pomaly prešla popri hlúčiku a pokračovala ďalej. Policajti, kriminalisti aj technický personál boli zamestnaní za plotom. Ani sanitka, ani pohrebné auto neprišli. Pozrela sa na hodinky. Jedna hodina, sedemnásť minút. Pred dvadsiatimi piatimi minútami na Husej koži prijala tip. Nevedela, čo by mala teraz robiť. Zdalo sa, že hovoriť s políciou, nie je dobrý nápad, asi by sa naštvali. Pochopila, že sami toho ešte veľa nevedia. Ani meno, ani ako zomrela, ani kto to urobil.
Pohla sa ďalej smerom k Drottningholmsvägen. Pri domoch na západnej strane Kronobergsgatan sa vytvoril kúsok tieňa, išla tam a oprela sa o fasádu. Bola hrboľatá, sivá a horúca. Teplota tu bola o niekoľko stupňov nižšia než na páliacom slnku, vzduch ju štípal v hrdle. Bola strašne smädná. Vytiahla z vaku fľašu pepsi. Zátka tiekla a fľaška bola celá lepkavá, prsty sa jej prilepili na etiketu. Dočerta aj s horúčavou!
Vypila teplú, vyprchanú tekutinu a fľašu strčila medzi dva zviazané balíky papiera na recykláciu, ktoré stáli v bráne povedľa.
Novinári pri zábrane sa presunuli na druhú stranu ulice. Určite čakali na Bertila Stranda a dodávku zmrzliny. Zostalo jej z toho všetkého nevoľno. Niekoľko desiatok metrov odtiaľ ešte stále bzučali muchy okolo mŕtvoly, zatiaľ čo si tlač vychutnávala príjemnú prestávku na kávu a zmrzlinu.
Pohľadom blúdila po parku. Boli v ňom strmé trávnaté kopce a množstvo starých listnatých stromov. Zo svojho miesta v tieni rozlíšila lipu, buk, brest a brezu. Niektoré stromy boli veľmi vysoké, iné zasadené len nedávno. Vnútri medzi hrobmi rástlo viacero obrovských stromov, väčšinou lipy.  
O chvíľu si musím zohnať niečo na pitie, usúdila
Sadla si na chodník a zaklonila hlavu. Čoskoro sa musí rozhýbať. Tu nemôže sedieť.
Skúmala hlúčik novinárov, ktorý začal rednúť. Dievčina z Rádia Štokholm bola preč, ale Bertil Strand sa vrátil so zmrzlinou. Berit Hamrinovú nikde nevidela, Annika rozmýšľala, kam sa podela.
Počkám ešte päť minút, pomyslela si. Potom pôjdem, kúpim si niečo na pitie a začnem spovedať susedov.
Pokúsila sa vybaviť si mapu Štokholmu v hlave a určiť, kde sa práve nachádza. Toto bolo srdce Štokholmu, kamenné mesto uprostred vstupných brán. Na juhu v diaľke videla požiarnu stanicu. Ležala tam Hantverkargatan, jej ulica. V podstate nebývala viac ako desať blokov odtiaľto, v dome vo dvore vedľa budovy odsúdenej na demolíciu pri Kungsholmstorgu. Nikdy pretým tu však nebola.
Pod ňou ležala stanica metra Fridhemsplan, keby sa viac snažila, mohla vytušiť, ako vlak hrmí priamo pod ňou. Hneď oproti bol veľký okrúhly vývod klimatizácie z tunelov, verejné WC a lavička. Možno tam sedel narkoman, ten čo zavolal na Husiu kožu, keď sa vyvaľoval na slniečku so svojím kamošom, čo potreboval cikať. Prečo však nešiel na WC? čudovala sa Annika.  
Chvíľu o tom premýšľala, až ju to  nakoniec donútilo, aby sa tam išla pozrieť. Keď otvorila dvere, pochopila prečo. Smrad v kovovej miestnosti bol neznesiteľný. Cúvla dozadu a zabuchla dvere.
Oproti nej šla žena s detským kočíkom, evidentne z ihriska. Dieťa v kočíku držalo fľašku naplnenú červenou tekutinou. Mamička sa zmätene pozrela na policajnú pásku, ktorá ohraničovala chodník.
