Keď sa nám kniha páči, často zabúdame na fakt, že svoj podiel na našom príjemnom zážitku môže mať práve jej preklad. A hoci čítať literatúru v originálnom znení je trendom posledných rokov, nie každý čitateľ je jazykovo schopný natoľko, aby dielu porozumel. „Najväčšou pochvalou pre prekladateľa je konštatovanie, že čitateľ ani netušil, že knihu nenapísal Slovák a číta ju úplne prirodzene,“ tvrdí Jozef Zelizňák, ktorý je dvorným prekladateľom Jo Nesba. „Pri prekladoch je totiž potrebné nielen ovládať danú reč, ale aj tvoriť a ovládať spisovateľské zručnosti. Keď niekto prekladá náročnú literatúru, preloženie jednej strany trvá aj niekoľko dní.“

 

Tráviť pracovný čas čítaním kníh, to môže fanúšikom literatúry znieť ako splnenie sna. Stať sa prekladateľom pritom nie je také zložité. Jozef Zelizňák síce vyštudoval na vysokej škole odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo, ale podľa jeho slov sa tomuto povolaniu stále častejšie venujú aj prekladatelia – amatéri. „Netreba na to špeciálne papiere. Dnes sa preložiť knihu rozhodnú napríklad aupairky, alebo čašníci, ktorí pracovali v zahraničí. Ovládajú jazyk, a to im v princípe stačí,“ hovorí. Platí to najmä v prípade najnenáročnejšej literatúry. „Veľký predpoklad na to, aby ste sa stali profesionálnym prekladateľom, má človek, ktorý veľa čítal. Má potom prirodzenejší vzťah k slovenskému jazyku, ten sa totiž čítaním prirodzene kultivuje.“

Zelizňák už v devätnástich rokoch preložil svoje prvé knihy. Venuje sa najmä švédčine a nórčine. Škandinávske jazyky sa v dnešnej dobe automaticky spájajú najmä s drsným severským krimi, ktoré je v kurze aj na Slovensku. Vo viacerých nájdete ako prekladateľa práve jeho meno.

 

To že, prekladateľ nemusí byť fanúšikom žánru, s ktorým pracuje Zelizňák potvrdzuje. „Mojou vôbec prvou prečítanou kriminálkou bola trilógia Stiega Larssona Milénium. Letel som z Pekingu do Viedne a počas cesty som ju prečítal takmer celú. Po príchode na Slovensko som prišiel do vydavateľstva a povedal im: toto musíte vydať. Myslím si, že to rozhodnutie dodnes neľutujú.“

 

Nie každý prekladateľ má však také možnosti, aby ho vydavateľstvá s prekladmi oslovovali. „Svoju prvú knihu na preklad som dostal od kolegyne a neskoršej veľvyslankyne vo Švédsku, ktorá to pred cestou nestíhala. Človek musí mať aj v tomto odbore šťastie. V súčasnosti som v pozícii, že dostávam ponuky a môžem si vyberať. Zo začiatku však musí človek brať, čo mu ponúknu a veriť, že sa to raz zmení,“ vysvetľuje Zelizňák. „Snažím sa venovať svoj čas knihám, ktoré ma bavia. Je to obrovský prepych, ktorý si nemôže každý dovoliť.“

Jeho hlavným autorom je posledných osem rokov Jo Nesbo. Aj vďaka rýchlosti s akou Nesbo píše svoje knihy, nemá čas na iné tituly. Prekladateľstvo totiž nie je jeho jediným povolaním. Pracuje v cestovnej kancelárii, je profesionálny cestovateľ, a na preklad si musí nájsť čas mimo pracovnej doby. Často preto vstáva o štvrtej hodine ráno. Na preklad jednej knihy tak potrebuje približne tri mesiace.

 

V inej situácii sa nachádzajú prekladatelia náročnej literatúry a poézie. Tí trávia prekladom viac času, a teda nemajú toľko možností venovať sa v krátkom čase viacerým dielam. Mnoho prekladateľov sa práve preto venuje aj iným povolaniam a preklad považujú skôr za hobby. „Každý ma aj z finančného hľadiska iné nároky na život. Každý prekladá inou rýchlosťou a iný typ diel. Pri úspechu Nesba a pri rýchlosti akou on sám knihy píše, viem, že by som sa prekladateľstvom uživil a nesťažujem sa. Bez cestovania by som sa sám cítil ochudobnený,“ tvrdí na margo svojho druhého zamestnania.

 

Cestovanie a poznanie daného prostredia je totiž podľa Zelizňáka pri preklade dôležité. „Má to vplyv na knihy, mnoho ľudí si to ani neuvedomuje. Mňa samého fascinuje sledovať ako napríklad Nesbo detailne a presne opisuje krajinu, v ktorej sa jeho hrdina Harry Hole pohybuje. Či už je Hole v Rwande, Hongkongu alebo v Sydney, je citeľné, že tam Nesbo naozaj bol. Keď som bol sám na tých miestach, bolo to až neuveriteľne presné. Autor väčšinou dôverne pozná prostredie, do ktorého príbeh zasadí. Neviem si predstaviť, ako by som opisoval uličky Osla, bez toho, aby som ich sám nepoznal.“

Pri hodnovernom preklade je potrebné ovládať aj slangové a hovorové slová. Práve tie bývajú často tŕňom v oku čitateľom, často totiž nepôsobia prirodzene. Zelizňák tvrdí, že prekladatelia majú aj zviazané ruky. „Každý to považuje za chybu prekladateľov, ale my máme nad sebou takmer diktátorský prístup slovenských jazykovedcov. Tí umelo odstraňujú bohemizmy a slangové, no často používané, slová. My ich potom nemôžeme do textu zakomponovať a musíme si vymýšľať ekvivalenty. Tých je na výber málo.“

 

To je podľa neho dôvodom, prečo sú aj v kriminálkach zloduchom do úst vložené výrazy ako „do pekla“ alebo „ťahaj do čerta“, ktoré pôsobia v porovnaní s originálom priam smiešne. „Určite to nie je jazyk, aký by som použil,“ hovorí Zelizňák. „Pravidlá slovenského pravopisu však často prekladateľom nedávajú inú možnosť. Je to škoda. Keby som bol politikom, hneď by som to zmenil,“ dodáva s úsmevom.

 

Zdroj: Pravda.sk, Katarína Holetzová