– Čo sa stalo? – zvolala.
Annika vystrela chrbát a hodila si vak vyššie na rameno.
– Polícia to tu uzavrela, – povedala.
– Áno, to som pochopila. Ale prečo?
Annika zaváhala. Obzrela sa cez plece a videla, ako ju ostatní novinári pozorujú. Rýchlo vyšla mamičke pár krokov v ústrety.
– Leží tam mŕtva žena, – povedala ticho a ukázala na cintorín. Mamička zbledla.
– To je hrôza, – povedala.
– Bývate tu niekde blízko? – spýtala sa Annika.
– Áno, hneď za rohom. Bývali sme v Rålis, ale tam bolo toľko ľudí, že ste sa nemali kam pohnúť, a tak sme sa presťahovali sem. Ešte tam leží?
Žena natiahla krk a nazerala pomedzi lipy. Annika prikývla.
– Bože, to je desivé! – vyhŕkla žena a vyvalenými očami sledovala Anniku.
– Často tadiaľto chodievate? – spýtala sa Annika.
– Áno, každý deň. Malý chodí do mobilnej škôlky hore v parku na ihrisku.
Mamička nemohla spustiť oči z cintorína. Annika ju niekoľko sekúnd pozorovala.
– Počuli ste dnes v noci alebo skoro ráno, niečo zvláštne? Nejaké výkriky z parku alebo tak? – zaujímala sa.
Žena vystrčila spodnú peru, uvažovala a zavrtela hlavou.
– V týchto miestach sa žije naplno. Prvé roky som sa zobudila zakaždým, keď mali hasiči výjazd, ale už som si zvykla. Dolu na Sankt Eriksgatan máme opilcov, nemyslím tých, čo chodia do útulku, tí sú hotoví dávno predtým, ako sa spustí noc, ale obyčajných kriklúňov. Tí vás udržia hore celú noc. Ale najhorší je fakticky ventilátor z McDonaldu. Ten beží deň i noc a privádza ma do šialenstva. Ako zomrela?
– Ešte nevedia, – odvetila Annika. – Takže nikto nekričal, nevolal o pomoc?     
– Samozrejme, že bolo rušno, v piatok v noci sa tu vždy kričí a huláka. Tu máš, miláčik, tu máš... Dieťaťu vypadla fľaška a začalo mrnčať, mamička mu ju strčila naspäť. Potom kývla smerom k Bertilovi Strandovi a ostatným.
– To sú hyeny?
– Áno. Ten s kornútom Dajm je môj fotograf. Volám sa Annika Bengtzonová a som z novín Kvällspressen.
Vystrela ruku a pozdravila sa. Napriek predchádzajúcemu pohŕdaniu to žene zaimponovalo.
– Ó, no toto, – povedala. – Som Daniella Hermanssonová, teší ma. Budete o tom tu písať?
– Ja alebo niekto iný z novín. Môžem si robiť poznámky?
– Samozrejme, to je v poriadku.
– Môžem vás citovať?
– Píšem sa s dvoma „l“ a dvoma „s“, tak ako to znie.
– Takže vravíte, že tu býva často rušno?
Daniella Hermanssonová sa natiahla a pokúšala sa nazrieť Annike do notesa.
– Áno, strašne rušno, zvlášť cez víkendy.
– Teda keby tu niekto volal o pomoc, nikto by nezareagoval?
Daniella Hermanssonová vystrčila spodnú peru a zavrtela hlavou.
– Vlastne to trochu záleží od toho kedy, – povedala. – Okolo štvrtej, pol piatej sa to trochu upokojí. Vtedy počuť iba ventilátor. Spávam pri otvorenom okne, celý rok, je to dobré na pleť. Ale nič som nepočula...
– Máte okno do dvora, alebo na ulicu?
– Aj, aj. Bývame v dvojizbovom byte, vzadu vpravo na prvom poschodí. Spálňu máme do dvora.
– A sem chodíte každý deň?
– Áno, ešte stále som s malým na materskej, všetky mamičky a skupinky rodičov sa stretávajú doobeda v parku. Nie, ale, miláčik...
Malý dopil červenú tekutinu a začal vrieskať. Jeho mama sa k nemu sklonila, nacvičeným pohybom  strčila prostredník dozadu do plienky, a potom ho ovoňala.
– Ejha, – vzdychla. – Je načase, aby sme sa pohli. Najprv novú plienku a potom si pohajkáme, však, drobček?
Dieťa stíchlo, keď našlo šnúrku od čapice a začalo ju žuvať.
– Mohli by sme si vás odfotiť? – rýchlo sa spýtala Annika.
Daniella Hermanssonová vytreštila oči.
– Koho, mňa? Totiž, nie som dobre..
Zasmiala sa a rukou si prešla po vlasoch. Annika sa na ňu uprene pozerala.
– Zá žena vnútri medzi náhrobkami bola pravdepodobne zavraždená, – povedala. – Preto je dôležité, aby sme opísali túto štvrť správne. Sama bývam pri Kungsholmstorgu.
Daniella Hermanssonová ešte viac vytreštila oči.
– Bože, zavraždená? V našej štvrti?
– Nikto nevie, kde zomrela, ale našli ju tu.
– Ale tu, kde je to také bezpečné, – zakvílila Daniella Hermanssonová, zohla sa a vzala malého do náručia.
Dieťa stratilo šnúrku a znova sa rozplakalo. Annika pevne stisla popruhy vaku a vybrala sa k Bertilovo Strandovi.
– Počkajte tu, – povedala cez plece Danielle.
Fotograf  práve dolízal vnútro papierového kornútika, keď k nemu podišla Annika.
– Môžeš na chvíľu? – spýtala sa ticho.
Bertil Strand pomaly pokrčil papier a ukázal rukou na muža vedľa.
– Annika, toto je Arne Påhlson, reportér z Konkurrentenu. Už ste sa stretli?
Annika mu podala ruku a zamumlala svoje meno. Ruka Arneho Påhlsona bola teplá  a vlhká.
– Už si dojedol zmrzlinu? – pokračovala nevľúdne.
Opálená pokožka Bertila Stranda trochu stmavla. Nepáčilo sa mu, že ho karhá záskok na leto. Miesto odpovede sa zohol a zdvihol svoj batoh.
– Kam ideme?  
Annika sa obrátila a šla späť k Danielle Hermanssonovej. Pozrela sa na cintorín, muži v civile tam ešte stáli a rozprávali sa.
Malý stále vrieskal, ale jeho mama si ho nevšímala. Maľovala si ústa rúžom, ktorý bol zrejme uložený v svetlozelenom puzdre, so zrkadlom na vnútornej strane veka.
– Aký je to pocit, keď ste zistili, že takmer pod oknom vašej spálne leží mŕtva žena? – spýtala sa Annika a robila si poznámky.
– Hrozný, – odvetila Daniella Hermanssonová. – Len si pomyslite, koľko ráz som neskoro večer s priateľkami šla tadiaľto domov z pohostinstva. Mohla to byť ktorákoľvek z nás.
– Budete teraz opatrnejšia?
– Áno, určite, – sebavedome vyhlásila Daniella Hermanssonová. – Už  nikdy viac nepôjdem cez park v noci. Nie, môj maličký, nebuď mrzutý...
Daniella sa zohla, aby vzala syna znova do náručia. Annika si zapisovala a cítila, ako sa jej ježia vlasy na šiji. Toto bolo naozaj dobré. Ak sa to trochu okreše, môže z toho byť aj titulok.
– Ďakujeme vám, – povedala rýchlo. – Môžete sa pozrieť na Bertila? Ako sa volá malý? Koľko má rokov? Koľko rokov máte vy? Ako vás máme oslovovať? Mamička na materskej dovolenke, okej. Asi by ste nemali vyzerať tak šťastne...
Nacvičený úsmev filmovej hviezdy na tvári Danielly Hermanssonovej zhasol. Úsmev, ktorý mala asi na všetkých fotkách z dovolenky a Vianoc. Miesto toho vyzerala zmätená a rozpačitá. Bertil Strand stláčal spúšť, až to cvakalo, malými opatrnými tanečnými krokmi sa točil okolo ženy a dieťaťa.
– Môžem vám neskôr zavolať, ak by sa vyskytlo niečo špeciálne? Aké máte telefónne číslo? Kód brány? Áno, len v prípade, že...
Daniela Hermanssonová strčila svojho vreštiaceho syna do kočíka a pozdĺž policajnej pásky sa pobrala domov. Annika s nevôľou zazrela ako k nej podišiel Arne Påhlson a zastavil ju, keď prechádzala okolo. Našťastie, malý vrieskal tak strašne, že sa nemohla zastaviť a poskytnúť ešte jeden rozhovor.
Annika si vydýchla.
– Ty ma nemáš čo poučovať, ako mám pracovať, – povedal Bertil Strand.  
– Ako dobre, – povedala Annika. – Čo by sa však stalo, keby vynášali telo, zatiaľ čo si kupoval konkurencii zmrzlinu?
Bertil Strand sa na ňu pohŕdavo pozrel.
– Vonku v teréne nie sme konkurencia, tu sme kolegovia.
– Myslím si, že sa mýliš, – povedala Annika. – Novinárčina nie je o tom, že máme loviť vo svorkách. Mali by sme sa držať viac v rámci našich hraníc, všetci.
– To neposlúži nikomu.
– Ale áno, čitateľom a dôveryhodnosti.
Bertil Strand si posunul fotoaparáty na chrbát.
– Aké pekné, že si mi o tom povedala. Robím v týchto novinách iba pätnásť rokov.
Super, pomyslela si Annika, keď sa fotograf vracal k svojim „kolegom“. Že ja nikdy neviem držať hubu!
Zrazu jej prišlo zle a pocítila slabosť. Musím sa niečoho napiť, rýchlo, pomyslela si. Nesmierne sa potešila, keď uvidela Berit, ako prichádza z Hantverkargatan.
– Kde si bola? – volala Annika a šla jej v ústrety.
Berit zastonala.
– Sedela som v aute a telefonovala. Objednala som výstrižky o tej druhej vražde a hovorila som s niekoľkými kontaktmi na polícii.
Márne sa pokúšala ochladiť tým, že sa jednou rukou ovievala.
– Stalo sa niečo?
– Iba som hovorila s mladou susedou.
– Máš čo piť? Si veľmi bledá.
Annika si zotrela pot z čela a zrazu jej bolo do plaču.
– Práve som bola na Bertila Stranda strašne hnusná, – priznala sa tlmene. – Povedala som mu, že sa na mieste činu nemá bratríčkovať s konkurenciou, niečo také.
– Myslím si presne to isté. Bertil Strand s tým nesúhlasí, to viem, – povedala Berit. – Niekedy sa s ním dá ťažko vyjsť, ale je veľmi schopný fotograf. Choď si kúpiť niečo na pitie. Budem strážiť pozície.
Annika vďačne opustila Kronobergsgatan a šla dolu po Drottningholmsvägen. Stála v rade, aby si v kiosku na Fridhemsplane kúpila minerálku, keď uvidela, ako doľava na Sankt Göransgatan zatáča pohrebný voz a pokračuje hore ku Kronoberskému parku.
– Dopekla,  – vykríkla a rozbehla sa cez cestu tak, že jeden taxík zostal stáť krížom cez ulicu. Bežala cez Sankt Eriksgatan a späť do parku. Mala pocit, že omdlie, kým sa dostane k Berit.
Policajné auto zastalo úplne hore na Sankt Göransgatan, práve z neho vystupovali muž a žena.
– Prečo si taká zadýchaná? – čudovala sa Berit.
– Auto, telo, – zalapala Annika po dychu, oprela si ruky o kolená a v predklone oddychovala.
Berit si vzdychla.
– Pohrebný voz tu bude chvíľku stáť. Telo nikam nezmizne. Nemusíš sa báť, nič nezmeškáme.
Annika spustila vak na chodník a vystrela sa.
– Prepáč, – povedala.
Berit sa usmiala.
– Choď si sadnúť do tieňa. Idem ti kúpiť niečo na pitie.
Annika šla pomedzi tiene. Cítila sa ako idiot.
– Nevedela som, – mumlala. – Nemohla som.
Sadla si na chodník a opäť si oprela chrbát o stenu domu. Cez tenkú sukňu cítila ako ju zem páli na tele.
 

Štúdio 6 od Lizy Marklundovej kúpite na BUX.sk.